Michal Truban: Mojou víziou je dostať Slovensko do novej dimenzie

Ahoj Michal, nedávno si krstil knihu. Ako bolo? :)

Krst bol super, presne podľa mojich predstáv. Prišli všetci moji kamoši a rodina, aj afterka sa vydarila. Mal som síce dilemu, či to naozaj krstiť bradou, lebo mnohí mi vraveli, že to bude hnusné. Rozhodol som sa, že to dám, no nakoniec to fakt bolo hnusné :D

Blogy o svojom podnikaní a živote si písal už dávno, no kniha je predsa len niečo iné. Bola to pre teba výzva?

Určite áno. Blogy môžeš stále prepisovať, napríklad keď tam máš chybu. Toto však bolo iné a bolo ťažké dostať to do finálneho stavu. Zároveň je to veľmi veľa materiálu a bolo to treba premyslieť, lebo kniha musí čitateľov baviť dlhšie. Zatiaľ to našťastie vychádza a referencie sú brutálne, až som sám prekvapený.

Knižných biznis príbehov je veľa, no často idú cestou neaplikovateľných prázdnych fráz. Snažil si sa nezapadnúť do tejto kategórie?

Áno, preto som sa pri písaní Supportu snažil uvádzať čo najviac konkrétnych prípadov z nášho biznisu a nie len všeobecné pravdy. Ďalším pokusom, ako to trochu oživiť, bolo pridanie online platformy s komunitným fórom a extra obsahom. Chcel som totiž do knihy vložiť nejaké reálne e-maily a fotky, no nechcel som, aby bola príliš hrubá, preto som to vymyslel takto.

V jednom rozhovore si spomenul, že pôvodne si chcel písať beletriu. O čom by si písal?

Predtým som písaval všelijaké poviedky, ale to len také psychačiny. Beletriu teda zatiaľ nemám premyslenú. No aj na písaní Supportu ma najviac bavila príbehová časť, lebo si veľmi rád vymýšľam, aj keď tam som si mohol iba trošku. Veľmi by ma bavilo písať nejakú haluz, kde si môžem vytvoriť úplne nový svet a vymyslieť celý príbeh. Nechcel by som však byť spisovateľom, lebo je to fakt ťažká práca. Keď chceš byť dobrý, musíš denne písať hodinu či dve a robiť si rôzne tréningy. Myslím, že za dva roky by sa dalo dostať na dobrú úroveň, ale neviem, či by som tomu chcel obetovať toľko času. Preto som sa rozhodol, že si budem naďalej písať takým easy štýlom.

Takže bude ďalšia kniha?

Neviem, rád by som ešte niekedy v živote napísal dve, tri knihy. No nemám to zatiaľ naplánované, chcem si od toho trochu oddýchnuť, pretože to bola dosť veľká makačka neustále knihu prepisovať a vkuse ju tunovať. Boli obdobia, keď som sa už na ňu nevedel ani pozrieť.

Z knihy vyplýva, že škola ti toho veľa nedala a za úspech vďačíš hlavne aktivitám mimo nej. Aký zmysel teda má študovať programovanie či podnikanie?

Zmysel to určite má, ale na dobrých školách. Vidím tiež veľký rozdiel medzi ľuďmi, ktorí sa zamestnali hneď po strednej škole, a ktorí až po vysokej. Je tam jednak vekový rozdiel, ale aj rozdiel v myslení. V knihe to tak píšem preto, lebo som naozaj čakal, že FEI-ka bude top vrámci IT-čka, ale pritom bola veľmi zastaralá. Človeku to však vždy niečo dá, a aj keď na to kašleš, niečo sa na teba nalepí. Spoznávaš veľa zaujímavých ľudí a aj diskusie s nimi v krčme ťa posúvajú a pomáhajú ti vytvárať si iný svetonázor. Určite by som sa však snažil ísť do oveľa lepších škôl, niekde v zahraničí. Slovenské školy budú fajn, keď sa trochu upgrade-ujú. Pri štúdiu záleží aj na tom, čo chceš konkrétne robiť. Ak chceš byť čisto programátor, tak je zbytočné zabíjať v škole päť rokov. Ale ak chceš byť vedec alebo rozumieť problematike hlbšie, nemáš až tak na výber.  

Mišovu knihu Support si môžeš kúpiť tu.

Tvrdíš tiež, že startupové súťaže sú často len hladkaním ega a skutočný biznis sa robí inde. Majú teda pre mladých podnikateľov zmysel?

Určite áno, je to skvelá skúsenosť a posunie ťa dopredu, môžeš spraviť marketing svojmu projektu a zoznámiš sa s novými ľuďmi z biznis prostredia. Nesmieš sa však zacykliť v tom, že si už dosiahol svoj cieľ a si úspešný. Takto dopadne veľa ľudí, ktorí potom len chodia po súťažiach a prednáškach a produkt vôbec nevyvíjajú. To je zle. No vyskúšať si jednu, dve takéto súťaže je určite fajn. Je to ako so všetkým, musíš nájsť správnu mieru a záleží, ako to vieš využiť. Viacerým firmám pomohlo, keď vyhrali. Zrazu mali viac klientov, lepší marketing. My sme boli s Nicereply len na dvoch – jednej v Česku a Startup Awards. Tam som bol minulý rok ako mentor, no tento rok to veľmi nestíham sledovať.

Ak by si mal vymenovať najväčšie chyby, ktoré slovenské startupy robia, aké by to boli?

Podľa mňa nevedia predávať a dostatočne skoro získavať klientov. Hrajú sa so svojím produktom, ale nemajú skúsenosť, ako získať čo najviac zákazníkov a ďalej škálovať. Toto si najviac všímam, keď porovnávam zahraničné startupy so slovenskými. Oni sa naozaj líšia tým, že marketing aj predaj robia lepšie. Mladé projekty by sa jednoducho nemali báť a mali by začať predávať a zdokonaľovať sa v tom, aj keď to znie ako jednoduchá odpoveď. My to zrejme máme vo výchove a v mentalite, možno to je aj skúsenosťou z 90. rokov, keď tu boli všetci tí predavači, čo ťa len o**bávali. Pritom keď ti niekto niečo predáva, môže to byť zaujímavá príležitosť niečo dostať a stačí povedať: Nepáči sa mi to, nechcem to. Teraz sa toho každý bojí a sales-ák je vnímaný ako slizký hajzel. Je to tiež o tom, že by mal klientovi pomôcť riešiť nejaký problém, a nie mu len niečo predať.

V jednej z kapitol spomínaš, že startupom môžu pomôcť aj investori a mentori. Ty si jedným z najznámejších slovenských Angel investorov. Podľa čoho sa rozhoduješ, ktorý biznis podporíš?

Vyberám si na základe rôznych kritérií. Jednak tí ľudia už musia mať niečo urobené, lebo nerád mentorujem nápad, ktorý je len virtuálny a je to len bavenie sa v teoretickej rovine. Najradšej mám, keď je už vidieť nejaký výsledok a viem, akým smerom idú. To znamená, že sú akcieschopní a vedia makať. Zároveň si musíme byť sympatickí, musí sa mi páčiť čo robia, akí sú founderi a musí ma baviť stretávať sa s nimi.

Ohraničuješ sa pritom svojím odvetvím alebo by si vedel investovať aj do niečoho iného?

Základné pravidlo, ako pri investovaní neprísť o prachy, znie: Investuj do toho, čomu rozumieš. Viem si predstaviť, že by som možno išiel aj do niečoho, v čom nie som úplne doma, ale radšej uprednostňujem veci, pri ktorých hneď vidím, že fungujú a majú potenciál predávať. Asi by to veľmi nešlo so stavebníctvom či gastrom, kde vôbec nerozumiem daným metrikám.

Slovenskú biznis a startupovú scénu poznáš veľmi dobre. Vedel by si identifikovať trendy, akým smerom sa bude hýbať?

Asi len také všeobecné, ako napríklad trend vývoja v oblasti umelej inteligencie alebo digitalizácie, napríklad v healthcare alebo vzdelávaní. Veľkým boomom bol 3D printing, no teraz to troška opadáva, pretože sa zistilo, že technológia nie je na takej úrovni, aby bola masová. Vidím to skôr v exponencionálnych technológiách, keď sa digitalizuje a veci sa snažia robiť efektívnejšie. V pozícii startupu by som sa však nehral na to, čo je v móde, lebo vtedy je už neskoro. Väčšina úspešných firiem vznikla tak, že niečo robili a ani nevedeli, že budú súčasťou trendu. Zhodou náhod v tom však boli dobrí a zrazu ten trend prišiel, oni už mali firmu a knowledge a vtedy vyleteli vysoko. Bolo to tak napríklad v prípade bitcoinov. Ja by som začínajúcim podnikateľom hovoril, nech pracujú na tom, čo ich baví a možno budú mať šťastie, že to raz bude trend. Keď to však niekto robí príliš premyslene, je veľká šanca, že mu to nevyjde.

Zažil si už kupovanie firmy. Za akých okolností by si bol ochotný predať tú svoju?

Už dlho nám chodí veľa ponúk na predaj Websupportu, každý rok príde jedna či dve. Nikdy nám to však nedávalo zmysel, vždy nás ešte Websupport bavil a povedali sme si, že vieme rásť aj bez toho. Takže ak by prišlo k nejakej brutálnej ponuke, ktorá sa neodmieta, možno by som sa nad tým zamyslel. Nepotrebujem však firmu predávať za normálnu market price, len aby som mal peniaze.

Nie je to dávno, čo si sa vzdal postu CEO a našiel za seba náhradu. Ako to prežívalo tvoje ego a aká je tvoja momentálna aktivita vo firme?

Moje ego bolo rado, že nemusí nič robiť. Ja mám síce veľké ego, ale zároveň som aj veľmi lenivý, a to sa celkom dobre kombinuje. Teraz som iba šéf boardu, čiže raz mesačne si pozerám nejaké reporty a stretávam sa s nimi, niečo prekonzultujem a odkontrolujem, či ide všetko tak, ako má.

V závere knihy sa dozvedáme, že s tvojím plánom ísť do dôchodku v tridsiatke to nie je až také horúce. Už vieš, do čoho sa pustíš, keď skončíš turné mudrovačiek?

Riešime si teraz okrajovo s chalanmi projekt Neseda a pomedzi to stále robíme Slovensko.Digital a rozmýšľame, ako našu krajinu ešte viac zlepšiť.

O aké zlepšenia ste sa zatiaľ pričinili?

Je to na dlhé lakte a stále je tu množstvo problémov, no za posledný rok sme ušetrili asi 250 miliónov eur. Okomentovali sme jeden národný dokument k IT-čku a reálne sme doň vložili veľa vecí, ktoré sa schválili. Voľby.Digital, ktoré sme robili, priniesli dvojnásobok voličov a na tej platforme sa dnes rozoberajú stovky tém, rôzne dokumenty a podobne. Riešime toho teraz veľa a zároveň je nové programové obdobie, takže uvidíme, ako sa to celé navrhne. Myslím si, že nastal brutálny progres, ale stále je množstvo vecí, ktoré treba ešte dlhé roky drtiť. Ja som v tom však optimistický. Viem, že svet nie je čiernobiely a že nič nezmizne hneď, no mne veľmi pomáha progres, ktorý vidím. Niečo vylepšíš a nemusí to byť hneď dokonalé. Ľudí ako keby spacifikovalo, že niečo nevedia spraviť na sto percent, a vtedy im to za to nestojí.

V biznise si zažil mnohé úspechy aj ťažšie časy. Aký najhorší strach si mal?

Konkrétne vo Websupporte to bolo asi vtedy, keď sme mávali výpadky. Vždy mám však najväčší strach, keď niečo launchujeme, aká bude reakcia ľudí. To človek nikdy nevie. Tak to bolo aj pri knihe a mnohých našich projektoch. Keď na niečom dlho robíš a ideš to dávať von, vždy máš stres pred realitou. Jedna vec je, aký dostaneš feedback a druhá, či to ľudia reálne kupujú a či to prináša hodnotu. Mnohí len chvália, pretože ti nechcú povedať, že je to blbosť, ale už si to nekúpia. Takže strach plynie hlavne z toho, či tvoj výtvor má zmysel a netvoril si ho zbytočne.  

Veľkí podnikatelia majú často veľké vízie. Elon Musk sníva o kolonizovaní Marsu. O čom sníva Truban?

Ja by som bol veľmi rád, keby sa Slovensko upgrade-ovalo do akejsi druhej iterácie. Prostredníctvom Slovensko.Digital vidím obrovský potenciál, ako by sme sa tu mohli mať dobre a ako by sa tu mohli veci robiť. Jediný problém je, že to niečo strašne brzdí. Myslím si, že sú to ľudia, ktorým vyhovuje súčasný stav a myslia si, že to je to najlepšie, čo môže byť. Rád by som myšlienku, ktorú sa snažíme realizovať, ešte viac rozšíril a vylepšil. Toto je moja vízia.

Je nejaký zahraničný príklad, ktorý tvoju predstavu spĺňa?

Mne sa napríklad páčilo Dánsko, ale každá krajina má svoje výhody a nevýhody, nič nie je dokonalé. Keď prídeš do Dánska, tiež tam ľudia robia 30 rokov na hypotéky, len majú iný životný štandard. Netreba sa teda po niekom opakovať. Mojou víziou je vytvoriť si vlastnú verziu Slovenska. Aby sme sa stále len nepribližovali k niekomu a nedobiehali druhých, ale prostredníctvom technológií preskočili niekoľko cyklov.

Smerovanie tvojej firmy výrazne zmenila kniha Upgrade, vďaka ktorej ste sa rozhodli stať jednotkou na trhu. Aké osobnosti ťa podobne ovplyvnili?

Ja to mám tak, že nemám žiaden jeden konkrétny vzor. Každý má dobré aj zlé vlastnosti. Máme však vlastnú podnikateľskú skupinu, v ktorej sa snažím brať si od každého niečo dobré. Napríklad vidím, že niekto je veľmi hyperaktívny a hovorím si, že by som chcel mať takú energiu. Niekto vie zas do hĺbky rozmýšľať a vždy povie veci, ktoré by mi nenapadli. Iný je zas super sales-ák a tak ďalej. Zo všetkých ľudí si takto niečo vyberám a skladám. Zároveň však vidím aj tie zlé vlastnosti, ktorým sa snažím vyhýbať.

Čo pozitívne si podľa teba berú oni od teba?

Veľa ľudí mi napríklad hovorí, že vďaka mne začali podnikať. Alebo mi chodia feedbacky, že ľudia podnikali a aj mali dobré obraty a zisky, ale majú pocit, že zaspali a až kniha ich motivovala dávať ďalšie bomby.

Absolvoval si extrémny triatlon Norseman. Bol to vrchol tvojej športovej aktivity? Čo ťa naučil?

Jedným z mojich snov bolo dokončiť tieto preteky. Bolo to ťažké a dosť som pritom trpel, no nakoniec som bol šťastný. Bol to taký vrchol, pri ktorom som si povedal, aké je super, že som dával aj takéto triatlony. Ale asi mám radšej niečo rýchlejšie, pretože toto bolo dosť do kopca a aj na bajku sa išlo pomalšie. Nebola to až taká turistika, ale mám radšej, keď sa človek reálne hýbe, behá. Zároveň to bolo mnoho bolesti a preto neviem, či to chcem robiť každý rok. Určite by som si ešte nejaký zopakoval, no nie som ako tí, čo dávajú aj dva ročne.

Vedel by si aplikovať niektoré poznatky z behu aj na podnikanie?

Zo športu ich mám veľmi veľa a práve šport mi pomáha v inom uhle pohľadu na podnikanie. Týka sa to napríklad manažmentu, pri ktorom sa ľudia sťažujú, že majú nejakého zamestnanca, povedia mu čo má robiť a on to nespraví. Ja sa ich však pýtam, či toho človeka poznajú až tak dobre a či vedia, že na to má. Nie je to náhodou tak, ako keby si zobral 120-kilového človeka a povedal mu, nech ide zajtra behať maratón? Pritom vieš, že to nedá a po pár metroch sa na to vykašle. Tiež mu nebudeš nadávať, že to nedal. Toto všetci chápu vo fyzickej rovine, no v pracovnej nie.

Nedávno si strávil dlhší čas v USA so ženou, dokonca si tam písal aj svoju knihu. Plánuješ sa tam raz usadiť?

Nie, chceme ísť naspäť na Slovensko. V USA je to všetko super, ale nechcel by som tam žiť. Asi to máme akosi v génoch, od stravy po kamošov, že máme všetko tu na Slovensku. Vždy keď prídem späť, vidím, odkiaľ pochádzam. Napríklad aj taká blbosť, že v Kalifornii je stále slnko, čo je každého sen – nemať ročné obdobia, no keď to máš, tak ti zase vadí, že nemáš jeseň. Je to super krajina, milí ľudia a veľa príležitostí, ale chcem žiť tu.

Prvýkrát si USA navštívil vďaka výhre v Startup Awards. Je sen mnohých startupistov o Silicon Valley oprávnený?

Podla mňa do určitej miery áno, pretože je to tam úplne iné, ale samozrejme je to trošku prehajpované. Aj to veľké podnikanie sa dá robiť odvšadial zo sveta vrátane Slovenska. Je však fajn ísť si to pozrieť, byť tam dva mesiace a urobiť si svoj názor.

Na tvojom biznis príbehu je tiež zaujímavé, že s prvým človekom, s ktorým si to rozbiehal, si sa nikdy nestretol…

My s Thementom už 10 rokov nie sme v kontakte. Boli sme z virtuálneho prostredia a ja som mal veľa takzvaných kamošov, s ktorými sme sa na nete bavili, ale nikdy som nemal potrebu vidieť sa s nimi. Potom išli všetci napríklad na výšku. Už si ani nepamätám tie mená, nebolo to nič na štýl pokrvného brata alebo otca, s ktorým som sa nikdy nevidel.

Zdroj fotografií a titulnej fotografie: facebook.com/michal.truban/osobný archív Michala Trubana