Pavol Bulka: “Nie je hanba povedať, že niečo neviete“

Pali, síce si vekom stále mladý, ale vo firme si už starý harcovník. Ako dlho si už v Sygicu?

Čoskoro to bude už 5 rokov. Nie je to zas tak veľa, ale dosť na to, že som do Sygicu prišiel v podstate náhodou.

Čo to znamená? Nepoznal si Sygic predtým? 

Sygic som síce poznal, ale počas štúdia v Brne som prácu aktívne nehľadal. Večer pred štátnicami mi došlo, že študentské časy sa končia, a že by asi bolo dobré poslať si niekde CV.  Tak som ho zavesil na web a o dva dni sa mi ozvala pani z personálky, vraj či nechcem ísť pracovať do Bratislavy. Ale ja som strašne chcel zostať v Brne. Tak som si povedal, že to vyskúšam na mesiac – dva a potom sa vrátim do Brna.

S týmto vnútorným nastavením som prišiel na pohovor a zrejme práve preto, že som pôsobil uvoľnene, ma vzali. Ako plynuli mesiace, uvedomil si, že to tu vôbec nie je také zlé ☺.

Vyzerá to tak, že ti tu je celkom dobre. Čím si to vysvetľuješ?

V prvom rade je tu super atmosféra. Mnohé firmy, ktoré sa usilujú o priateľskú pracovnú atmosféru, zavedú všeobecné tykanie. Často je to ale skôr strojené a nútené a všade cítiť, že si každý niečo dokazuje skrz svoje postavenie. V Sygicu to tak nie je. Samozrejme, nejaká štruktúra musí byť, ale necítiť, že by tu bol niekto niečo viac. Spolupracujeme na kamarátskej báze a to je asi to, čo si na Sygicu najviac cením.

Opíš nám teda, ako u Vás prebieha spolupráca v tíme? 

Keď niečo potrebujem od chlapcov, prídem a normálne ich požiadam. Ale neprídem za nimi s tým, že “chalani, toto spravte!” Je to skôr o dialógu. Vysvetlím im, že “to a to potrebujeme urobiť, lebo…” a oni pochopia. Pokiaľ práve v tej chvíli potrebujú dokončiť niečo iné, dohodneme sa na prioritách a deadlinoch. Je tu uvoľnená atmosféra, čo ale neznamená, že sa tu nemaká.

Sedíte v open space. Myslíš si, že je to výhoda alebo nevýhoda?

Je to problém, ak človek potrebuje ticho na sústredenie, keďže napríklad v čase obeda je šum trocha väčší, ale toto vyriešime s presťahovaním do nových priestorov. (pozn. red. Sygic sa čoskoro bude sťahovať do nových priestorov)

Má to ale aj svoje výhody. Jednou z nich je, že keď sa rieši nejaký problém, hocikto sa môže zapojiť do diskusie, aj keď nepracuje na rovnakom produkte. Prispeje svojím názorom a nadhľadom a občas práve takto vznikajú najlepšie nápady. Takže sme všetci neustále v kontakte, okrem iného aj vďaka kuchynke a playroomu.

Takže tu stále máte taký startupový “drajv”?

Áno.

Čím si to vysvetľuješ?

Dôvodov je určite viacero, ale minimálne preto, že sa tu nikto nehrá na pozície.

Máte pevne stanovený pracovný čas?

Nie, máme flexibilnú pracovnú dobu. Každý tím má približne stanovený čas, kedy by mal byť každý k dispozícii pre kolegov kvôli nevyhnutnej synchronizácii. Práca developera si vyžaduje kreativitu, ktorá sa nie celkom dá načasovať, takže pokiaľ zrovna niekto nemá svoj deň, nemusí tu sedieť len preto, aby naplnil nejakú dennú kvótu.

Čo sú pre teba najväčšie benefity, ktoré máš vo svojej práci? 

Pre mňa osobne je najväčšou pridanou hodnotou práve už spomínaná atmosféra. Ani v začiatkoch, keď som bol ešte junior, som nemusel robiť stále to isté. V iných firmách sa pracuje na projekte, napríklad sa „nabúši“ nejaký web, dokončí sa a robí sa ďalší web. Pridajú sa používatelia, admini, urobia sa šablóny a ide sa odznova. Keď sa robí Android aplikácia, spraví sa základ, nejaké menu a zbohom.

Ale v Sygicu je to každý deň o niečom úplne inom. Raz sa rieši GPS a pohyb vozidla, potom senzory, kompas, presnosti, alebo počítanie trasy. Nikdy som neprišiel do práce so slovami “zase toto?”.

Začal si doslova “from the bottom” ako junior developer. Aký bol tvoj postup, ako to prebiehalo?

Viem ako sa to stalo, ale neviem prečo (smiech). Asi môžem vďačiť svojmu iniciatívnemu prístupu. Aj keď som ako junior niečo nemusel robiť, ochotne som sa toho chytil. Jednoducho ma bavia nové výzvy.

Neskôr som prešiel do Androidového tímu a keďže na Slovensku nebol dostatok developerov, firma sa rozhodla, že si svojich ľudí vyškolí sama. A tam bol oveľa väčší priestor ukázať sa aj na tých „nepopulárnych“ veciach.

Naozaj to bolo také dobrovoľné? ☺

Nebol to úmysel, mal som čas. Keď som niečo začal, vždy som to chcel dokončiť. A potom som len pozeral, že už je večer, že sa mi už vlastne ani neoplatí ísť domov (smiech).

Po čase mala aplikácia vyjsť na trh. A bolo treba niekoho, kto by to “drajvoval”. A na základe toho všetkého nejak vyplynulo, že som to začal robiť ja.

Potom prišiel šéf so slovami: “Potrebujem si oddýchnuť, som tu už 12 rokov a mám nejaké cestovateľské plány”. Tak hovorím že: “Okej, na koho sa môžeme tešiť?“

A on povedal: “Ostatní sa môžu, ale ty sa nemôžeš”. A tak som sa stal riaditeľom R&D.

Prejdime k tvojim povinnostiam šéfa. Určite sa podieľaš aj na výbere nových kolegov, aké sú pre teba dôležité charakterové črty? Čo by mal nový zamestnanec mať? Samozrejme okrem odborných znalostí…

Cením si hlavne taký ten „normálny“ prístup na pohovore. Niekto príde, tvári sa ako majster sveta, ale v skutočnosti nič nevie. Ja mám z takých ľudí pocit, ako keby bola hanba povedať, že neviem. Keď človek povie “neviem” alebo “počkajte, porozmýšľam”, tak to na neho vrhá úplne iné svetlo, ako keď sa chvíľu tvári múdro a potom povie hlúposť. Už na tom vidno vzorce správania, ako by daný človek reagoval v reálnych situáciách.

Máš radšej ambicióznejšie, alebo submisívnejšie typy?

Podľa mňa každá firma potrebuje aj takých, aj takých. Musíš mať tých ambicióznejších, ktorí firmu ťahajú dopredu a tiež takých, ktorí povedia že dajte mi toto, ja to urobím.

Koľko je na tvojom oddelení ľudí?

Okolo 60.

Ako to zvládaš personálne? Predsa len, 60 je dosť. Okej, ste tu všetci kamaráti, ale čo keď niekto niečo nesplní? 

Jedna vec je byť priatelia, ale druhá vec je dodržiavať to, na čom sme sa dohodli. Treba to oddeliť. Môžeme spolu chodiť na pivo, ale človek musí mať sebareflexiu. A keď niečo nestihne alebo nezvládne a sú za tým objektívne príčiny, dá sa to pochopiť. Ak to však nestihne zo subjektívnych príčin, tak to tomu človeku treba povedať, a najlepšie narovinu.

Keď prídem za niekým a spýtam sa, prečo niečo nespravil a on začne s výhovorkami, tak vlastne len jeden druhého “prekabátime”; nevieme si pomôcť ani sa navzájom posunúť vpred.

Aké bolo najťažšie rozhodnutie, čo si tu musel robiť?

Také asi ešte neprišlo a dúfam, že ani nepríde.

Vo voľnom čase vraj rád kodíš. Máš vôbec nejaký voľný čas? A čo v ňom robíš?

Mám. Teraz robím tak pomimo niečo do navigácie. Mám stále v hlave nejaké nápady. Chcem sa ešte pohrať s wearables, ktoré otvárajú nové možnosti nielen v kontexte navigácie. Keď je čas, tak je vždy čo kódiť.

Skôr som si myslel, že povieš niečo ako „chodím rád s manželkou do lesa“. :)

Chodím aj do lesa (smiech). Ale teraz nie je toľko času, staviame dom. Keď bude dokončený určite si nájdem čas aj na prechádzku v lese alebo dobrú knihu.