Postapokalyptický „koniec sveta“ má konkurenciu. Mladé ženy sa mi tu ponúkali za cukríky a šampóny

21. januára 2025 o 15:20

Prázdne obchody, žiadny tovar a fronty na vajcia
Naozaj nerozumiem, ako tu ľudia fungujú a žijú
Mladé ženy sa mi ponúkali za tričká, šampóny či cukríky

František Kekely

Prázdne obchody, žiadny tovar a fronty na vajcia
Naozaj nerozumiem, ako tu ľudia fungujú a žijú
Mladé ženy sa mi ponúkali za tričká, šampóny či cukríky

Vyše 8 rokov sprevádzam rôzne krajiny po svete a o mnohých som tu aj písal. Veľmi populárny bol napríklad môj článok o Džibutsku, ktoré som už v nadpise pomenoval bez servítky tak, ako som sa tam cítil – ako na „postapokalyptickom konci sveta“, kde si nedokážem predstaviť žiť. No Džibutsko našlo veľmi vážneho konkurenta.

Celkom iróniou je, že kým o Džibutsku skutočne vie len minimum ľudí, lebo, s obrovským prepáčením, je to trochu „zabudnutý koniec sveta“ (koľko ľudí by ho vedelo ukázať na mape alebo o ňom niečo povedať?), o tejto druhej krajine mnohí doslova básnia ako o najlepšom karibskom raji, v ktorom je úžasne.

Áno, keď si ako dovolenkár zavretý v rezorte, ktorý dokonca vybudoval a podporuje niekto zo zahraničia, napríklad z Európy, a tvoj dovolenkový pobyt nemá s tunajším životom absolútne nič spoločné – priam je jeho presným opakom.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa František „Fefe“ Kekely • Travelers.sk (@fefe.kekely_travelers.sk)

Precestovali sme celú krajinu zo západu na východ a neverím tomu, kto ju aspoň trochu precestoval, a úprimne o nej hovorí ako o úžasnom raji. Videl som a zažil som tu veci, na ktoré sa ani moja obľúbená Afrika nechytá, a to je čo povedať.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa František „Fefe“ Kekely • Travelers.sk (@fefe.kekely_travelers.sk)

Aj keď som možno tvrdo úprimný – naozaj si nič nevymýšľam a neprikrášľujem –, nechcem, aby obraz tejto krajiny ostal po tvojom čítaní iba negatívny. Podobne ako aj v Džibutsku, zažil som tu aj milé a pekné momenty, pre ktoré by som sa sem dokonca znova vrátil!

Nikdy nezabudnem, ako sa tu ľudia s úsmevom na tvári bavia na ulici pri tancovaní rumby. Ako ma usmievavá babička zdrapila do tanca a následne ponúkla svojím domácim rumom. Ako sme skúšali vyrobiť čokoládu na malej farme v pralese, jazdili s domácimi na koňoch a mnoho iného.

Ani veľmi milé spomienky, krásne pláže, palmy, lacné homáre… však nič nemenia na tom, že existuje aj druhá, veľmi smutná stránka vecí, s ktorou som sa tu denne stretával.

Podelím sa o svoje bizarné zážitky na ceste po Kube.