Trumpov deň zúčtovania: Amerika vie „ukázať zuby“. Globálna ekonomická vojna sa práve začala (KOMENTÁR)

„IT’S LIBERATION DAY IN AMERICA!“ (Je deň oslobodenia v Amerike) zvolal Donald Trump 2. apríla, keď ohlásil prísnu vlnu recipročných ciel namierenú proti hlavným obchodným partnerom Spojených štátov. Oslavoval takzvaný „deň oslobodzovania“, ktorý v jeho ponímaní symbolizuje radikálnu zmenu americkej obchodnej a geopolitickej stratégie.

Už nejde len o spor so zvyškami Bidenovej administratívy či o vyostrené diskusie ohľadom imigračných pravidiel. Tentoraz sa schyľuje k niečomu väčšiemu: ku globálnej ekonomickej vojne, v ktorej Trump vníma Spojené štáty ako „obete“ a zároveň ako „záchrancu“ spravodlivých podmienok vo svetovom obchode.

Od prezidenta McKinleyho k dnešku

Trump sa vo svojich prejavoch odvoláva na tradíciu ekonomickej ochrany Ameriky. Najčastejšie to robí podobne, ako kedysi prezident William McKinley koncom 19. storočia – ten presadil rozsiahly systém ciel, aby posilnil domácich priemyselníkov a priniesol štátu rýchly ekonomický rast.

V McKinleyho ére mali tarify prispieť k tomu, aby Amerika rozvíjala vlastnú priemyselnú základňu bez lacnej zahraničnej konkurencie. Lenže, ako som už písal v tomto komentári, viac ako storočie po McKinleym sa geopolitická a hospodárska mapa sveta dramaticky zmenila.

Globalizácia, narastajúce medzinárodné prepojenie a pád železnej opony postupne vytvorili obrovskú sieť vzťahov, ktorú už nemožno tak jednoducho rozpliesť zavádzaním ciel. Aj preto sa kritici pýtajú, či Trumpova cesta nie je len márnou snahou o znovuzrodenie sveta, ktorý už neexistuje.

zdroj: TASR/AP Photo/Mark Schiefelbein. Americký prezident Donald Trump oznamuje zavedenie nových ciel v Ružovej záhrade Bieleho domu vo Washingtone v stredu 2. apríla 2025.

Príliš prepojený svet: Prečo clá nebudú fungovať

Jedným z kľúčových argumentov odporcov Trumpovej obchodnej politiky je, že v 21. storočí sa žiadnej krajine, dokonca ani ekonomicky najsilnejšej, nepodarí efektívne uzavrieť pred svetom a bez následkov narušiť globálne dodávateľské reťazce. Ak bolo možné zavádzať masívne clá koncom 19. storočia, keď tok tovarov a kapitálu neprebiehal v reálnom čase a svetové mocnosti si pod hrozbou vojenskej sily dokázali presadzovať jednostranné zisky, dnes je situácia diametrálne odlišná.

„Amerika bola príliš dlho využívaná ako dojná krava,“ tvrdí Trump a obviňuje kanadských a európskych lídrov zo „Syndrómu znechutenia z Trumpa“. Lenže táto rétorika naráža na skutočnosť, že sankcie a clá môžu zasiahnuť späť aj samotné americké firmy a spotrebiteľov – a už vôbec nezaručujú znovuobnovenie priemyselného rozmachu, ktorý pamätajú len staršie generácie.

Okrem toho Spojené štáty bojujú na viacerých frontoch: v technologickej súťaži s Čínou, v snahe udržať si politických spojencov v Európe či vo vyostrenej debate o domácej sociálnej a zdravotnej politike. Krátko po vyhlásení týchto ciel akciové trhy prudko klesli a objavila sa hrozba recesie – symbolické upozornenie, že takéto hry s colnými sadzbami môžu mať nepredvídateľné dôsledky.

Ilúzia minulosti a varovanie dejín

Legendárny britský historik Eric Hobsbawm písal o „dlhom devätnástom storočí“, keď národné štáty s obľubou siahali po protekcionizme a surovom nacionalizme. Vtedy to často viedlo k vojenským konfliktom či koloniálnemu súpereniu.

Americký historik Timothy Snyder zase pripomína, ako sa snaha o dominanciu vo vnútri prepleteného sveta mnohokrát skončila katastrofami – ekonomickými či vojenskými. Trumpovo rozhodnutie označiť 2. apríl za „deň oslobodzovania“ vyvoláva spomienku na éru, v ktorej sa národné mocnosti snažili samy seba „oslobodiť“ od cudzieho vplyvu.

Dnešná epocha je však iná. Neexistuje takmer žiadny priemyselný produkt, ktorý by neprechádzal cez reťazce subdodávateľov rozložených po celej planéte. Hoci Trump intuitívne chápe, že geopolitická moc sa opiera aj o ekonomickú silu, jeho prístup k nej pripomína v mnohom skôr éru, ktorú už Hobsbawm označil za neudržateľnú.

Protiklad medzi mocou a realitou

Trumpov „deň zúčtovania“ je tak symbolom nielen jeho vlastnej politickej vízie, ale aj širšieho stretu dvoch svetov. Na jednej strane stoja tí, čo veria v tvrdú protekcionistickú politiku, ktorá by mala (aspoň podľa nich) uzavrieť americký trh a vytvoriť priestor pre suverénne rozhodnutia Bielym domom.

Na druhej strane je realita vzájomnej závislosti: kolobeh výrobkov, investícií a technológií, ktorý vytvára medzinárodný systém pevne previazaný so Spojenými štátmi.

Historické paralely varujú, že snaha o radikálne vnútorné posilnenie pomocou ciel môže eskalovať nedorozumenia a otvoriť cestu k hlbším konfliktom – či už ekonomickým, alebo dokonca vojenským. Ako by zrejme poznamenali Hobsbawm či Snyder, akékoľvek narušenie globálnych obchodných vzťahov býva často len predohrou k širším, nebezpečným otrasom.

Zatiaľ čo Trump dúfa, že týmto krokom zabije dve muchy jednou ranou – zastaví zahraničné „využívanie Ameriky“ a obnoví jej priemyselnú slávu –, svet je dnes príliš komplexný, aby mu takýto jednoduchý recept vyšiel. Globálna ekonomická vojna, ktorú Trump horlivo vyhlásil, tak na jednej strane dáva najavo, že Amerika vie „ukázať zuby“.

No zároveň odhaľuje, ako málo postačuje čisto jednostranné riešenie v prepojenom svete. Kým v čase prezidenta McKinleyho boli clá mocným nástrojom, dnes hrozí, že narobia viac škody než osohu – a to nielen súperom, ale aj samotným Američanom.

Trump tak možno vyhlásil svoj nový „deň oslobodzovania“, no realita naznačuje, že tento deň zúčtovania môže byť len ilúziou v čoraz prepletenejšom globálnom poriadku.

Komentár vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú postoje celej redakcie.

Čítajte viac z kategórie: Komentár