Neziskovka a crowdfunding – Ako sme to dokázali

Katka, Petra, ako môžu neziskové organizácie osloviť darcov pri crowdfundingu? Čo môžu ponúknuť?

KN: To, čo sme ponúkali v projekte my, boli včely. A to je podľa mňa aj veľké plus projektu. Neponúkali sme nič abstraktné, čo by si ľudia nevedeli predstaviť. Ponúkali sme včely ako niečo veľmi konkrétne a hmatateľné, na čom ľuďom záleží. Počas kampane sme to aj niekoľkokrát opakovali a s formuláciou sme sa hrali. Cieľom bolo ukázať, že adopcia (aj keď len symbolická) nie je fiktívna, ale darca rozbzučí skutočný úľ. Včela bude patriť darcovi a bude lietať v jednom zo slovenských miest. Tak si mohli darcovia vytvoriť vzťah k projektu, ku kampani.

Koľko ste vyzbierali a čo ste so sumou spravili? Splnila váš cieľ?

KN: Aktuálna čiastka (v deň rozhovoru) je 14 563 eur. Naša cieľová suma bola 26 000 eur. Rozhodne to ale nepovažujeme za neúspech. V porovnaní s inými crowdfundingovými kampaňami na Slovensku je to naozaj vysoká suma. Nové úle sme už umiestnili v Považskej Bystrici, v Žiline, v Kežmarku a v Lučenci. Za vyzbierané príspevky sme urobili a urobíme maximum.

PJ: Na situáciu sme reagovali tak, že sme sa nakoniec rozhodli zapojiť do projektu štyri mestá, namiesto pôvodných piatich. Organizácie z miest, ktoré mali záujem o zriadenie a dlhodobé udržiavanie mestskej včelnice, sa hlásili a my sme ich hodnotili podľa toho, či vedeli splniť zmluvné podmienky a zabezpečiť všetky potrebné aktivity. Jednou z podmienok je aj udržateľnosť mestských úľov počas nasledujúcich štyroch rokov. Tu už niektorí sami odstúpili, pretože nevedeli zaručiť také dlhé fungovanie. Preto sme vybrali také organizácie, ktoré pri svojich predošlých aktivitách ukázali, že majú potrebné skúsenosti a budú úle v mestách schopné udržať. 

Ako motivovať ľudí, aby prispeli na neziskové projekty? 

PJ: Náš tip je presne vymedziť, čo z vyzbieraných peňazí kúpite, vyrobíte, ako ich použijete. My sme presne uviedli, že v každom meste postavíme dva úle, pripravia sa včelnice, atď. Ten konkrétny hmatateľný účinok kampane vychádza aj zo slovenských podmienok. Tu sa už veľakrát stalo, že sa dôvera darcov zneužila. Ľudia sú menej dôverčiví, chcú mať pocit, že si výsledok môžu overiť, skontrolovať, chytiť.

KN: Súhlasím s tým, že by to malo byť niečo konkrétne, hmatateľné a potom niečo, na čom ľuďom záleží. Áno, sú aj ľudia, ktorí majú zo včiel negatívne pocity. Môže to byť dôsledok alergií na uštipnutie alebo strachu z uštipnutia. Drvivá väčšina reakcií bola však pozitívna –  včielky máme radi a vieme, že sú dôležité, ale zároveň krehké a citlivé. Ich postupné miznutie ohrozuje aj ekonomickú a environmentálnu rovnováhu. Kampaň by mala riešiť problém, ktorý vníma aj verejnosť. Náš overený tip je určite aj kreativita, to bolo v našej kampani dôležité.

Kde, okrem vašej vycibrenej webovej stránky, ste najviac uplatnili kreatívny prístup? 

PJ: Ja si myslím, že veľmi dôležité boli priame akcie napr. na Dobrom trhu alebo dielničky, ktoré sa robili s deťmi. Po týchto akciách sa vždy prejavil nárast vyzbieraných príspevkov. Ľudia mohli prísť a spoznať nás, vidieť kto za celou akciou stojí. Mohli sa veľa pýtať a dozvedieť. Videli, že nám na veci naozaj záleží. Odpozorovala som to na sebe aj na Katke, že sme odpovedali naozaj na množstvo otázok. Vysvetlili sme ľuďom, o čo nám ide a hneď boli otvorenejší.

KN: Áno, to čo pomáhalo bola priama komunikácia. Keď sme poslali ľuďom, ktorí finančne podporujú Greenpeace, newsletter o pokrokoch kampane „Máme prvé mesto“ alebo „Otvárame prvé úle“, videli pokrok. Videli, že projekt ide správnym smerom a rozhodli sa podporiť nás ešte viac. Vymysleli sme napríklad koncert Davida Kollera za záchranu včiel. Ľudia si ho mohli virtuálne „adoptovať“ a za odmenu dostali vstupenku na jeho koncert. A potom verejné aktivity, to spôsobilo opakovaný boom v projekte, pretože  to vždy zaujalo aj médiá. Propagácia v médiách zas pritiahla pozornosť nových ľudí.

Aký je podľa vás rozdiel medzi crowdfundingom v biznise a u neziskových organizácií? 

PJ: Rozdiel je v tom, že ľudia nám nevenujú peniaze na to, aby dostali niečo pre seba. My vytvárame niečo pre blaho všetkých. Tie adopcie neboli fiktívne, určite však boli symbolické – v našom prípade ľudia dostávali certifikáty o adopcii. Ten človek nikdy nestretne svoju včelu. Podporil mestský úľ, z ktorého sa budú tešiť všetci obyvatelia.

KN: Ja som sa zas na druhej strane stretla s tým, že darcovia si svoje certifikáty o adopcii nesmierne vážili. Tešili sa z nich a keď sa stalo, že niekomu certifikát neprišiel, okamžite nás kontaktovali.

Koľko času je medzi prvým nápadom crowdfundingovej kampane (Adoptuj si včelu) a prvými peniazmi od darcov na účte kampane?

KN: Projekt sme spúšťali v septembri, pri prípravnej fáze som však ešte nebola.

PJ: Prvá fáza príprav sa spustila niekedy na jar. Dokopy to bolo asi pol roka príprav. Tu nám veľmi pomohlo, že sa spojili dve organizácie. Greenpeace a Živica. V Greenpeace na jar s kampaňou na záchranu včiel začínali. My sme sa stretli, porozprávali, zistili sme, že máme podobné ciele a záujmy. Zdalo sa nám preto prirodzené spojiť sily a nekopať len na svojom piesočku.

Dalo sa to skrátiť, alebo ste s dobou priebehu spokojné?

KN: My sme s priebehom naozaj spokojní. Myslím, že pol roka je akurát. Musíš si uvedomiť, že okrem nás vstupovali do projektu aj tretie strany. Napr. agentúra, ktorá nám pro bono vytvorila stránku – takže komunikácia s nimi zabrala tiež svoj čas, takisto náš výskum, komunikácia s mestami. Čas by sa dal skrátiť, ale bolo by to skôr na úkor výsledku.

PJ: Pol roka je tak akurát. Veľa času nám zabral aj rozpočet projektu. Stretávali sme sa so včelármi a riešili každú jednu položku. A okrem kampane vždy riešime aj mnoho iných aktivít a projektov. Nikdy nemáme k dispozícii 100 % času len na jednu aktivitu alebo kampaň. Neziskovky takto nefungujú. Na druhej strane netreba prípravu preháňať. Vždy sa dá spraviť ešte krok navyše. Dôležite je nájsť rovnováhu medzi tým, ako dlho niečo pripravovať a kedy to spustiť. Veľakrát by sa mohlo zdať, že čím dlhšia príprava, tým kvalitnejší projekt. Ale niekedy sa v realite ukážu veci, na ktoré by sme bez praxe neprišli. Netreba sa s tým pridlho hrať. Realita tiež prinesie do kampane svoje. 

Čiže rada zo Živice je hodiť sa do vody a naučiť sa plávať.

PJ: (Smiech.) Aj sa trošku sa pripraviť, to je samozrejmé, ale nie moc dlho teoretizovať.

Inšpirovali ste sa pri realizovaní kampane aj úspešnými crowdfundingovými kampaňami zo sveta biznisu? Kto bol vašou inšpiráciou?

PJ: No, jasné. Ja som sa inšpirovala tým, že som našla takéto kampane v zahraničí. Adopcie včiel robilo už viac neziskových organizácii aj v minulosti, napr. v Nemecku sa adopcie robili, aj sa robia, zaujímaví sú aj Škóti, Česi začali približne v tom istom čase ako my a Greenpeace v Poľsku kampaň odštartoval ešte pred nami. Takže inšpirácií sme mali veľa. Je to overený model, ktorý funguje, preto sme sa rozhodli do toho ísť tiež. Iné crowdfundingové kampane zo sveta biznisu som neriešila, ani ma to v tej chvíli nenapadlo.

KN: Priznám sa, že som tiež neriešila kampane zo sveta biznisu. Čo sa týka prístupu, ponúknuť v kampani niečo konkrétne a naplánovať ju tak, aby mala konkrétny a merateľný výsledok, to je v Greenpeace odskúšaný model z mnohých predošlých kampaní a snažíme sa ich viesť tak, aby mali výsledky. Ak pri práci hovoríme príliš abstraktne, veľmi ťažko sa to komunikuje a zbieranie peňazí je potom naozaj náročné. Kolegovia z Greenpeace v Poľsku mali kampaň s totožným názvom „adoptuj si včelu“, ale cieľom bolo postaviť hmyzie hotely. Kampaň začali v čase, keď bol v Poľsku enormný úhyn včiel aj medializovaný. Často pomôže aj správne načasovanie.

Zažili ste už aj neúspechy, poprípade aj pri inom crowdfundingu? 

KN: Nenazvala by som to neúspechom. Občas sa stane, že investujeme príliš veľa energie do veci, ktorá nemá taký bombastický účinok, ako sa čakalo. Nám sa to napríklad stalo pri štúdii o dôsledkoch používania pesticídov na ľudské zdravie. Ja aj naša hovorkyňa Mirka Ábelová sme tomu venovali množstvo energie a mysleli sme, že to bude pecka. Čakali sme, že to osloví všetkých. Venovali sme čas preloženiu štúdie, zorganizovaniu tlačovej konferencie. A médiá to jednoducho nezaujalo. Zrejme to bolo zle načasované alebo sme urobili iné chyby, neviem. Nevadí, ideme ďalej. 

PJ: Vnímam to veľmi podobne. Takisto nemôžem hovoriť o neúspechu, k určitým výsledkom sa dostaneme vždy. Nám v Živici sa niečo podobné stalo s projektom uhlíkových detektívov. To bol celoeurópsky projekt, v ktorom sa vytvárali kalkulačky oxidu uhličitého pre školy. My sme počas projektu zistili, že Slovensko tieto dáta nikdy nezbieralo. Nakoniec sme išli podľa rakúskych dát, ale výsledky pre školy boli potom len orientačné.

Na čo nezabudnúť pri crowdfundingu neziskových projektov? Čo z toho je možné využiť v biznise? 

KN: No tu je rozdiel v účele kampane. Ja vnímam crowdfunding pre vývoj produktov tak, že po tom, ako sa suma vyzbiera, sa produkt vyrobí, pošle darcom a ďalej sa predáva. Ten účel je vyzbierať peniaze a hneď z nich niečo mať. Povedala by som, že crowdfunding väčšiny neziskových organizácii má za cieľ udržateľnosť. Náš cieľ nie je len postaviť úle a priviesť včely do mesta. Chceme ich tam udržať, chceme podporiť environmentálne vzdelávacie aktivity v týchto mestách. Takisto dúfame, že inšpirujeme aj ďalšie mestá, aby si zriadili vlastné mestské úle. Sama viem, že niektoré sa síce do kampane nezapojili, ale svoje úle už majú alebo ich náš projekt inšpiroval natoľko, že podobný projekt zvažujú na vlastné náklady. Veríme, že ďalšie budú nasledovať.

PJ: Udržateľnosť sa prejavuje aj v spolupráci neziskových organizácií. Nielen nás, Živice a Greenpeace, ale aj ďalších, ktoré sa budú starať o úle v mestách. Našim cieľom nebolo mať monopol na včely na Slovensku. Chceli sme priniesť dobrý nápad a posúvať ho ďalej. Aj keď sa táto kampaň skončí, Živica aj Greenpeace sa bude naďalej stretávať s ďalšími organizáciami a práca so včelami bude pokračovať. A nielen to. Veríme, že pre ostatné mestá už budú takéto aktivity ľahšie. Môžu sa inšpirovať našimi úľmi, môžu sa ľahšie presadiť a poukázať na fungujúce modely. Rovnako môžu nadviazať kontakt s mestami, kde už tieto úle sú. To je možno výhoda silných organizácií, že môžu urobiť niečo ako prví a ukázať to ostatným. Tí už potom majú ľahšiu cestu. 

Čo by ste poradili nováčikom pri ich prvej crowdfundingovej kampani? Už sme rozobrali osobný kontakt s darcami, hmatateľný výsledok, udržateľnosť, spoluprácu s inými organizáciami. Máte ešte nejaké nápady?

KN: Ja by som povedala takú vec, ktorú ale ľudia v biznise podľa mňa vedia, ale možno nie všetky neziskovky sa tým riadia. Investovať prostriedky do kvalitných fotografií a videí. Často si to ľudia neuvedomujú, ale to, čím prezentujú svoj projekt, či už sú to letáky, nálepky, čokoľvek, čo je nosičom informácie, keď je to odfláknuté (prepáčte za výraz), nikdy to neosloví toľko ľudí, ako keď je to urobené kvalitne. Myslieť na kvalitný PR prístup. Viem, že v neziskovom sektore je to ťažšie, ale aj my veľa vecí robíme v spolupráci napr. s našimi dobrovoľníkmi, ktorí sa foteniu alebo natáčaniu videí venujú profesionálne a sú ochotní nám pomôcť, prípadne s firmami, ktoré sú ochotné dobrý projekt podporiť pro bono.

PJ: Ja mám ešte jeden tip. Aby ľudia v kampaniach robili veci srdcom. Znie to ako klišé. Ale naozaj, keď sa ľudia stretli so mnou alebo s Katkou, keď videli, že tomu rozumieme, že včelami a úľmi žijeme, tak mali aj oni úplne iný prístup. Ak niečomu neveríte, nie je to dobre. Nerobte to. Snažte sa robiť to, čo vás naozaj baví a žiť tým. Ľudia to budú cítiť.

Baby, pred pár dňami ste boli na viacerých otváračkách mestských úľov. Kde bolo najlepšie?

KN: Ja som nebola na všetkých. Zažila som Považskú Bystricu a Žilinu. Práve Žilina bola pre mňa veľmi príjemná. To občianske združenie a nielen to, všetci ľudia, ktorí s nimi spolupracujú. Mala som z nich veľmi príjemný pocit. Boli to dobrovoľníci, ale aj mladí ľudia s rodinami, malými deťmi. Boli tam deky, chladené limonády, taký piknik. Všetko bolo také easy, odľahčené. Malo to tam veľmi dobrú atmosféru. To som si odtiaľ odniesla.

PJ: Ja som bola na všetkých miestach a nemôžem povedať, ktoré mesto bolo najlepšie. Lebo každé bolo iné. Napríklad Považská Bystrica bola veľmi profesionálna. Už od začiatku mali pre úle vybrané dve lokality, začali robiť kurzy pre verejnosť, už tam začali vodiť deti. Tam otvorenie možno nebolo až také bombastické, ale majú toto viac rozbehnuté. V Kežmarku to ďalej robia naozaj mladí ľudia. Je tam zapojených veľmi veľa mladých ľudí, ktorí sa učia za budúcich včelárov. Veľa mladých dobrovoľníkov, ktorí naozaj chcú pomáhať, chcú sa naučiť nové praktické veci. V Lučenci majú veľmi špecifické podmienky v tom, že úle sú v mestskom parku v blízkosti základnej školy, kde otvorili včelársky krúžok pre deti. Decká zo školy to majú naozaj blízko a budú môcť chodiť na krúžok trebárs počas vyučovania alebo hneď po ňom. 

Každé mesto urobilo niečo naozaj špecifické. A my máme krásne štyri príklady, ako tento projekt šíriť ďalej. Štyri rôzne inšpirácie. To bolo aj naším cieľom – aby si to každé mesto urobilo po svojom. Áno, mali sme nejaké podmienky, ktoré bolo treba dodržať. Stále sme však chceli, aby to mestá robili tak, ako to vyhovuje im a ako to má v ich podmienkach najväčší prínos a význam.