Slovenské gymnázium, z ktorého vedú cesty aj na Oxford

Jedno z gymnázií, ktoré študentom Oxfordu slúžia ako odrážací mostík, je Gymnázium Jura Hronca a jeho IB program. Momentálne je GJH na čele najlepších slovenských gymnázií. Dostať sa na IB program nie je jednoduché, udržať sa v ňom je rovnako náročné, pričom požiadavky a povinnosti študentov sú väčšinou značne náročnejšie ako na bežných gymnáziách. Svojich absolventov si starostlivo vyberajú a pripravujú ich na tvrdú drezúru, ktorá si po prijatí na svetové školy čaká a neminie. Ale ako všetci svorne tvrdia, stojí to za to.

Gymnázium Juraja Hronca (autor: Teslaton, zdroj: sk.wikipedia.org)

Medzinárodný program International Baccalaureate je známy po celom svete, u nás o ňom však počuť pomenej. Trvalo roky, kým sa slovenské univerzity vôbec rozhodli diplom tohto štúdia akceptovať, a preto sa jeho absolventom oveľa viac oplatilo odísť do zahraničia, k čomu ich vlastne program celý čas navádzal. Výučba posledných dvoch rokov strednej školy prebieha v angličtine a sústredí sa na minimálne šesť predmetov, ktoré si žiak pred začiatkom štúdia sám vyberie. Už týmto krokom si tak značne uľahčí prípravu na neskoršiu akademickú kariéru, keďže sa vďaka výberu predmetov nemusí sústrediť a učiť na tie, ktoré nepotrebuje. Dva jazyky (jeden musí byť na materinskej úrovni) a matematika sú povinné pre všetkých, ostatné predmety sa skladajú z humanitných a prírodných vied.

Najväčší rozdiel medzi IB prorgramom a bežným gymnáziom je množstvo práce, ktoré musia študenti stíhať a podstatne náročnejšia maturita z minimálne šiestich predmetov, ktorá prebieha písomne a vyhodnocuje sa v zahraničí cudzími IB učiteľmi. Práca počas dvoch rokov sa väčšinou skladá z esejí, reportov z laboratórií, ako aj ústnych skúšok a písomných analýz. Na IB program ročne z iných škôl ako GJH prijmú približne 25 žiakov z celého Slovenska. Príjímačky sa píšu každý marec a sú zo slovenčiny, angličtiny a matematiky.

Príjímačkami na vysoké školy žiaci žijú celý druhý a zároveň posledný rok, pričom školy ako Oxford prihlášky uzatvárajú už v septembri alebo októbri. Záujemcovia musia na Slovensku písať vstupné testy zo všeobecných vedomostí a mnohých predmetov, ktoré určia, či o ich prihlášku Oxford vôbec bude mať záujem. Ak uspejú, začne sa kolo motivačných listov tzv. personal statement, v ktorom sa žiak musí predať a spomenúť všetky svoje školské aj mimoškolské skúsenosti a aktivity. Oxford chce zásadne takých, ktorí majú okrem skvelých akademických výsledkov aj zaujímavé koníčky a ideálne v nich aj vynikajú. Študenti im neskôr totiž robia meno a musia byť zaujímaví vo všetkých ohľadoch.

Po prejavení záujmu zo strany Oxfordu musia žiaci prísť do Anglicka na interview a do jednotlivých colleges píšu vstupné testy. V prípade, že vo všetkom uspejú, dostanú to najdôležitejšie – tzv. offer na určitý počet bodov, ktoré musia z maturity dostať. Maximum je 45, priemer väčšinou niekde vrámci dolnej polky tridsiatich bodov. A až keď tento počet dosiahnu, čo sa dozvedia približne 2 mesiace po maturite, majú miesto na Oxforde isté.

Jeden zo šťastlivcov, ktorí sa z GJH na Oxford dostali, je Martin Mikloš, momentálne v druhom ročníku. O jeho dojmoch zo štúdia som sa s ním porozprávala.

Kedy ti napadlo, že by si chcel študovať na Oxforde a ako si sa od tejto prvotnej myšlienky prepracoval k definitívnemu rozhodnutiu?

Pravdu povediac, dlho som sa nevedel rozhodnúť, čo vlastne chcem študovať. Keď som sa nakoniec rozhodol pre spoločenské vedy, čo bolo až niekedy na konci prvého ročníka IB, vedel som, že nechcem študovať na Slovensku. O Oxforde som rozmýšľal skôr len ako o nereálnom sne, ale rozhodnutie podať si tam prihlášku bolo veľmi jednoduché. Keďže cez UCAS (elektronická prihláška na univerzity vrámci UK, ponz. red.) som sa mohol hlásiť až na 5 univerzít, myslel som si, že nemám čo stratiť, ak to skúsim.

Prečo zo všetkých dobrých škôl práve Oxford?

Ja som sa rozhodoval primárne medzi štúdiom v Británii alebo v iných krajinách. Británii som dal prednosť jednak pre možnosť hlásiť sa na viacero špičkových škôl naraz, ale aj preto, lebo Británia je relatívne blízko, a tak by som sa mohol častejšie vracať domov. Druhým hlavným dôvodom bola aj finančná stránka – relatívne nižšie školné ale aj dostupnosť pôžičiek a štipendií. Oxfordu som dal prednosť pred Cambridgom len preto, že ponúkal tento kombinovaný kurz, kombináciu ekonómie, politiky a filozofie. (A možno aj preto, lebo Oxford je stále v medzinárodných rankingoch hodnotení ako lepší ☺)

Chodil si na GJH IB program. Myslíš, že ti konkrétne táto voľba pomohla pri uchádzaní, „príjímačkách“ a hlavne, pripravila ťa lepšie ako národné programy na to, čo sa od teba bude na Oxforde očakávať?

Určite. Aj keď to samozrejme nie je všetko, IB je medzinárodne rozšírený program a preto si myslím, že má pre univerzity väčšiu výpovednú hodnotu. Lepšie poznajú jeho náročnosť, a tak si vedia o uchádzačovi urobiť lepší obraz aj na základe akademických výsledkov. Pre porovnanie, Oxford vyžaduje samé jednotky zo slovenskej maturity, takže tu nie je priestor na odlíšenie sa od ostatných, ale pri podmienke aspoň 39 bodov z IB môže človek stále ohúriť ak získa 45 bodov.

Aj samotná časová náročnosť IB programu človeka lepšie pripraví na to množstvo práce na Oxforde, ktoré je neporovnateľne väčšie. Čo sa obsahovej stránky týka, výrazným prínosom bol určite dôraz na kritické myslenie a analytický prístup. Namiesto predpokladu, že existuje len jedna správna odpoveď, ktorú sa treba naučiť, IB u študentov podporuje vyjadrovanie vlastného postoja k danej otázke. A to je to, čo sa na zahraničných univerzitách najviac cení.

Keď si už teraz na škole svojich snov, ktorú ti určite veľa ľudí závidí, si s rozhodnutím spokojný?

Kto by nebol? Sú samozrejme aj chvíle, kedy začínam byť z toho množstva práce fyzicky aj psychicky vyčerpaný, ale nikdy nepoľavujem v snahe, lebo chcem sebe aj ľuďom naokolo dokázať, že si to miesto zaslúžim. Celé ma to nesmierne obohacuje a o to viacej si tak vážim možnosť, že tu môžem byť.

Ako vlastne vyzerá bežný život v Oxforde? (učenie, voľný čas, komunita, zábava)

Oficiálny školský rok je tu jeden z najkratších – trimestre trvajú len 8 týždňov – ale je o to intenzívnejší. Veľká časť každého týždňa samozrejme patrí štúdiu. Univerzita vyžaduje, aby každý venoval učeniu aspoň 40 hodín do týždňa. Väčšinu z toho tvorí samostatná práca – čítanie literatúry, písanie esejí a pod. – prednášky, hodiny a tutoriály zaberú asi 5 – 10 hodín, v závislosti od predmetu, ale väčšinou slúžia len na zhrnutie už naštudovaného než ako primárny zdroj informácií.

Možností, ako tráviť voľný čas, je nespočetné množstvo. Univerzita má športové kluby, kde môžu trénovať ľudia akejkoľvek úrovne a v priebehu roka sa konajú aj športové súťaže a turnaje medzi jednotlivými colleges. Študentské spolky každého druhu organizujú rôzne podujatia, stretnutia s významnými osobnosťami, či spoločenské akcie. Nočné kluby sú otvorené každý deň a pravidelne sa konajú rôzne plesy, formálne večere a iné.

Veľa ľudí kritizuje najmä to, že na školy ako Oxford sa aj tak dostanú len zbohatlícke deti. Ako by si na túto poznámku reagoval – je štúdium na top svetových univerzitách najmä o peniazoch a priemernom snažení, alebo naopak o výnimočnom úsilí, ktoré sú viaceré štipendiá a pôžičky ochotné podporiť?

To už dávno nie je pravda. Oxford má viac študentov zo štátnych škôl ako zo súkromných a úspech vždy závisel len od prístupu jednotlivých uchádzačov. Dokazujú to aj štatistiky, ktoré nájdete tu. Je síce pravda, že súkromné školy môžu svojim žiakom poskytovať lepšie príležitosti. Napríklad, na takýchto školách väčšinou poskytujú odborné poradenstvo, študenti mávajú osobných mentorov, pravidelne s nimi nacvičujú mock interviews, prijímačky a pod. Ale v konečnom dôsledku, aj tak záleží na tom, ako jednotlivci tieto príležitosti využijú.

Na druhej strane, univerzita aj jednotlivé colleges sa čím ďalej tým viac snažia organizovať rôzne Access programs, aby aj študentom zo znevýhodneného prostredia poskytli lepšiu prípravu a poradenstvo. Okrem toho, pre každého, kto štúdium po finančnej stránke nezvláda, existuje množstvo grantov, štipendií, či iných druhov pomoci. V závislosti od príjmu rodičov môže byť študentom aj úplne odpustené školné a pokryté životné náklady.

Apropo, s akými spolužiakmi sa stretávaš? Sú to väčšinou zahraniční študenti alebo Angličania? Sú to „kariéristi“, alebo sa aj radi zabávajú a uvoľnene rozprávajú? Je ľahké medzi nich zapadnúť?

To je rôzne. Veľká väčšina študentov je síce z Británie, ale nikto to veľmi nerozlišuje pri tom, aká multikultúrna a otvorená je miestna spoločnosť. Študenti sa tu zabávajú rovnako, ako kdekoľvek inde. Rozdiel je možno v tom, že keď už treba robiť veci do školy, berú to tak isto stopercentne seriózne.

Čo by si oproti slovenským školám na Oxforde najviac vychválil?

V prvom rade je to prístup vyučujúcich. Ku každému pristupujú individuálne, hodiny prebiehajú v malých skupinách a dôraz sa kladie na diskusiu, do ktorej sa má každý dosť priestoru zapojiť a prezentovať vlastný názor. Prednášajúci si nájdu čas sa so študentmi porozprávať, profesori nás po každej stránke berú ako rovnocenných a môžeme sa na nich obrátiť aj s osobnými problémami.

Učivo je tak isto prispôsobené každému individuálne. Aj v rámci povinných predmetov má každý možnosť si vybrať konkrétne témy, ktoré ho zaujímajú. Namiesto šírky sa kladie dôraz na hĺbku porozumenia.

Nakoniec je to snaha o neustálu zmenu a napredovanie. Do učiva sa zavádzajú nové témy a prístupy, ale vždy sa pýtajú na názor študentov. Často musíme vypĺňať množstvo feedback forms na každého prednášajúceho, vyučujúceho ale aj celý spôsob výučby. Každý trimester sa zástupcovia študentov stretnú s profesormi jednotlivých predmetov, aby prediskutovali, čo a ako treba zmeniť.  A to isté platí aj mimo akademickej sféry. Pýtajú sa nás na spokojnosť so životnými štandardmi, vybavením, službami a pod. a podľa odpovedí aj promptne konajú.

Čítajte viac z kategórie: Rozhovory