Čo by priniesol zákaz sociálnych sietí mladším ako 16 rokov?

Sú deti schopné informovaných rozhodnutí? A sú nich schopní ich rodičia? Aj týmito otázkami sa zaoberajú ľudia, ktorí sa pokúšajú ochrániť deti pred škodlivými vplyvmi internetu a zároveň chrániť ich práva, ktoré im garantuje napríklad aj európska Deklarácia práv dieťaťa. Medzi nimi sa nachádza aj právo na súkromie, ktoré sa vzťahuje aj na súkromie pred rodičmi. A aj keď je rozhodne potrebné deti informovať o tom, že vešať na internet polonahé/nahé fotky, súkromné informácie a detaily z ich súkromného života nie je vôbec správne, zamedziť im prístup k internetu úplne je len ďalší extrém.

Keďže žijeme v slobodnej demokratickej spoločnosti, náš prístup na internet nemôže regulovať žiadna štátna ani nadnárodná autorita, pokiaľ ním samozrejme neohrozujeme slobody a bezpečie iných ľudí. Na internete nemôžeme diskriminovať, propagovať a rozširovať ilegálne aktivity, poprípade k nim iných ľudí podnecovať. (Okrem týchto existuje veľa ďalších pravidiel, ktoré aj tak úspešne porušujeme.) Aj keď nechať deťom absolútne voľný prístup k internetu bez rozhovorov o jeho nebezpečiach je nezodpovedné, aj tváriť sa, že deti mladšie ako šestnásť rokov nedokážu v rámci sociálnych sietí postupovať zodpovedne a rozumne, je odtrhnuté od reality. Iste, každý z nás, ktorý pod touto vekovou hranicou sociálne siete používal, si určite spomína na dáta, ktoré neskôr vymazal, a ktoré by v živote nechcel znova prebúdzať k životu.

Možno sme sa aj dostali do nepríjemných situácií, ktoré našťastie neskončili katastrofálne. Boli by sme sa tohto prístupu ale ochotní vzdať? A považovali by sme to spätne za správne? Ja určite nie, pretože aj keď si uvedomujem isté riziká, z vlastných skúseností môžem zhodnotiť akurát to, že najväčšou nepríjemnosťou sociálnych sietí vo vzťahu k deťom sú ich často smiešne a trápne aktivity, nad ktorými síce prevrátime očami, ale nedajú nám moc deti ohrozovať.

Keď už sme pri stránkach s vekovými obmedzeniami – ruku na srdce, kto z nás nikdy neklamal pri zakladaní nejakého účtu a nevytvoril si profil s falošným vekom? Bolo to až zarážajúco jednoduché, tak prečo by sa to nemohlo podariť aj dnešným neplnoletým? Iste, sociálne siete fungujúce v Európskej únii by sa tomuto pravidlu museli nejako podvoliť, ale je otázne ako. Kontrolovali by nám pri resgistrácii pasy, alebo občianske preukazy, mali by prístup k databázam s údajmi o našom – skutočnom – veku, alebo by si žiadali povolenie rodičov?

Ak sa dnes oprávnene sťažujeme na ich zneužívanie našich súkromných informácií a skladovanie zverejnených dát, nezdá sa, že by sme im chceli oponovať oveľa rozumnejším spôsobom. Je totiž veľmi náročné tínedžerom presvedčených o ich vlastnej pravde a dokonalosti zakázať na siete vešať fotky, či si písať so svojimi kamarátmi, keď si to raz vezmú do hlavy. Práve oni sú predsa najväčším dôkazom toho, že kde je vôľa, tam je aj cesta. Častokrát toho vedia o internete dokonca viac ako rodičia, takže prelstiť túto prekážku by pre nich ani nemuselo byť ani veľmi náročné.

Predstava tvorcov tejto legislatívy taktiež skresľuje reálne vzťahy medzi deťmi a ich rodičmi. Rodičov prezentuje ako niekoho, kto vie nepochybne odlíšiť dobré od zlého a pre svoje dieťa chce len a len to najlepšie. Bodaj by to tak vždy bolo, lenže všetci vieme, že nie každé dieťa má na takýchto rodičov šťastie. Predstavme si celkom obyčajných ľudí, ktorí nie sú detailne informovaní o zákutiach internetu a legálnych dohrách možných prešľapov. Ich informovanosť nemusí byť oveľa lepšia ako informovanosť detí. A netýka sa to len internetu.

Deti sa v rámci webu často nielen prezentujú úsmevnými fotkami, ale si v ňom nachádzajú útočisko, ak im ho ich bezprostredné okolie neponúka. Pre deti, ktoré sú rodičmi týrané a zneužívané (a je ich oveľa viac, ako si chceme pripustiť), či také, ktoré patria do LGBT komunity, je internet a sociálne siete, kde sa dokážu rozprávať s podobne trpiacimi ľuďmi, ich jediným útočiskom. Nemusia ani hneď byť homosexuálne orientovaní – stačí, ak napríklad trpia psychickými problémami, ktoré by ich konzervatívni rodičia nebrali vážne a odmietali riešiť, napríklad preto, lebo by sa báli zahanbenia pred okolím, alebo preto, lebo na ne ani neveria.

Keby mali takíto rodičia neobmedzený prístup ku všetkým informáciach ohľadom používania internetu ich dieťaťom, ktoré by prirodzene neschvaľovali, mohlo by to násťročné dieťa dostať do veľmi nepríjemnej, až nebezpečnej pozície. Prípady, kedy žiaľ nechápaví a netolerantní rodičia svoje „iné“ dieťa postupne odrezali od sveta a neskôr dohnali k samovražde, nie sú úplne zriedkavé. Autori Deklarácie o právach dieťaťa si to uvedomili, bohužiaľ sa to isté nedá povedať o orgánoch EU.

Otázne je aj to, ako by EU postupovala pri sociálnych sieťach, ktoré nesídlia v Európe, neskladujú tu svoje dáta a nijako nespolupracujú s európskymi predajcami a inzerentmi. EU na ne nemá žiaden vplyv, zatiaľ čo oni na náš internetový priestor prístup majú. Posilnilo by to vplyv a rozmach mimoeurópskych firiem a startupov a vzalo moc tým miestnym, čo je samozrejme v úplnom rozpore so záujmami a cieľmi Európskej únie.
Skôr ako tvrdé zákazy a obmedzenia by sme mohli radšej propagovať lepšiu a otvorenejšiu diskusiu o internete s maloletými. Deti treba o nebezpečiach informovať, nie im prístup celkom zatrhnúť. Zakázané ovocie predsa chutí najlepšie a vynaliezavosť v priestoroch internetu skutočne nemá hranice. Deti a tínedžeri si spôsob nájdu a budú preň ochotné aj klamať, či porušovať zákony. Radšej než takýto prístup by sme ich mohli naučiť, že ich práva sú dôležité a že sme odhodlaní ich rešpektovať – samozrejme za predpokladom, že aj oni budú rešpektovať všeobecné pravidlá a vnímať ohrozenia, ktorému na internete vždy čelia. Netreba sa hlavne tváriť, že rodičia a dospelí tieto informácie ovládajú lepšie – milióny zverejnených (aj nahých) fotiek ich ratolestí a detailných informácii o každom ich kroku, tomu vôbec nenasvedčujú.

Čítajte viac z kategórie: Zaujímavosti