Pracoval na Miami v hoteli. Oliver porozprával, aký je život na mieste, kde väčšinou vládnu peniaze a drogy

Čau Oliver, dostal si sa na Miami vďaka internship-u. Kde si tam začínal s prácou?

Začínal som na recepcii v hoteli Four Points. Je to sub-brand Sheratonu. Je to menej luxusný hotel ako Sheraton. Išiel som tam s frajerkou v rámci štúdia v Dánsku. Víza sa dali vybaviť lepšie, takže nič komplikované – našli sme si prácu pred príchodom na Miami a vyrazili sme.

Čo znamená, že sa dali víza vybaviť lepšie?

Potreboval som sponzorstvo od agentúry.

Koľko ti trvalo vybavovanie víz?

6 mesiacov, ale dá sa to vybaviť aj v skoršom termíne. Ja som veľmi dlho hľadal prácu. Frajerka si našla hneď, mne to trvalo dlhšie.

Ako vyzerala tvoja kariéra v tomto hoteli?

Po troch mesiacoch ma povýšili na Guest service, ale to nebolo mojím cieľom. Po ďalšom mesiaci ma preto povýšili na Duty managera. Riadil som celý hotel v čase neprítomnosti riaditeľa.

Wow. To je rýchly postup. Koľko mal izieb?

216. Maličký, na pláži. Fontainebleau bol hneď vedľa. To je mega hotel. Chodil tam aj Frank Sinatra.

Predpokladám, že si riešil kritické udalosti na denno-dennej báze vzhľadom na celebritné ošialy.

Pravda. Denne som vyhadzoval paparazzov spred budovy.

Celkom dynamická práca, v podstate si išiel 24/7, áno?

Tak závisí, ako to človek berie. Ja som mal tú prácu rád. Zaujímal ma stav hotela, aj keď som tam práve nebol.

Aké kritické situácie si zažil v práci a ako si ich riešil? 

Chceli ma zastreliť, a nie raz. Sú smiešni. Na Miami sa hrá každý na to, že má peniaze. Často sa tu konali festivaly – Urban music festival, festivaly čiernej hudby – rap, R&B.

No a v tomto čase sme mali v hoteli množstvo hostí z celej Ameriky. Nedajú sa tu otvárať okná, je na nich poistka. Keď niekto vyskočí z okna a prežije, môže sa súdiť. Chápeš, Amerika.

Bol tam, prirodzene, zákaz fajčenia. A nakoľko to pre niektorých ľudí nič neznamenalo, veselo si húlili na izbe. Ľudí sme jednoducho vysťahovali z izieb. Bolo to takmer na dennej báze a políciu som volal každý deň. Policajti k nám často chodili na kávu, mali sme s nimi dobré vzťahy. Viem, že je to možno rasistické, ale reálne, čierni ľudia nám tam robili najväčší problém.

Jedného dňa teda došlo k tomu, že ja osobne som musel vysťahovať týchto ľudí, lebo náš „sekuriťák“ sa veľmi bál. Keď sme spolu prišli pred ich dvere, ukázal som im dokument – policy a požiadal ich, aby opustili priestory budovy. Samozrejme sa im to nepáčilo.

Boli z toho veľké reči, vyhrážky tipu „ja ťa zastrelím“, tak som rýchlo volal policajtom so slovami: „Prosím vás, môžete rýchlo prísť? Chcú ma zastreliť.“ Potom ma ten človek obvinil, že som mu ukradol diamantový prsteň. A už som bol fakt dosť naštvaný a vravím mu „Kde by si ty zobral ten diamantový prsteň?“ 

Situáciu sme dokopy riešili tri hodiny. Nechceli zaplatiť a tuším dostali aj pokutu vo výške 250 dolárov za porušenie zákazu fajčenia na izbe.

S akými typmi klientov si sa ešte stretol?

Ortodoxní židia. Tí mali veľmi zaujímavé požiadavky. Nechápal som, prečo robia to, čo robia. Majú 613 prikázaní. Normálne som to začal študovať. Chcel som to pochopiť. A majiteľka bola židovka. Boli sme „jewish friendly“ hotel.

Aké mali požiadavky?

Niekedy nezaplatili kreditkou ani cashom, lebo svätia. Alebo museli mať kľúče od izby – nemohli mať kartičky.

A to ste ako riešili?

Vedeli sme to zmeniť, mali sme to vymyslené. :)

Čo si robil vo voľnom čase?

To, čo na Miami robí každý. Pil som alkohol, chodil som sa tetovať, kúpal som sa sem-tam. Ak si v Miami dlhšie, možno ťa prestanú časom baviť gýčové veci – plastové torty v podnikoch, pochromované Lamborghini. Je to plytké. Začal som chodiť smerom do vnútrozemia. Máš tam ghetto, behajú tam holé deti. Začal som chodiť do lokálnych podnikov. Mal som to rád, bolo to surové a reálne. Tá pláž je taká vymyslená.

Čo sa tam dá ešte robiť?

Piť, ale môžeš aj drogovať, keby si chcela. Celé Miami je postavené na kokaíne. Všetky peniaze, ktoré tam tečú, sú z koksu. Odporúčam si pozrieť na Netflixe film Cocaine cowboys. Je to o tom ako v 80-tych rokoch pašovali kokaín. Mickey Munday je riadny týpek. Stretol som ho tam.

Wow.

Na Miami stretneš každého. On bol vlastne pilot. Vravel vo filme: Miami Beach, it was a lot of old people sitting around on rocking chairs waiting to die. To znamená, že tam chodili ľudia zomrieť. A bolo tam pár ľudí, ktorí fajčili trávu na pláži, inak nič. Tak začal robiť „cocaine development“. Chápeš? Celá Amerika bola v kríze a na Miami zarábajú najväčšie peniaze díleri luxusných áut. Kokaín pumpoval peniaze do ekonomiky.

Môj šéf bol manažérom klubu v 1985 – čiže zlatá éra koksu. Oni potrebovali legalizovať príjmy. Inventúra neexistovala. Raz za mesiac niekto došiel, zobral tašku s peniazmi a odišiel. Bolo to divokejšie. :)

Aký je tvoj názor na charakter Američanov?

Na Miami Američana nestretneš, tam sú buď Kubánci alebo Hajťania, Latinoameričania. Originál Američanov som mal v hoteli dvoch. Ale aj tí boli „pomajamčení“.

To znamená akí?

Ti proste „hrabe“. Oni si idú „island time“. Meškáš, tam je normálne meškať, a Kubánci sú schopní meškať aj hodinu. Ale na to si zvykneš veľmi rýchlo. Ja meškám stále.

A ako vyzerá taký charakter Slovákov na Miami?

Ak si tam dva týždne, si okej. Zabavíš sa a ideš domov. Ak si tam napríklad rok, celá atmosféra Miami ťa pohltí. Poznám veľa dievčat, ktoré sa už podľa mňa nebudú vedieť vrátiť do bežného života.

Teraz nerozumiem.

No vieš, si mladá pekná, máš sponzora.. a zostarneš – vtedy nastáva problém.

Ľúbila som ho a potom stratil peniaze.

Naopak. Ľúbil som ju a potom oškaredela. Bohužiaľ. Ale všetkým prajem, nech sa im darí v tomto životnom štýle. Len mi to príde povrchné. Chápeš? V podniku máš narodeniny a donesú ti umelohmotnú tortu s ohňostrojom. A potom ti ju zoberú.

A ako vyzeral taký Silvester?

Robil som. Blížila sa hodina dvanásta, zobral som šampanské z chladničky a otvoril som si ho pred hotelom. Zrazu pri mne zastalo auto a vystúpil starý človek. Začali sme sa rozprávať. Spýtal sa, či tu môže parkovať. Povedal som okej. Zobral ma do vedľajšieho hotela na párty, do Soho Beach House. Bola to top VIP – neviem aká ešte párty. Vravím si, ako sa tam dostanem? Ani neviem, či bude ešte voľný lístok alebo to funguje na pozvánky. Povedal mi: „Neboj sa, ja tam všetkých poznám“. Bol to týpek v nohaviciach a dotrhanej košeli. Tak sme prišli na párty, s každým si tam podával ruky. Potom mi vraví: „Vieš, ja som vlastne distribútor Grey Goose vodky na Floride a tieto bary sú všetky moje.“ 

A potom prichádza faktor Amerika – vraví mi: „Zavolaj mi, zajtra sa porozprávame“. Vymenili sme si čísla. Volali sme spolu, no nestretli sme sa.

Ale bol si tam dlho, páčilo sa ti tam.

Áno. Vieš, Miami nie je mesto, je to životný štýl.

Čítajte viac z kategórie: Rozhovory