Milan môže za to, že v pracovných inzerátoch už viac nenájdeš „plat dohodou“

Ahoj Milan, si mladý človek, ktorý so svojím občianskym združením Pracujúca chudoba stojí za novinkou v Zákonníku práce o tom, že zamestnávatelia už od mája tohto roku budú musieť povinne v inzerátoch udávať výšku základnej mzdy. Predstav sa nám, kto si? 

Ahoj, už vyše tri roky pracujem ako IT-čkár v jednej slovenskej IT firme. A keďže mi vadí, že slovenskí zamestnanci sú za svoju prácu zle zaplatení, na svoje narodeniny som v roku 2014 založil facebookovú stránku Pracujúca chudoba, kde som začal riešiť nízke mzdy na Slovensku. Dva roky sme fungovali len na facebooku a potom, v roku 2016, sme z toho urobili normálne občianske združenie s rovnakým názvom „Pracujúca chudoba“. Mali sme dva hlavné ciele.

Ten prvý bol donútiť politikov, aby o nízkych mzdách začali hovoriť, lebo o čom sa hovorí, to sa rieši. To sa nám podarilo. Pomaly každá politická debata je teraz už len o mzdách. A ten druhý cieľ je naučiť zamestnancov pýtať si viac a nebáť sa o svojom plate vyjednávať. To nás ešte len čaká. A medzitým sa nám podaril tento husársky kúsok so zverejňovaním miezd v pracovných inzerátoch.

zdroj: Pracujúca chudoba

My sme sa po prvom zverejnení informácie mylne domnievali, že túto zmenu inicioval náš najväčší portál venovaný hľadaniu práce, Profesia.sk. Preto ďakujeme, že si nás oslovil. O Pracujúcej chudobe sme doposiaľ nepočuli, preto je najvyšší čas predstaviť ju našim čitateľom. S nápadom založiť OZ si prišiel ty?

Prišiel som s tým ja a prišlo to tak organicky. Najprv sme fungovali iba na tom facebooku, na ktorom, samozrejme, fungujeme dodnes. Už tam máme takmer 17 000 fanúšikov a dosah príspevkov je niekoľko desiatok tisíc týždenne. V jednom momente sme sa rozhodli, že urobíme jednoduchý formulár na webe, cez ktorý budú môcť zamestnanci podávať podnety na inšpektorát práce. Mal to byť formulár, ktorý by zamestnanca pri podaní podnetu viedol pekne za ručičku krok za krokom.

Nič také inšpektorát práce nemá. No a keďže som nechcel prezentovať, že prevádzkovateľom tohto formulára je nejaký Milan Kuruc, povedal som si, že založím občianske združenie, ktoré to bude zastrešovať. Sranda je, že združenie sme založili a formulár sme nezriadili. Zato sme prišli s brožúrkou „Koniec nízkym mzdám“, kde sme dali dokopy kopec makroekonomických štatistík, ktoré dokazujú, že vzhľadom na výkonnosť našej ekonomiky zarábame takmer všetci neadekvátne málo. Teraz sa tými štatistikami oháňajú všetci politici. Keby ťa to zaujímalo, nájdeš ich na www.KoniecNizkymMzdam.sk.

Aké sú vaše hlavné ciele? Je to “iba“ boj za vyššie platy alebo je toho viac?

Je toho viac. Gro sú však tie nízke mzdy, pretože od nich sa odvíja všetko. To, či nám ľudia odchádzajú do zahraničia, či sa nám rozpadajú rodiny, to, či vieme na Slovensko prilákať a udržať si tu talenty, to, aké budeme mať dôchodky. Od dostatočného príjmu sa dokonca odvíja zdravotný stav a dĺžka života.

Nízke mzdy nie sú katastrofou iba pre tých, čo ich zarábajú, ale aj pre našich živnostníkov a drobných podnikateľov, ktorí pre svoje podnikanie nevedia nájsť kúpyschopných zákazníkov. Ale zaujíma nás aj kvalita pracovného prostredia, pretože naši zamestnanci majú dosť práv, ale vôbec ich nepoznajú a preto ich nevyužívajú. A my ich to chceme naučiť.

Napísal si nám, že tému uvádzania platov si postupne predkladal niekoľkým politikom. Ako si vedel, za kým máš ísť a ako dlho si sa snažil svoj „nápad“ presadiť?

Presadenie samotného nápadu trvalo rok. Bolo to tak, že ku komu som mal prístup, tak ku tomu som išiel. Vieš, ja som bol kedysi členom SaS, takže viem, ako to v politike chodí. Išiel som na to tou ťažšou cestou. Dva roky som na tému nízkych platov písal blogy a denne komunikoval tieto myšlienky zaujímavou a provokatívnou formou na facebooku. Postupne som dostával túto tému medzi širšiu verejnosť a to si ťa potom prirodzene všimnú aj niektorí politici. Prvý bol Miro Beblavý, ktorého oslovili aj moje kritické články k SaSkárskemu Odvodovému bonusu a pozval ma na stretnutie. Tam sme sa asi hodinu bavili o mzdách, lebo ho táto téma zaujímala, až nakoniec zorganizoval taký malý seminár pre poslancov parlamentu, kde som s touto témou mohol vystúpiť.

A aj tu som hovoril o nápade zaviesť to, čo majú v Rakúsku: povinné zverejňovanie miezd v inzerátoch, s tým, že by to mohlo pomôcť zamestnancom pri vyjednávaní. Mira Beblavého to oslovilo, nápad si adoptoval a snažil sa ho v nejakej forme presadiť. Jeho formulácia na začiatku neprešla. Ja som medzitým rozprával aj s Tónom Marcinčinom (splnomocnencom vlády), aby som si overil, či by takýto nápad podporoval, povedal som o ňom aj šéfovi odborárov Jožovi Kollárovi z KOZ, aj pani Kuciaňovej (poslankyni za SNS). Nielen, že sa im ten nápad páčil, ale aj sa snažili urobiť všetko, čo bolo v ich silách, aby prešiel.

Nakoniec som nápad vysvetlil aj Braňovi Ondrušovi (štátnemu tajomníkovi z ministerstva práce). Ten bol veľmi ústretový, formuláciu zákona dal prerobiť a vďaka nemu sa ten nápad nakoniec presadil. Vidíš, napríklad aj s Braňom Ondrušom som sa dostal do kontaktu vďaka mojim blogom. On si ich všimol a kontaktoval ma. My v združení medzi politikmi rozdiely nerobíme, bavíme sa so všetkými, ktorí sú ochotní s nami komunikovať. Okrem vyššie uvedených komunikujeme aj s Progresívnym Slovenskom, aj so stranou Sme rodina – Boris Kollár.

Na novinku v legislatíve od zamestnávateľov počuť množstvo kritiky. Hovoria o obchodnom tajomstve, konkurenčných výhodách či veľkej fluktuácii zamestnancov. Očakávali ste takéto reakcie?

Na rovinu, sú to blbosti, a áno, očakávali sme takéto reakcie. Zamestnávatelia povedia všetko, len nie pravdu. A pravda je, že sú proti tomuto nápadu len preto, lebo vďaka zverejňovaniu miezd strácajú výhodu pri vyjednávaní. Doteraz si musela svoju predstavu o mzde povedať vždy prvá ty. Zamestnávateľ ti ju mnohokrát nepovedal ani na oplátku a ty si nevedela, či si povedala veľa, alebo málo. Čiže mne tieto ich reakcie stoja akurát tak za mávnutie rukou.

Naopak mnohí tento krok vítajú a sú vďační za väčšie možnosti vyjednávania aj poukázanie na reálne platy ženských povolaní. Minister práce, sociálnych vecí a rodiny hovorí o zvýšení transparetnosti a konkurencie. V súčasnosti na spomínanom webe Profesia.sk zverejňuje aj napriek odporúčaniam portálu ponúkaný plat len 26% zamestnávateľov. Pritom štatistiky ukazujú, že na inzeráty so zverejnenou ponukou reaguje omnoho viac uchádzačov. Inšpirovali ste sa napríklad Českom alebo inými krajinami, kde to funguje osvedčene?

Inšpirovali sme sa Rakúskom, tam povinnosť zverejňovať ponúkaný plat platí od roku 2011, a aj u nich je to tak, že zverejnená mzda sa môže na pohovore navýšiť, ale nesmie sa znížiť. Ako si povedala, pomáha to odstraňovať platovú diskrimináciu medzi mužmi a ženami, alebo medzi starými a mladými a v Rakúsku dokonca zistili, že keď je na trhu málo pracovníkov, tak firmám, ktoré ponúkajú nízke mzdy, nechodia životopisy. A my teraz nedostatok pracovníkov máme. Ale ja si od toho najviac sľubujem, že to ešte viac rozhýbe debatu o mzdách. Teraz sa ukážu tie „lukratívne“ ponuky.

Čo bolo skutočnou prvotnou ideou pre túto novelu? Predpokladáme, že ušetriť čas zbytočným chodením po pohovoroch bolo tiež jednou z nich.

To si presne vystihla, to bolo úplne prvotnou ideou. Úplne bežne sa stávalo, že človek cestuje z jedného konca republiky na druhý, aby absolvoval pracovný pohovor, mnohokrát vo viacerých kolách, míňal si kôli tomu dovolenku, svoje peniaze a čas, a potom zistil, že mu ponúkajú trápnych 500 alebo 600 euro v hrubom. Ostatné výhody tohto opatrenia sa začali objavovať hneď potom.

Nie je možné, že zamestnávatelia sa budú snažiť (hoci mierne kontraproduktívne) v ponuke podhodnotiť ponúkaný plat, aby si na jednej strane splnili svoju povinnosť zo zákona, no neprezradiť konkurencii svoje finančné možnosti pri niektorých kvalifikovaných pozíciách?

To sa uvidí. Hovorím, v Rakúsku analýza spoločnosti Deloitte ukázala, že ponuky s podhodnotenými mzdami pôsobia na uchádzačov odstrašujúco. Takže môžu to skúsiť a dúfať v nejaký životopis.

Legislatívne podchytenie povinnosti udávať v inzerátoch ponúkanú mzdu, považujete za svoj prvý veľký legislatívny úspech. Môžeš nám prezradiť, čo bude vašou snahou najbližšie?

Fú… to je dobrá otázka. Nedávno som dokonca navrhol zmenu vzorca, podľa ktorého sa majú počítať platy politikom a pár týždňov dozadu som sa dozvedel, že si vládni poslanci princíp zo vzorca osvojili. Takže to je taký ďalší malý úspech. Tu zase zaúradoval Braňo Ondruš, ktorému sa nápad páčil a presadil ho.

Nuž, tých nápadov máme veľa, ale problém je, že všetko robíme popri zamestnaní, v našom voľnom čase a bez financovania, takže kapacitne to máme obrovský problém zvládať. Doteraz sa nám ani len nepodarilo zriadiť stránku pracujucachudoba.sk, ktorú sme chceli mať už v júli minulého roku. Takže, ak by sa chcel niekto prihlásiť, že chce v tejto veci pomôcť, radi to privítame.

Neviem, či mám o všetkých tých nápadoch hovoriť, aby to nedopadlo, ako s tým formulárom pre inšpektorát práce (smiech), pretože ku každému nápadu treba urobiť kopec štúdia a analýz, aby sme si boli istí, že prichádzame s niečím rozumným. Ale určite platí, že sa snažíme zamestnancom vysvetľovať, že žiadna zmena zákona im nepomôže viac, ako keď sa ľudia sami začnú spájať a organizovať. A celkom vážne uvažujeme, že postupne začneme rozoberať tému pracovného času, pretože na Slovensku odpracujeme v priemere o mnoho viac hodín aj nadčasov, ako odpracujú ľudia na západe Európy.

Čítajte viac z kategórie: Rozhovory