Peter Ondrúška: Pracuje v oblasti robotiky a umelej inteligencie

Ahoj Peter. Robotika nie je v našej oblasti zrovna „konfekčné“ štúdium. Ako ťa zlákala?

Na Matematicko-Fyzikálnej Fakulte Karlovej Univerzite v Prahe (matfyz) som študoval informatiku, pretože som si myslel, že chcem byť programátorom a Praha bola pre mňa najďalej, kam som sa vtedy odvážil ísť. Až neskôr, keď som strávil leto v Silicon Valley a dostal sa na Oxford, som zistil, že s programovaním sa toho dá robiť ďaleko viac než len byť programátorom. Presedlal som teda na štúdium robotiky.

Na robotike ma najviac fascinovalo, že pre mňa predstavovala všetko to, čo som vtedy nevedel a zároveň vedieť chcel. Zo štúdia informatiky som napríklad vedel všetky možné štruktúry a algoritmy na triedenie dát, avšak nevedel som, ako dokáže počítač rozoznať predmet na obrázku, alebo ako sa dokáže sám rozhodovať. Aj práve takéto oblasti rieši robotika.

Dnešné roboty sú pomerne vyspelé po hardwarovej stránke, no chýba im “inteligencia”, teda software. S odstupom času môžem povedať, že štúdium robotiky naplnilo moje očakávania a cítim, že spomínaným problémom a aj samotnej oblasti high-tech teraz rozumiem omnoho viac, ako predtým.

Ak by sa ťa teda niekto spýtal, či má toto štúdium zvážiť, čo by si mu poradil?

Myslím, že robotiku čaká svetlá budúcnosť. Až donedávna bola väčšina robotov zatvorených v továrňach, kde boli naprogramované vykonávať jednu a tú istú činnosť. Nárast výpočtovej sily a rozvoj umelej inteligencie v posledných rokoch však spôsobil, že dnes dokážeme spracovávať veľké množstvo dát z rôznych senzorov, čo otvára príležitosti pre roboty, aby fungovali samostatne a robili vlastné rozhodnutia. To má potenciál zásadne zmeniť chod našej spoločnosti.

Robotika je naviac veľmi široká oblasť zahŕňujúca hardware, software, umelú inteligenciu, komunikáciu s človekom, a podobne. Tých, ktorých fascinuje samotná robotika, odporúčam začať jednou z týchto oblastí.

Programovanie dnes zaujíma čoraz viac ľudí. Myslíš, že budú mať všetci priestor na uplatnenie?

Podobne ako na schopnosť rozprávať cudzou rečou sa na schopnosť programovať pozerám skôr ako na nástroj na dosiahnutie ďalších vecí. Najmä pre technicky zameraných ľudí by to však mala byť dnes schopnosť taká samozrejmá ako znalosť matematiky alebo schopnosť rozprávať anglicky (pričom schopnosť rozprávať anglicky by mala byť dnes samozrejmá úplne pre všetkých). O uplatnenie programátorov sa vôbec neobávam.

Človeku ich znalosti dodajú úplne nové možnosti sebarealizácie a je už na každom, akým spôsobom sa ich rozhodne využiť. Okrem toho, na naučenie základov naviac nemusí túto tému nikto študovať na vysokej škole. Často postačí aj knižka alebo tutorial na internete a zopár voľných večerov strávených samoštúdiom.

Pri svojich skúsenostiach máš možnosť porovnať domáci so zahraničným vzdelávacím systémom. Kde vidíš ich rôzne sily a, naopak, nedostatky?

Matfyz v Prahe (a aj ten v Bratislave) je v skutočnosti veľmi kvalitná škola a v príprave študentov je na svetovej úrovni. Je to dané práve tým, že v matematike je človek nútený premýšľať a pochopiť princíp vecí. Schopnosť kritického myslenia je však obecne oblasť, ktorá nám tu na Slovensku a v Čechách stále chýba. Na Oxforde napríklad študenti humanitných a spoločenských vied trávia veľa času písaním esejí a rozvíjaním schopnosti objektívne zhodnotiť tému a zaujať k nej postoj, čo sa potom pozitívne odráža na vyspelosti ich názorov.

Ďalší veľký rozdiel je tiež v oblasti výskumu, prepojenia školy na priemysel a proaktívneho prístupu samotných študentov, v čom sú západné univerzity ďaleko popredu. Počas štúdia v Prahe som napríklad vôbec nevedel, že sa dá cez prázdniny chodiť na stáže do zahraničia, pričom na Oxforde je toto úplne bežné. Rozdiel teda ani nie je v tom, či sa na vysnívanú stáž nakoniec človek dostane, ale skôr v tom, že bežný študent zo Slovenska alebo Česka to väčšinou nikdy ani neskúsi.

Ty si už stážoval vo Facebooku, Googli, Microsofte, aj v Sillicon Valley. Čo ti tieto skúsenosti dali?

Tieto stáže mi doslova otvorili oči a ukázali, ako funguje svet veľkého IT priemyslu. Počínajúc prístupom zamestnávateľov, cez hodnotenie programátorských schopností a dobrých nápadov, až po to, ako vyzerá startupový život. Zároveň mi to ukázalo, že príležitosti sú niekedy veľmi blízko a jediné, čo je treba urobiť, je ich využiť.

Dostať sa na moju prvú stáž vo Facebooku ma napríklad následne motivovalo skúsiť sa prihlásiť aj na moje magisterské štúdium na Oxforde. Naviac, na konci stáže som dostal ponuku sa tam vrátiť natrvalo, čo mi však vtedy, práve naopak, dodalo sebaistotu a dopomohlo rozhodnúť sa radšej stráviť ďalšie roky rozvíjaním sa pri PhD štúdiu. V tom čase bol Facebook ešte pomerne malý a bolo to rozhodnutie, ktoré ma napokon stálo asi pol milióna dolárov v potencionálnom zárobku, ale myslím si, že to stálo za to :-)

Zakotvil si teda pri štúdiu PhD, čoho súčasťou je samozrejme aj výskum. Čomu sa venuje tvoj výskumný tím?

V našom tíme máme asi 40 vedcov a študentov a venujeme sa mobilnej robotike, teda autonómnym robotom, ktoré majú možnosť sa sami pohybovať v prostredí a robiť vlastné rozhodnutia. Snažíme sa porozumieť základným problémom a vyriešiť to, aby robot vedel, kde sa nachádza, porozumel, čo je okolo neho a čo má robiť. Je to veľmi fascinujúca a značne neprebádaná oblasť s veľa príležitosťami pre objavy, ktoré môžu významne ovplyvniť našu budúcnosť.

Ja konkrétne sa venujem použitiu moderných metód umelej inteligencie, akými sú napríklad neurónové siete, v robotike. V praxi taký výskum vyzerá asi tak, že vymýšľame nové metódy na riešenie toho alebo iného problému, testujeme ich efektivitu na robotoch v teréne a následne prezentujeme výsledky na vedeckých konferenciách vo svete. Moje štúdium je teda pomerne pestré a zahŕňa prácu zo “software, hardware a peopleware” :-)

Pracuješ aj na autonómnych autách. Pre väčšinu je to síce čisté sci-fi, no vidíš ich svetovú budúcnosť v reálnych kontúrach?

Autonómne vozidlá sú už dnes realitou a budeme ich vídať stále častejšie. Automobily Tesla majú napríklad funkciu automatického šoférovania na diaľnici vyžadujúcu iba občasné zásahy zo strany vodiča. Toto je síce obmedzená, avšak veľmi dôležitá funkcionalita hlavne v USA, kde človek strávi veľa času v zápche na diaľnici. Zároveň je to aj jedna z najjednoduchších. Autonómne jazdenie v meste so všetkými rôznych situáciami, ktoré môžu nastať, je ďaleko náročnejšie.

Problém sa momentálne skrýva najmä v tom, že automobil môže síce bez problémov zvládať 99% prípadov, avšak to zvyšné 1% môže stále viesť k závažnej nehode. Sú to zväčša nepredvídateľné situácie so zníženou viditeľnosťou alebo chýbajúcim cestným značením. Jedna z výziev je teda schopnosť automobilu vedieť rozoznať, či taká netradičná situácia práve nastala a potom napríklad radšej prenechať vedenie vozidla človeku.

U nás v Oxforde k tomu pristupujeme tak, že náš automobil má uloženú veľmi detailnú mapu – vie teda, ako trasa vyzerá a odmietne zapnúť autopilota ak si nie je systém istý, že svet naokolo vyzerá presne tak, ako ho má uložený v pamäti.

A čo umelá inteligencia? Na jej námet vzniká veľa sci-fi filmov, no o skutočnosti má väčšina len hmlisté predstavy. Ty už s ňou skúsenosti máš. Máme sa čoho obávať? :)

Umelá inteligencia teraz skutočne zažíva boom a v blízkej dobe budeme prevdepodobne vídavať stále viac jej nových prototypov ale aj praktických aplikácií, hlavne od veľkých spoločností ako Google alebo Facebook, ktoré majú na jej výskum kapacitu. Všetko sa pritom začalo len nedávno, v roku 2012, keď sa zistilo, že kombinácia použitia veľkých neurónových sietí trénovaných na veľkom množstve dát funguje výrazne lepšie, ako tie najlepšie dovtedy vyvinuté metódy strojového učenia. Odvtedy pokrok v tejto oblasti postupuje rýchlym tempom aj vďaka voľnému zdielaniu výsledkov medzi rôznymi vedeckými komunitami.

Na paniku však zatiaľ nie je dôvod. Na skutočne schopnú umelú inteligenciu totiž treba vyriešiť ešte veľa záhad. Počítače síce dnes dokážu prekonať človeka v rôznych jasne definovaných úlohách, ako napríklad v hraní šachu alebo go, avšak nedokážu sa sami naučiť ako náš komplikovaný svet funguje a zatiaľ ani nikto nemá dobrú predstavu, ako by sa to dalo dosiahnuť. Schopnosť vytvoriť si mentálny obraz sveta a vedieť tak plánovať a predpokladať výsledky rôznych akcií je pritom kľúčový aspekt skutočnej inteligencie. Avšak na otázku, čo sa stane, ak sa to podarí raz všetko vyriešiť, nikto s istotou nevie odpovedať.

Svoju univerzitu reprezentuješ aj v spoločenských tancoch, čo je asi úplný protipól tvojich študijných a výskumných aktivít. Ako si sa k tancu dostal?

O spoločenskom tanci som spočiatku vôbec nič nevedel a začal som s ním až na Oxforde, pretože som chcel vyskúšať niečo úplne nové. Po čase som však zistil, že existujú isté paralely medzi svetom tanca a svetom IT. Málo ľudí napríklad vie že “správny tanec” je veľmi technický – existujú obsiahle knihy s presnými detailmi o tom ako korektne robiť každú figúru. Neskôr som však prišiel na to, že táto technika je len zložitým popisom inak veľmi jednoduchej a prirodzenej dynamiky ľudského pohybu.

Po zvládnutí týchto základných princípov začne všetko dávať zmysel a spoločenský tanec je potom veľmi príjemný a relaxačný. Je to podobné ako napríklad v matematike, keď základné axiómy dajú vzniknúť elegantnému výsledku.

Iste máš vrámci štúdia celkom nabitý rozvrh, ale keď sa práve nevenuješ akademickému životu, ani tancu, čo vypĺňa tvoj voľný čas?

Je toho pomerne veľa, napríklad často cestujem a väčšinou som tri mesiace do roka niekde na stáži. Okrem toho sa snažím zlepšovať svoje entrepreneurial a business skills. Nedávno sme napríklad s kamarátom prešli programom v americkom inkubátore Y-Combinator a neskôr sme boli aj vo finále StartupAwards.sk.

Ďalšia oblasť, ktorú považujem za veľmi dôležitú, je venovať sa stredoškolákom doma na Slovensku. Snažím sa istým spôsobom vrátiť to, čo som sám v tomto období môjho života dostal, keďže ma to obdobie zásadne ovplyvnilo. V lete napríklad so skupinou Slovákov študujúcich v zahraničí pomáhame organizovať akadémiu Discover, vrámci ktorej majú stredoškoláci možnosť si počas jedného týždňa vyskúšať, ako vyzerá štúdium ich vysnívanej oblasti na vysokej škole.

Taktiež sčasu na čas robím prednášky a mentorujem študentov cez program TalentGuide. Študentom sa snažím nejako pomôcť dosiahnuť svoje životné ciele, aby sme tu raz mali stále viac a viac šikovných mladých ľudí.

Väčšina z nich nepochybne túži po nejakej – čo najväčšej – forme úspechu. Aký je podľa teba v dnešnom svete recept na úspech?

To veľmi záleží od toho, ako si človek úspech predstavuje. Mnoho ľudí napríklad vidí úspech v schopnosti zarobiť veľa peňazí. Menej z nich si ale uvedomuje, že skĺbiť takýto typ úspechu s tým v osobnom živote je často veľmi obtiažne. Ja za úspech v prvom rade považujem, ak človek nájde možnosť sa realizovať v oblasti, ktorá ho baví a vytvára pri tom zmysluplnú hodnotu.

To potom tiež dodáva motiváciu pracovať viac a lepšie ako ostatní, čo je mnohokrát podmienka pre komerčný úspech. Mnoho mladých ľudí však často nemá predstavu o tom, čo by ich bavilo a preto by som im v prvom rade odporúčal nebáť sa experimentovať a skúšať rôzne veci, aby sami seba lepšie spoznali.

Vieš si teda predstaviť návrat na Slovensko? Čo by návratu muselo predchádzať?

Všeobecne by som sa rád venoval inováciam v oblasti high-tech. Inovovať sa však dá dvoma rôznymi spôsobmi: cez výskum alebo cez startupy. Je ťažké povedať, ktorá možnosť u mňa vyhrá, každá má svoje výhody aj nevýhody, možno sa to bude meniť alebo kombinovať. Na robenie kvalitného výskumu je však nutné určité zázemie, ktoré na Slovensku, žial, chýba. Na druhej strane, dobrá príležitosť v prípade startupov môže prísť odkiaľkoľvek – napríklad aj zo Slovenska. Ak by sa taká príležitosť vyskytla, určite by som to zvážil.

Či sa tak už stane, alebo nie, prajeme ti v budúcnosti veľa úspechov a napredovania :)

Zdroj fotografií: startitup.sk, archív Petra Ondrúška

Čítajte viac z kategórie: Biznis a startupy