Z Modranskej majoliky je svetový produkt, jej unikátnosti podľahli aj Japonci

Sériu výnimočných podnikateľských príbehov ti prinášame spolu s Tatra bankou.

Ako sa začal písať príbeh značky Majolika-R?

S výrobou keramiky som začínala ešte pred revolúciou, študovala som na umeleckej škole v Pezinku. Ešte za socializmu som pracovala v Keramike v Modre (Slovenská ľudová majolika Modra). Najprv som točila na hrnčiarskom kruhu a neskôr, počas môjho večerného štúdia, ma oslovili, či nechcem robiť majsterku. Mala som pod sebou viac ako 20 ľudí.

Ako ste sa dostali k prvým spoluprácam?

Ako každý mladý človek som chcela odísť niekam von, no a pýtala som si neplatené voľno. Vtedy to však tak nefungovalo a dali mi na výber. Buď podám výpoveď, alebo zostanem. Odišla som do Talianska, kde som bola pol roka a získala veľkú objednávku. Pred revolúciou som mala vytvorený prvý živnostenský list, vtedy ešte oznámenie o podnikaní, vrátila som sa na Slovensko a pán, ktorý tú objednávku vystavil, si po produkty postupne chodil. Vo svojej detskej izbe som maľovala, v pivnici točila na hrnčiarskom kruhu. Nohami som si rozrábala hlinu, sušila ju na slnku. Bolo to naozaj ako v prvotnopospolnej spoločnosti (úsmev). Ale malo to svoje čaro. Bola som mladá, plná energie.

zdroj: Tatra banka

To znie takmer ako z rozprávky. Čo nasledovalo?

Postupne som kúpila dom, ktorý nemal elektrinu. Postavili sme trafostanicu, čo bola počas môjho podnikania tá najväčšia investícia, akú som musela absolvovať, postavili sme pece, vybavili priestory technológiou a tak ďalej.

Aké boli najväčšie výzvy v začiatkoch vášho podnikania?

Veľkou výzvou boli Zimné olympijské hry v Japonsku. Do Nagana som dodávala dva kamióny keramiky. Môj otec povedal, že som mala asi viac šťastia než rozumu, no bol to zrejme môj najväčší biznis. V predajničke vo vtedajšom Hoteli Forum (dnes Crown Plaza) videli páni z organizačného tímu olympiády moje výrobky a zapáčili sa im. Zatiaľ čo moja mama kočíkovala moju dcéru pred Prezidentským palácom, vzala som tlmočníka a nakoniec sme na túto veľkolepú udalosť vyrábali 21 druhov výrobkov. Zo zarobených peňazí som si kúpila svoje prvé auto.

zdroj: Tatra banka

Kedy ste začali prijímať ďalších ľudí?

Neskôr som začala zamestnávať viac ľudí, otvorila som chránenú dielňu. Kedysi som chcela mať detský domov a to mi nevyšlo, tak sa snažím pomôcť zaradiť sa do života dospelým.

Rozšíriť svoj biznis som bola akosi nútená. Oslovujeme a spolupracujeme s cestovnými kanceláriami, robíme exkurzie, prichádzajú k nám turisti z rôznych kútov sveta. Mojím vedľajším biznisom je aj vínna pivnica pre 100 ľudí, kde ponúkame slovenské dobroty. Všetko spájame. Turisti dostanú zážitok z výrobne, dobré jedlo, aj kvalitné víno. A takto rozvíjame náš domáci cestovný ruch. Keramika a turisti nám teda vypĺňajú celý rok, no nie je to ľahké podnikanie.

Pred desiatimi rokmi však prišla kríza. Ako to ovplyvnilo vašu dielňu?

Počas krízy sme päť mesiacov nemali žiadnu objednávku a zachránilo nás len to, že som sa práve v čase ohlásenia krízy chystala na materskú a na výplaty pre svojich zamestnancov som mala odložené peniaze. Vtedy sme padli naozaj na svoje dno. Krízu sme pocítili aj v spomínanej pivnici, kde objednávky klesli o približne 70 %.

zdroj: Tatra banka

Ako sa to potom zmenilo?

Postupne sa ľudia upokojili, prestali šetriť a začali opäť nakupovať. Minula som všetky ušetrené peniaze, dokonca som bola nútená požičať si. Nakoniec sme všetko zvládli pokryť.

V roku 2015 sa vám podarilo získať ocenenie Podnikateľka Slovenska v kategórii živnostníčka. Zmenilo sa po tejto výhre pre vás niečo v podnikaní?

Nič zásadné, hoci to bola pre mňa veľká pocta. Zákaziek máme, našťastie, dosť, no dozvedelo sa o nás omnoho viac ľudí.

Ponúkate až 200 druhov výrobkov. Rozširujete svoju ponuku? Vypúšťate niečo?

Skôr stále inovujeme našu ponuku. Klasika zostáva klasikou, sú výrobky, ktoré sa predávajú viac, aj také, ktoré sa predávajú menej. Ponúkame základné portfólio, v ktorom si to svoje nájdu milovníci tradícií, aj mladšia generácia. Svoje výrobky predávame aj cez platformu Sashe.sk, kde sa nám výnimočne darí.

Je rozdiel v záujme o produkty medzi domácimi a zahraničnými turistami?

Máme keramiku rozdelenú pre našincov a pre cudzincov. Našim sa viac páči vintage dizajn, ružové, šedé, bodkované šálky. Sú to úžitkové veci, ktoré môžete dať do umývačky, do mikrovlnky. Čo sa týka tej klasickej majoliky, tá sa teší veľkej obľube u turistov a v obchodíkoch so suvenírmi. Všímam si však, že dnes sa už mladí ľudia vracajú k tradičnej majolike a jej dizajnu, čo ma veľmi teší.

Vieme, že pri výrobe používate svoj tajný recept. Je to pravda?

Áno, je to recept na hlinu. Sme posledná firma, ktorá má aj výrobu keramiky, aj technologické spracovanie. Od nakopania hliny má u nás zákazník zaručený postup až po konečný produkt. Ešte stále používame červenicu, čo je veľmi unikátne, a zatiaľ čo iní naši keramikári dovážajú hlinu z Nemecka či Maďarska, od nás dostanú zákazníci produkt 100 % made in Slovakia. Náš materiál si chodíme vyberať do Bolerázu a Častej. Myslím si, že máloktorý keramikár by vybudoval výrobu hliny. Je to veľmi náročné aj technologicky.

Slovenská ľudová majolika sa môže vyrábať všade na Slovensku, ale do každého kúska vkladajú maliari veľký kus seba.

zdroj: Tatra banka

Čo si myslíte o  súčasnej konkurencii? O mladých slovenských umelcoch, ktorí tiež idú remeselnou cestou, ale vidíme ich na každom trhu a fungujú na Instagrame?

Veľmi im fandím. Ja som stará generácia a počítače sme až tak nepoužívali a nemám čas sa moderným technológiám venovať, ale dnes aktívne uvažujeme, že sa pustíme do marketingu aj touto cestou.

Aké sú vaše najbližšie ciele?

Dnes by som sa rada zapojila do programu duálneho vzdelávania, pretože bez toho majolika zanikne a kvôli koncu toľko rokov podnikanie nebudujem. Certifikát, že môžeme mladých vzdelávať, už máme, jediné, čo nám chýba, sú študenti. Oslovili sme Lednické Rovne, bohužiaľ nám to tento rok nevyšlo, verím však, že už budúci rok sa nám to podarí.