Cestovateľka Marta Rajková: Sólo cestovanie by si mal vyskúšať každý z nás aspoň raz v živote

Mnoho ľudí ťa pozná vďaka tvojmu cestovateľskému blogu, kedy si začala aktívne cestovať?

Už počas štúdia na univerzite som sa snažila hľadať študijné pobyty, vďaka ktorým by som mohla vycestovať a spojiť povinnosti s cestovaním. Najviac ma však nakopol work and travel v USA v roku 2010. S kamoškou Američankou sme potom tri týždne cestovali samé dve, stopovali, couchsurfovali, pozrela som si vysnívaný Grand Canyon a iné parádne miesta.

To ma veľmi posmelilo, no intenzívnejšie som sa k cestovaniu dostala približne pred 5 rokmi potom, ako som ukončila doktorandské štúdium. S vtedajším priateľom sme si založili cestovateľský blog, neskôr som si založila vlastný a cestovanie sa mi postupne stalo nielen koníčkom, ale aj prácou.

Čo ťa na cestovaní najviac napĺňa?

Spočiatku ma na tom bavil najmä ten „wow“ efekt, že stojím na mieste, o ktorom sa ako decko učila v škole, ktoré som sledovala dovtedy iba prstom na mape či v telke. Teraz ma na tom paradoxne nebaví ani tak samotné geografické spoznávanie, ako skôr sebapoznávanie. Cestovanie, najmä sólo cestovanie, ma veľmi posúva vpred, dodáva mi odvahu, silu a sebavedomie a to sú veci na nezaplatenie.

zdroj: Archív: Marta Rajková

Mnohé svoje cesty si absolvovala sama, aké sú výhody sólo cestovania?

Sólo cestovanie je výborné, ako som už vyššie spomínala, na posilnenie odvahy, guráže, sily a to nielen psychickej, ale aj fyzickej. Ani by ste mi neverili, keby som vám povedala, aké ťažké ruksaky som už vláčila na chrbte. Všetky tie himalájske treky, prekonávanie nadmorskej výšky, pôsty v budhistických kláštoroch, či dlhé cesty vlakmi a autobusmi bez klimatizácie, nocľah takmer každý deň v inej posteli… To všetko človeka riadne vycvičí.

Dá sa to následne využiť aj v bežnom živote? 

Sólo cestovanie zlepší organizačné schopnosti, pohotovosť, rozhodovacie schopnosti a kadečo ďalšie. Každý z nás sa má v živote čo učiť a počas cestovania sa na sto percent dostanete do situácie, ktorá vás prinúti naučiť sa presne to, čo vám nejde tak dobre. Ja som napríklad bola vcelku introvert, keď som bola mladšia. Zdráhala som sa prihovoriť sa iným, požiadať iných o pomoc, skamarátiť sa s cudzími ľuďmi. Cestovanie ma k tomu donútilo. A teraz? Hoci nevyhľadávam vyslovene kontakt s inými cestovateľmi, interakciu s miestnymi obyvateľmi milujem.

Okrem toho musím spomenúť, že ja samotu vyslovene potrebujem na to, aby som vedela normálne fungovať. Zo samoty čerpám energiu aj nové nápady. Takže pre mňa je sólo cestovanie tak trochu existenčnou nevyhnutnosťou.

zdroj: Archív: Marta Rajková

Čo môže byť naopak nevýhodou?

Každá minca má dve tváre, takže aj sólo cestovanie má zaiste svoje úskalia. Napríklad vám nemá kto postrážiť batoh a cennosti, kým si potrebujete napríklad iba odskočiť na záchod na stanici, musíte si dávať lepší pozor na veci, ale aj na seba samého, všetka organizácia je na vašich pleciach, nemôžete na nikoho delegovať úlohu, a tým sa odbremeniť, či ušetriť čas. Skrátka ste na všetko sám. Pre mňa osobne ide výlučne iba o takéto „technické“ nevýhody.

Ja osobne nepovažujem za nevýhodu napríklad to, že sa občas nemám s kým porozprávať, alebo nemám s kým zdieľať radosť z toho, čo vidím a zažívam. Na to si úplne postačím aj sama. Hoci, je pravda, že v dobrej dvojici alebo partii je to tiež úžasné.

Komu by si tento typ cestovania odporučila?

Každému. Tomu, kto rád trávi čas osamote, aby sa o sebe ešte viac dozvedel. A tomu, kto naopak stále cestuje iba v spoločnosti iných a bojí sa vycestovať sám, aby sa prekonal a otvoril svoju trinástu komnatu. Myslím si, že sólo cestovanie by si mal vyskúšať každý z nás aspoň raz v živote, hoci len na krátko.

zdroj: Archív: Marta Rajková

Aké máš skúsenosti so sólo cestovaním ako žena, obťažoval ťa niekto niekedy?

Áno, stalo sa mi to. Prvýkrát to bolo pri Aralskom jazere v Uzbekistane, ale tu zohrala veľkú úlohu moja naivita, ak nie hlúposť. Dnes som už aj vďaka tomu oveľa opatrnejšia, niekedy až príliš nedôverčivá. Náš šofér mi vtedy ponúkol jeho stan, keďže vonku bola strašná zima a jurta, v ktorej som mala pôvodne spať bola deravá a plná myší. Ja som súhlasila a on to chcel využiť. Našťastie to ostalo iba pri jeho márnych verbálnych pokusoch.

Okrem toho, na jednej ruke viem spočítať pár trápnych tľapnutí po zadku, len raz v Iráne to bolo o čosi nepríjemnejšie, keď ma v úzkej uličke napadol muž na motorke. Začala som kričať a brániť sa, takže muž ihneď ušiel a vyviazla som z toho našťastie bez ujmy. V zásade som však šťastlivec a napriek tomu, koľko cestujem, nič vážne sa mi nikdy nestalo.

Existujú krajiny, ktoré sú pre sólo cestovateľky skrátka tabu?

To by som si nedovolila tvrdiť, keďže vždy závisí od konkrétnej ženy, aká je odvážna či bojazlivá, na čo si trúfa a na čo nie. Poznám baby, ktoré prestopovali Irán či Pakistan a pochvaľujú si. Iné by to nezvládli, lebo na to nemajú guráž. Práve preto by som nekategorizovala krajiny, či sú alebo nie sú tabu pre ženy.

Je však pravda, že sú krajiny, v ktorých by mala byť žena opatrnejšia. Ide o patriarchálne krajiny, v ktorých má muž silnejšie postavenie a v ktorých nie je bežné vídať sólo ženu na cestách. Nemusí to byť automaticky nebezpečné, ale privoláva to obrovskú pozornosť a zvedavosť, čo nemusí byť až také príjemné. Okrem toho si myslím, nech to znie akokoľvek, že čím všednejšia žena, tým menej riskantné cestovanie, čím krajšia žena, tým lákavejšia korisť, väčšia pozornosť a risk.

zdroj: Archív: Marta Rajková

S akou krajinou máš najlepšie skúsenosti? Kde si sa cítila najlepšie a ľudia sa k tebe správali prívetivo?

Opäť by som nerada kategorizovala a viem len pripomenúť staré známe klišé, „ľudia sú všade dobrí aj zlí“. Vezmime si napríklad spomínaný Irán. Hoci sa mi tam stala nepríjemná situácia, tú krajinu som si úplne zamilovala a rada by som sa tam ešte niekedy vrátila. Boli tam nesmierne pohostinní ľudia, veľmi nápomocní a srdeční. Jedna zlá skúsenosť mi jednoducho nedovoľuje zaradiť túto krajinu do akejsi kategórie zlých alebo nebezpečných krajín.

Alebo iný príklad. V Číne bolo na vidieku bežné, že ľudia pľuli v autobusoch na podlahu, boli bezohľadní, neporiadni a mali veľmi špinavé toalety. No boli aj takí, ktorí sa neskutočne snažili pomôcť a poradiť. Nič nie je čierno-biele, žiadna krajina ani jej obyvatelia. Aby som však nebola až taká skúpa na slovo, áno, mám svojich obľúbencov – a to sú Nepál, Mongolsko a Spojené štáty americké.

Akú destináciu by si odporučila, ak si chce niekto vyskúšať cestovanie sólo?

Odporučila by som juhovýchodnú Áziu, najmä Thajsko a Indonéziu. Juhovýchodná Ázia sa len tak hemží turistami, informácie sa k vám len tak sypú, všetko je veľmi ľahké vybaviť od dopravy cez ubytovanie po výlety, na turistov sú tam zvyknutí a navyše, je to celkom lacné.

zdroj: Archív: Marta Rajková

Na čo by sa mal každý pri cestovaní sólo pripraviť?

Na všetko a zároveň nič. Byť otvorený novým veciam, ale nemať príliš veľké očakávania. Z praktického hľadiska by som poradila asi len toľko, aby sa človek balil minimalisticky. Najmä dievčatá. Ak si toho veľa nabalia, nikto im s tým nepomôže a budú sa len trápiť. Pamätám si, ako som raz v Kazachstane vystúpila z autobusu uprostred noci o pol tretej ráno. Mala som neskutočne ťažký batoh a bola som na smrť unavená, takže som si ho nedokázala vyhodiť na chrbát. Nakoniec mi pomohol šofér autobusu, no vyčítavo ma zvozil: „Devuška, ako to môžeš cestovať s takou ťažkou taškou?!“

Ako poraziť pocit samoty, ak sa náhodou dostaví?

Pocit samoty je podľa mňa skvelý, treba ho využiť vo svoj prospech, určite nie porážať ho, ale spolupracovať, analyzovať, čo sa vo mne deje. Samota dokáže človeka veľa naučiť. No ak sa bavíme o osamelosti, to nemusí mať nič spoločné s cestovaním. Myslím si, že človek, ktorý sa cíti osamelý, cítil by sa tak aj doma. Možno má len prechodnú depku alebo ťažšie obdobie. Aj ja som už mala pocit osamelosti na cestách, hoci samotu mám rada.

A tak som začala s vnútornou analýzou, kládla som si otázky a hľadala odpovede. Je to dôležité, lebo osamelosť neprekryjete len tak novými zážitkami. Určite však pomôže nesedieť v kúte. Keď tak spomínam, takéto momenty mi pomohli zahnať najčastejšie úplne cudzí ľudia – cestovatelia, ktorých som ledva poznala. Niekedy to bolo, akoby mi spadli do cesty z neba. Rozveselili ma, povzbudili či vytiahli zo mňa odpovede, ktoré som dovtedy nedokázala vysloviť. A pritom asi ani dodnes netušia, ako veľmi mi pomohli.