Vyštudoval Oxford a vrátil sa na Slovensko: Ľudia nepochopili, prečo Bill Gates a Mark Zuckerberg odišli zo školy

Ako si sa dostal na Oxford?  Ako vznikla myšlienka tam ísť študovať?

Môj príbeh štúdia v zahraničí začína úspešným získaním HMC štipendia (HMC Scholarship) na súkromnú školu Dollar Academy v Škótsku, kde som strávil posledné dva roky strednej školy. Tá dlhodobo patrí medzi najlepšie škótske stredné školy a jej študenti sa pravidelne dostávajú na tie najlepšie britské univerzity. Dokonca pár z mojich vtedajších učiteľov malo titul z Oxbridge (ľudový názov pre Oxford a Cambridge). Myšlienka štúdia na Oxforde sa zrodila práve tam, pretože mi boli vytvorené podmienky, vďaka ktorým som mohol dosiahnuť skvelé študijné výsledky, čo je základom pre prihlásenie sa na Oxbridge.

Čo si tam vyštudoval?

Na Dollar Academy som študoval najmä vedecké predmety a maturoval som z chémie, štatistiky a biológie. Na škole nás učitelia nabádali, aby sme objavovali prieniky medzi predmetmi, ktoré sme študovali. Vtedy som narazil na biochémiu, v ktorej som našiel prieniky chémie, biológie, matematiky a fyziky. Moji profesori zbadali moje nadšenie pre túto tému a nasmerovali ma k prihláške na Oxford, keďže práve tam sa kladie dôraz na interdisciplinaritu a tzv. rozmýšľanie „out-of-the-box“.

Keďže som mal na to vhodný prospech a učitelia ma v tom podporili, prihlásil som sa na Oxford na štúdium bunkovej a molekulárnej biochémie. Samozrejme, v tom čase sa mi ani nesnívalo, že moja prihláška má šancu na úspech na takej univerzite, akou je Oxford. V hlave som mal plán, že to vyskúšam, ale budem spokojný, ak sa dostanem na jednu z lepších škótskych univerzít, kde sú taktiež skvelé podmienky pre štúdium. Keď som však dostal pozvánku na pohovor na Oxford, stále som si hovoril, že to nie je možné. Po pohovoroch som mal zvláštny pocit, pretože som si tú atmosféru univerzity celkom užil a nevedel som o tom prestať rozprávať svojim kamarátom. O mesiac som dostal e-mail s tým, že ma prijali na Somerville College a zvyšok už je minulosťou.

Aké boli tvoje prvé pocity na jednej z najlepších škôl sveta?

Najskôr som tomu nemohol uveriť. Prvých pár dní bolo hektických, pretože som sa musel nasťahovať a takisto musí človek chodiť na plno uvítacích akcií a prejsť klasickými úvodnými aktivitami na univerzite, ako zapísať sa do desiatok spolkov a klubov, v ktorých sa už do konca štúdia neukážete, ale stále vám budú od nich chodiť e-maily.

Prvým momentom, kedy som si uvedomil, že študujem na takej historickej inštitúcií, akou je Oxford, bol tradičný ceremoniál imatrikulácií na konci hektického prvého týždňa. Študenti sa musia obliecť do typických slávnostných uniforiem a v organizovaných húfoch napochodujú do historickej budovy Sheldonian Theatre v centre mesta, kde ich po latinsky spolu s krátkym príhovorom v angličtine uvíta Vice-chancellor (niečo, ako ekvivalent rektora). Inak si myslím, že úvodná skúsenosť sa veľmi nelíšila od iných univerzít. Ľudia boli veľmi príjemní a zhovorčiví. Človek sa s nimi dokázal baviť doslova o hocičom, od serióznych politických tém, až po šport a aj o osobnejších témach.

Samozrejme sa so študentami nikto nemaznal po akademickej stránke a už prvý týždeň som musel vypracovať 10 problémových úloh z matematiky a napísať esej na 1500 slov, s čím so strávil dlhé večerné hodiny v knižnici spolu so študentami iných predmetov.

Ľudia mi na Oxforde hneď od začiatku však prišli trochu empatickejší a otvorenejší iným názorom, ako na iných miestach vo Veľkej Británii. Navyše, na Oxforde je vyššia miera zahraničných študentov, ako na niektorých iných univerzitách vo Veľkej Británii, čo umocnilo skúsenosť s otvorenosťou a pestrosťou názorov.

zdroj: Martin Veselý

V čom si videl najväčšie rozdiely v prístupe školy?

Ťažko to s niečím porovnať, keďže štýl výučby na Oxforde je naozaj unikát. Najväčší rozdiel v prístupe je ich systém tutoriálov, ktoré sa konajú nad rámec prednášok a cvičení jeden až dvakrát do týždňa, podľa predmetu. Na každý tutoriál si študenti pripravia esej na predom danú otázku. Každý má inú tému, ktorá sa preberá počas prednášok. Napríklad v biochémií to môže byť replikácia DNA, alebo stavba buniek. Esej by mala mať rozsah písomnej odpovede na záverečnej skúške, čiže 1500-2000 slov a vychádzať najmä z doplňujúcej odbornej literatúry a nie iba materiálu z prednášok. Tutoriál trvá približne hodinu a vedie ho profesor, alebo odborník, ktorý väčšinou patrí medzi svetovú špičku v danom obore.

Na tutoriál prídu 2-3 študenti, s ktorými tútor vedie akademickú diskusiu o vybranej téme a pýta sa doplňujúce otázky, ktorými sa snaží donútiť študentov, aby sami rozmýšľali v širších súvislostiach. Väčšinou sú to otázky, ktoré nútia študentov obhajovať svoje odpovede z esejí, analyzovať istý problém z viacerých uhlov pohľadu, alebo kritizovať existujúce modely. Keďže sú tam väčšinou iba dvaja študenti, nie je veľmi priestor na uhýbanie pred otázkami a niekto musí odpovedať. Takýmto spôsobom sa snažia profesori naučiť študentov kriticky rozmýšľať a byť pripravený vecne argumentovať na rôzne témy, ako aj hodnotiť fakty na mieste.

Aký je neakademický personál na Oxforde? Klasickí úradníci?

Rozdiel však nebol iba v prístupe školy k výučbe, ale aj ku študentom a k vytváraní optimálnych podmienok. Všetky administratívne úkony univerzity, alebo akákoľvek komunikácia medzi študentami a univerzitou je veľmi pro-klientska. Na univerzite pracoval veľký počet administratívnych pracovníkov a nikdy som sa nestretol s tým, že by sa niečo nedalo, alebo že by to nebolo v ich kompetencií. Stále som sa mal na koho obrátiť a to som mal ako zahraničný študent dosť veľa požiadaviek a dotazov. Napríklad, ako slovenský študent som mal isté povinnosti kvôli slovenskému FNPV a môj obor nezapadal presne do tabuliek slovenských úradov. Pani v kancelárií mojej college mi láskavo a bez problémov pomohla obvolať pár ľudí a spoločne sme našli riešenie.

Takisto bola citeľná aj prítomnosť väčšieho množstva peňazí investovaných do pohodlia študentov. Na college sme mali početné študovne, rozsiahlu knižnicu s prístupom 24/7, ako aj viacero spoločenských priestorov, kde sa mohli stretávať študentské spolky. College taktiež priamo finančne podporovala aktivity spolkov, od športov ako veslovanie, futbal, rugby alebo ultimate frisbee, až po výtvarné a dramatické krúžky a krúžky pečenia. Študenti tak boli priamo podporovaní pri angažovaní sa priamo na college, čo vytváralo vhodné podmienky pre aktívny mimoškolský život študentov na univerzite. Naozaj sa málo ľudí vracalo domov na víkendy, aj keď bývali dve hodiny cesty od Oxfordu, alebo sa netešilo naspäť po prázdninách.

Pracoval si popri štúdiu? Ak áno, čo presne si robil?

Práca popri štúdiu nie je veľmi podporovaná na Oxforde, pokiaľ nie je študent naozaj vo veľmi špecifickej situácii. Každá college má vyhradený tzv. Hardship fund, ktorým chce podporiť študentov vo finančnej núdzi. Univerzita taktiež ponúka viacero štipendií pre ľudí zo sociálne znevýhodnených rodín. Na Oxforde sú však dlhšie prestávky medzi kratšími trimestrami (mali sme tri 9-týždňové trimestre, namiesto dvoch dlhých semestrov), cez ktoré človek môže ísť na stáže, alebo si privyrobiť brigádou.

Ja som si prvé tri letá najmä privyrábal na rôznych manuálnych brigádach, napríklad v McDonald’s, aby som mohol zvládať finančne náročnejšie štúdium. Cez moje tretie leto na Oxforde som sa stal členom študentského vedeckého tímu, s ktorým sme sa zapojili do celosvetovej biotechnologickej súťaže Biomod. Celé leto sme pracovali na projekte, ktorý sme nakoniec odprezentovali na zraze všetkých tímov v San Franciscu, v Kalifornii. S našim nápadom a prezentáciou pre nový druh regulácie génov v baktériách sme vyhrali zlatú cenu, keďže sme sa umiestnili v top 10 z celého sveta. Vtedy ma začali fascinovať inovácie a nové technológie, ktorým sa venujem dnes.

zdroj: Fotka z ocenenia BIOMOD zo San Franciska

Koľko stojí ubytovanie na Oxforde? Aká je cena štúdia?

Ceny za štúdium je pre všetkých britských študentov a študentov z krajín EÚ rovnaká. Počas môjho štúdia (2014-2018) to bolo £9,000 (10 625 eur) ročne. Pred nedávnom ale anglické univerzity zvyšovali školné a dnes študenta rok na univerzite vyjde na £9,250 (10 923 eur). Zatiaľ asi nikto nevie s určitosťou povedať, ako sa školné po Brexite zmení.

Ceny za ubytovanie sa mierne líšia podľa college, na ktorej študent je. Mňa vyšlo ubytovanie na približne £3,300 (3900 eur) ročne. Ja som však býval všetky 4 roky v ubytovacích zariadeniach college. Kvôli kapacitným obmedzeniam sa študenti aspoň na rok musia vysťahovať mimo college do podnájmu. Ten ich mesačne vyjde približne rovnako, ako ubytovanie na college, ale musia si platiť všetkých 12 mesiacov, zatiaľ čo za ubytovanie na college človek platí iba za tých cca. 8 mesiacov, ktoré tam býva.

Ak do toho ešte zarátame náklady na stravu a cestovanie, tak sa celková suma za rok štúdia na Oxforde šplhá na sumu okolo £15,000 (17 700 eur), čo nie je málo pre bežného Slováka.

Ako sa dokáže Slovák dostať na Oxford? Je to ťažké?

Prihlasovací proces na Oxford je rovnaký, ako pre všetky ostatné britské univerzity cez tzv. UCAS systém (Universities and College Admissions System). Študent si musí vyplniť prihlášku, dopísať dosiahnuté známky a kvalifikácie, ale hlavne napísať dobrý motivačný list, tzv. Personal statement, v ktorom musí presvedčiť univerzitu o tom, že on je ten správny kandidát na daný predmet. Napísať kvalitný motivačný list je naozaj ťažké, keďže musíš v rozmedzí 4000 znakov ukázať svoj talent, entuziazmus a silné stránky, demonštrované cez relevantné skúsenosti. Bez pomoci iných a skúsenejších je to písanie naozaj náročné. Okrem týchto informácií tvoju prihlášku podporujú krátke referencie od jeho stredoškolských učiteľov. Tento UCAS systém umožňuje univerzitám vytvoriť si celkom pestrý obraz o študentovi ešte pred tým, než ho vôbec stretne.

Potom som musel prejsť intenzívnymi pohovormi priamo na univerzite (3 za 2 dni), ktoré však boli len z časti ako normálne pohovory typu „Prečo chcete študovať na Oxforde a prečo práve biochémiu?“. Skôr to bola menšia simulácia tutoriálu, kde mi jeden z dvoch tútorov zadal kontext problému a dával mi postupne otázky, ktorými sa ma snažil zahnať „do kúta“. Až keď som nevedel jasne odpovedať na opakované otázky „Prečo je to tak?“ sa začal skutočný pohovor. Musel som naozaj tuho rozmýšľať a snažiť sa pracovať so všetkými poznatkami chémie a biológie, ktoré som ako stredoškolák mal, aby som vedel odpovedať. Takýmto pohovorom si chcú tútori nechcú otestovať, koľko má človek vedomostí, ale ako s nimi vie pracovať v kontexte tutoriálov a učebných postupov na Oxforde.

Sám som pomáhal niekoľkým slovenským študentom s prípravou prihlášky na Oxford a niektorí dokonca dostali pozvánku na pohovor, čiže to nie je nič nereálne alebo nedosiahnuteľné. Aj keď nakoniec nedostali ponuku, tak skúsenosť s pohovorom ich určite tiež motivovala, alebo niekam posunula. Títo študenti boli často angažovaní v celej škále mimoškolských aktivít, v dobrovoľníctve alebo dosahovali zaujímavé úspechy na medzinárodných vedomostných olympiádach. Práve profil takýchto slovenských študentov má väčšiu šancu na úspech v prihláške na Oxford. Stačí sa iba prihlásiť a vyhľadať pomoc s prihláškou, aby sa študent „predal“.

Ja som mal to šťastie, že som mal silnú podporu odborníkov pre prípravu UCAS prihlášok a skúsených profesorov, ktorí mi pomohli pripraviť sa na pohovor. Avšak, slovenskí študenti nie vždy majú takú podporu k dispozícií. Najlepšie je získať čo najviac informácií o UCAS prihláškach a o štúdiu na Oxforde. Vždy sa nájde niekto, komu môže študent ukázať svoj Personal statement a opýtať sa ho na názor, aj keď nie vždy im môže poskytnúť relevantnú spätnú väzbu. S prihláškami a spätnou väzbou na personal statement sa snažíme pomôcť študentom aj v rámci malej študentskej organizácie Unimak, kde sa na nás stredoškoláci, alebo ich rodičia, môžu zadarmo obrátiť s otázkami. Okrem Oxbridge a Veľkej Británie pomáhame aj študentom s prihláškami do Dánska, Holandska či USA.

zdroj: Martin Veselý

Ako si financoval svoje štúdium?

Zdrojov bolo viacero: rodina, študentská pôžička v Británii a študentská pôžička na Slovensku, ako aj letné brigády.

Najväčšiu položku školného som dokázal pokryť cez britskú študentskú pôžičku cez Student Loans Company (SLC) od britskej vlády, ktorá po splnení všetkých podmienok pokryje celé školné na všetky roky štúdia. Podmienky zahŕňajú občianstvo v EÚ, určitý rodinný príjem, ktorý zapadá do daných tabuliek a samozrejme prijatie na štúdium na anglickej univerzite. Na ďalšie položky a životné náklady som využil slovenský Fond na podporu vzdelávania (FNPV), cez ktorý som každý rok získal menšiu pôžičku.

Mojím najcennejším sponzorom však bola moja rodina. Bez ich podpory, či už finančnej, alebo mentálnej, by som to určite nezvládol. O to som bol radšej, keď mohli moja mamina, ocino a sestra prísť na ceremoniál promócií, ktorý sa znova konal v historickom kontexte plnom latinčiny – bolo to niečo úžasné, naozaj ako vo filme.

Na druhej strane musím tieto pôžičky splácať. Britská študentská pôžička od SLC je celkom vďačná, pretože ju študent začne splácať až po dosiahnutí určitého ročného príjmu, kedy nie je až tak veľmi zaťažujúca pre jeho rozpočet. SLC má nastavenú úroveň príjmu pre začiatok splácania pre každú krajinu a keď študent pôžičku nesplatí do určitej doby (niekoľko desiatok rokov), tak pôžička dovŕši premlčaciu dobu a nakoniec prepadne. Za tie roky sa na pôžičke postupne kumuluje 3% úrok, čo pri takom množstve peňazí nie je málo. Dôležité je však s SLC komunikovať a pravidelne im zasielať záznam o zdanenom príjme, napríklad podané daňové priznanie.

Pôžička cez FNPV je už menej vďačná a človek ju musí začať splácať takmer okamžite podľa zmluvných podmienok. Avšak, moja požičaná suma nebola až taká vysoká a dá sa to zvládnuť.

Ak by som to mal zhrnúť, tak by som povedal, že študent by si mal veľmi dobre rozmyslieť, či chce ísť študovať do Veľkej Británie, pretože tie celkové náklady sú naozaj vysoké.

Prečo si sa vrátil na Slovensko? Nechcel si zostať vo svete?

To je dobrá otázka, ktorá má asi viacero dôvodov. V prvom rade som študoval v zahraničí od svojich 16-tich rokov a človeku sa po 6 rokoch a veľkých zmenách a sťahovaní začne cnieť po domove, istote a stabilite prostredia. Takisto som si nebol presne istý, či chcem ostať vo vede a čo presne chcem robiť ďalej. S takým prístupom by som sa veľmi ťažko presadil v zahraničí, kde je veľmi silná konkurencia plná vysoko motivovaných kandidátov, najmä v UK.

Bol som však motivovaný robiť niečo, kde mám šancu vytvoriť dopad. Počas môjho posledného ročníka sa rozbiehal program SPAP od Leaf-u, ktorý ponúkal pestrú škálu pracovných ponúk pre Slovákov v zahraničí. Viacero ponúk ma oslovilo a tak som sa rozhodol spojiť príjemnosť návratu domov s užitočnosťou a možnosťou prispieť k zmene podmienok a prostredia na Slovensko.

zdroj: Martin Veselý (v strede)

Nerozmýšľaš nad návratom do Veľkej Británie?

Určite nad tým rozmýšľam, ale nie je to momentálne až tak jednoduché a nevidím to reálne v blízkej budúcnosti. Na jednej strane je tu neistota okolo Brexitu a momentálne nálady v UK, ako aj veľmi silná konkurencia v Britskej vede, ktorá vytvára enormný tlak na výsledky a najmä na doktorandov.

Myslíš si, že kvalita slovenského štúdia môže dotiahnuť západné kvality?

Odpovedal by som tak, že aj štúdium na slovenských univerzitách má svoje výhody oproti západu a dokonca niektoré fakulty a predmety môžu dosahovať aj svetové kvality. Avšak, štúdium na západe sa posúva míľovými krokmi, s ktorými naše univerzity v slovenských podmienkach nedokážu udržať krok.

Ja to však vidím pozitívne, keďže veci sa na Slovensku pomaly začínajú hýbať a meniť. Či už je to vytvorenie novej a nezávislej akreditačnej agentúry, ktorá tento rok začala predstavovať svoj plán nového akreditačného systému vysokých škôl, alebo noví rektori dvoch bratislavských univerzít. Zásadné a potrebné zmeny však podľa mňa nedosiahneme, pokiaľ budú slovenské vysoké školy fungovať v nestabilnom prostredí, kde sa bijú o obmedzené financovanie a kde sa často menia podmienky fungovania.

Možno aj čiastočná zmena prijímacieho procesu, kde sa nebudú univerzity zameriavať iba na vedomosti študentov, ale aj na osobnostné črty a záujmy môžu prispieť ku zmene. V UK mal UCAS systém pozoruhodný efekt, kde sa študenti priam museli zapájať do mimoškolských aktivít, ak chceli uspieť v prihláškach na univerzity. Mimoškolské aktivity ďalej rozvíjali ich osobnosť, ich zručnosti a naučili sa pracovať v tímoch, alebo mohli objaviť svoje silné stránky a nájsť to, čo ich baví. Takto univerzity už dostávajú lepšie pripravených študentov na život mimo domova a na ten „dospelejší“ spôsob života, kde si vedia lepšie manažovať čas a aj lepšie komunikovať v kolektíve, ako aj s univerzitou.

Akí sú učitelia a profesori na Oxforde?

V krátkosti veľmi otvorení a ústretoví. Samozrejme vytvárajú tlak na študentov, ale netlačia až príliš. V prvom rade je bežné, že si profesor, alebo tútor „tyká“ so študentom, aj keď je prvák. Pri každej príležitosti sa opýtajú, ako sa študentovi darí a či niečo nepotrebuje. Aj keď to môže byť iba tá povestná britská nátura, tak to stále vyznie úprimne a naozaj sú ochotní študentom pomôcť. Teraz sa nebavíme iba o akademickej, ale aj po osobnostnej stránke. Neraz sa mi stalo, že som mal s tútorom konverzáciu o mojej budúcnosti, alebo mojom voľnom čase – napríklad o tom ako sme minulý víkend porazili Cambridge vo veľkom hokejovom zápase, v ktorom som dal gól. Bežne sme s profesormi mávali večere a stretávali ich na rôznych sociálnych podujatiach v rámci univerzity.

Okrem toho sú to ale aj veľkí profesionáli, ktorí si svoju autoritu zaslúžia. Ich prednášky, metodika a výučba sú sústredené na študenta. Každý rok aktívne menia a dopĺňajú osnovy o nové doplnkové témy a prednášky podľa spätnej väzby od študentov. Spätnú väzbu si pýtajú takmer na všetko, ale potom aj informujú o zmenách, ktoré na jej základe vykonali.

Takisto sú veľmi otvorení, ak za nimi študent príde po prednáške, alebo na nejakej udalosti a chcel by sa ďalej rozprávať o nejakej téme, ktorá ho zaujala.

zdroj: Martin Veselý/Facebook

Bol si v nejakej slovenskej komunite? Koľko je Slovákov na Oxforde?

Áno, na univerzite funguje celkom aktívna skupinka českých a slovenských študentov, ktorých je cca. 100, ak sa nemýlim – nikdy som ich nerátal. Oxford Czech and Slovak Society má svoje štruktúry a pravidelne organizuje podujatia pre svojich členov, ktorí nie sú iba Česi a Slováci. Najväčšou udalosťou roka je vždy novembrová Velvet Dinner, teda večera na oslavu výročia Nežnej revolúcie. Na toto podujatie vždy príde vyše 100 hostí, dokonca aj z okolitých univerzít (z Londýna, či Warwick-u) a na veľkej trojchodovej večeri v slávnostnej sále jednej z mnohých college sa každý rok zúčastnia aj významné československé osobnosti, ako napríklad pán Milan Kňažko, alebo tohtoročný hosť Dr Michal Horáček.

Čo sa ti nepáčilo na štúdiu? Je niečo čo Oxford nemá a my máme? Vadilo ti tam niečo?

Ťažko sa niečo hľadá retrospektívne. Ak by som odpovedal počas štúdia, určite nájdem nejednu odpoveď. Čo mi však stále ostalo v hlave, je čas mimo školy. Keďže na Oxforde sú 3 učebné obdobia skrátené na 9 týždňov, v ktorých má študent každý deň prednášky, k tomu týždenné cvičenia, laboratória a tutoriály, tak to spolu s prípravou zaberie veľmi veľa času. Študenti tak majú väčšinou čas na jednu, maximálne dve hlavné mimoškolské aktivity. Pritom tá scéna mimoškolských aktivít na Oxforde je veľmi pestrá a silno finančne podporovaná, takže o možnosti nie je núdza. Vyskúšal som veslovanie, rugby, hudobné krúžky, výtvarné krúžky a mnohé iné, ale mal som čas ostať hlavne iba pri hokeji a maximálne veslovaní.

Na Slovensku možno máme práve opačný problém, že času na mimoškolské aktivity býva viac, ale chýbajú podmienky pre podporu a rozvoj týchto aktivít. Vždy sa však niečo nájde, či už šport, alebo iné aktivity a často som závidel slovenským rovesníkom množstvo voľného času po škole.

Z čoho si na Slovensku môžeme zobrať najväčšie ponaučenie?

Ja by som povedal, že je to nastavenie mysle, či už profesorov, alebo študentov. Chápem, že sú limitovaní podmienkami, v ktorých pracujú, ale vždy sa dá niečo robiť s individuálnym prístupom. Napríklad už len spomínané tykanie – nestojí to peniaze a ani veľa námahy, je to skôr otázka kultúry a na Slovensku by sme si na to ťažšie zvykali.

Zároveň je to prístup a vzťah medzi študentami a univerzitou ako takou. Na Oxforde sú ľudia hrdí, že môžu nosiť niečo so značkou svojho spolku, college, alebo univerzity a reprezentovať ju. Na Slovensku to až tak bežné podľa mojich skúseností nie je. Univerzity často ani nemajú vytvorenú jednotnú vizuálnu identitu, ktorú by mohli študenti prezentovať a komunikovať. Zároveň je to aj o úctivej komunikácií medzi univerzitou a študentami. Ak príde študent na študijné oddelenie a nikto mu nie je schopný pomôcť, alebo povedať na koho sa obrátiť, tak stráca dôveru v univerzitu. Na druhej strane, ak je študent pri komunikácií hrubý a neúctivý a nevie napísať rozumný e-mail s otázkou, tak potom je naozaj ťažké mu pomôcť.

V neposlednom rade sú to podmienky pre život mimo univerzity – od ubytovania až po podporu mimoškolských aktivít. To väčšinou vo veľkej miere vplýva na šťastie a spokojnosť študentov, ale môže zavážiť aj pri výbere školy a pritom si to nevyžaduje až tak zásadnú systémovú zmenu. Nevyhnutnosťou je vytvorenie väčšieho množstva vhodných priestorov, či už miestností, alebo športovísk, ktoré sú dostupné pre študentov. Až následne môže prísť priama finančná podpora pre spolky a kluby, ak ich už majú ľudia kde zhodnotiť a využiť.

zdroj: Oxford school/Unplash

Čo momentálne robíš? Prospelo štúdium na Oxforde k tvojmu súčasnému zamestnaniu?

Momentálne som konzultant v spoločnosti Civitta Slovakia, ktorá je súčasťou medzinárodnej siete Civitta. Venujeme sa najmä inováciám a ich podpore na Slovensku, teda podpora komercializácie technológií a výskumu, podpora startupov a pomoc pri získavaní financovania pre inovácie.

Štúdium na Oxforde mi prospelo najmä v oblastiach soft-skills, keďže som mal možnosť angažovať sa v spolkoch a kluboch. Tam som úspešne nadväzoval kontakty, organizoval podujatia, vytváral rozpočty, manažoval tímy a podobne. Počas štúdia som stretol veľmi veľa zaujímavých a angažovaných ľudí, s ktorými som dodnes v kontakte a dokonca s niektorými diskutujem aj o terajšej práci a navzájom si pomáhame a vymieňame know-how.

Zároveň mi však veľmi pomohol systém tutoriálov, keďže som sa v rozmedzí troch až štyroch dní musel rýchlo zorientovať v novej téme, pripraviť si štruktúrovanú esej a byť schopný o nej diskutovať s odborníkom a obhajovať svoje argumenty. Táto zručnosť je veľmi dôležitá pri mojej práci konzultanta, kde sa pohybujem od projektu k projektu a témy sa často menia. Takisto som sa naučil kriticky analyzovať nové poznatky a technológie budúcnosti (napr. AI, IoT, biotechnológie, atď.), s ktorými prichádzame do styku v práci pravidelne. Teraz môžem jednoduchšie pochopiť ich vývoj, smerovanie a dôsledky a komunikovať o nich napríklad s investorom.

Často panuje názor, že žiť úspešne sa dá aj bez školy, čo si o tom myslíš?

Počul som už o tom, ale nie je mi stále jasné, kto presne tento názor rozširuje. Podľa mňa sú to väčšinou ľudia, ktorých škola nebaví. To však nemusí byť vždy ich chyba, pretože naše školstvo je nedostatočne ohybné, naše triedy sú preplnené a je menej možností pre individuálny prístup. Tak študenti majú menej možností, ako nájsť to, čo ich naozaj baví a motivuje. Učitelia majú takisto menej času a možností individuálne viesť a motivovať svojich žiakov. Ja som mal to šťastie, že aj na Slovensku, ale aj v zahraničí som mal na škole učiteľov, ktorí sa mi mali čas a chuť venovať individuálne aj po škole. Na druhej strane, ja som takých ľudí vyhľadával, počúval ich a učil sa od nich.

Škola podľa mňa slúži na bezpečné a štruktúrované rozvíjanie unikátnych zručností študentov. Najmä vysoké školy by mali vytvárať odborníkov, ktorí sú schopní myslieť nezávisle, spracovávať informácie a vytvárať nové myšlienky v daných oboroch. Tieto zručnosti si vyžadujú hodiny a hodiny práce a tréningu, ktoré škola umožňuje.

Takisto záleží, ako vnímame „úspech“ a oblasť, v ktorej chce byť človek úspešný. Napríklad v takej vede sa bez školy ťažko niekam dostanete. Samozrejme sa to veľa vecí dá naučiť aj mimo školy a sú oblasti, v ktorých človeka škola nenaučí potrebné praktické zručnosti, ako napríklad v biznise, kde sú praktické skúsenosti často viac oceňované, ako tie teoretické.

Avšak, človek si stále musí prejsť tisíckami hodín „samoštúdia“ a skúšania, aby bol úspešný. Ak sa niekto bude oháňať príkladmi géniov ako Bill Gates alebo Mark Zuckerberg, tak asi nepochopil presne, prečo títo páni odišli zo školy. Oni odišli, pretože už sa dávno naučili to, čo by ich škola mala naučiť – od hard-skills ako pracovanie s informáciami, alebo v ich prípade aj programovanie, až po soft-skills potrebné pre manažérov a vizionárov. Oni preskočili svojich rovesníkov o niekoľko rokov a nechceli strácať čas v škole učením sa niečoho, čo už dávno vedia.