Najmladší poslanec Drdul: K hendikepovaným ľuďom sú Slováci xenofóbni, je čas na radikálnu zmenu

Poslanec z hnutia OĽaNO je historicky najmladším poslancom v NR SR. Má dvadsaťdva rokov a narodil sa s rázštepom chrbtice. Popri politickej kariére študuje právo na Trnavskej univerzite, kde sa chystá nastúpiť do piateho ročníka.

Pravidelne rúca stereotypy o vozíčkaroch, cvičí v posilňovni a šoféruje vlastné auto. V posledných voľbách kandidoval z 20. miesta a získal 6 334 preferenčných hlasov.

zdroj: TASR/Michal Svítok

Ešte pred poslaneckým mandátom si sa angažoval v aktivistickom sektore. Aké boli tvoje začiatky?

Občiansky angažovať som sa začal približne v pätnástich rokoch, kedy som dostal ponuku vystúpiť na jednej konferencii – Európskej platforme proti chudobe a sociálnemu vyčleneniu. Mal som mať otvárací príhovor ako jedno z dvoch detí za celú Európsku úniu a za decká so zdravotným postihnutím.

Prítomným politikom som mal adresovať nejaký message. Išlo o predstaviteľov Európskeho parlamentu a Európskej komisie. Prešiel som výberovým konaním a nasledovali stretnutia s politikmi, niekoľko prednášok o mojom živote. Hovoril som o tom, ako snažíme na Slovensku zlepšovať život osôb so zdravotným postihnutím v rámci neziskového sektora v ktorom pôsobím ako dobrovoľník.

Uvažoval si už vtedy nad kariérou politika?

Predsudky sa nehovoria na rovinu. Vy len tak vycítite, že vás niektorí ľudia neberú moc vážne.

Vôbec nie. Reálne mi napadlo, že by to mohlo skočiť v politike tak pred 2 rokmi, keď som dostal ponuku kandidovať v eurovoľbách. Tiež som dostal ponuku o ktorej málo kto vie, byť jedným z ľudí v tieňovej vláde, ktorú vtedy zostavoval Igor Matovič. Napokon z toho kvôli určitých dôvodov zišlo. A vtedy mi tak napadlo, že prečo sa nepokúsiť niekedy v budúcnosti o miesto vo verejnom živote. Tá reálna možnosť sa vytvorila vtedy, keď som dostal dosť vysoký počet hlasov v eurovoľbách, a tak som si povedal, že to skúsim do Národnej rady.

Kandidoval si z 20.miesta. To je pre tak mladého človeka bez politických skúseností pomerne vysoké poradie. Ako sa ti to podarilo?

Vypýtal som si to a vyhoveli mi. Miesto som nechával na nich, samozrejme, nie je to nárokovateľné, aby sa človek dostal do parlamentu. Tak som sa spýtal, či by boli takí zlatí a zaradili ma na kandidátku do parlamentných volieb.

Do strany ťa pozval Igor Matovič. Ako ste sa spoznali?

S Igorom Matovičom som sa spoznal na jednej diskusii v Trnave, kde som ho po skončení počkal a dali sme sa do reči. Povedal som mu kto som a čo som, čomu sa venujem a jeho to zaujalo. Ešte sme nič vážne neriešili. Ja som mu dal k dispozícii môj potenciál a talenty, bol som ochotný mu pomôcť v čomkoľvek, čo uznáme za vhodné.  

zdroj: TASR/Martin Baumann

Zažívaš v parlamente mnoho predsudkov pre svoj vek?

Predsudky sa nehovoria na rovinu. Vy len tak vycítite, že vás niektorí ľudia neberú moc vážne. A, že musíte o svoje miesto a vážnosť bojovať, čo nie je pri tej potrebe tak často vystupovať a hovoriť plynule a na úrovni, vôbec ľahké. Najmä keď je človek v pléne Národnej rady a tam je pod veľmi veľkým drobnohľadom, či už médií alebo ostatných poslancov. Väčšina politikov sú veľmi špeciálni ľudia, sú sebavedomí cieľavedomí. A keď človek náhodou nie je až tak sebavedomý ako oni, tak sa mu niekedy môže ťažko rozprávať a mám pocit, že to je stále môj prípad.

Tento rok sa chystáš ukončiť štúdium na právnickej fakulte Trnavskej Univerzity. Ako funguje kombinácia politika a študenta?

Keďže mám individuálny študijný plán, to obdobie cez semester zvládam pomerne dobre a ľahko. Skúškové obdobie ale bolo tento rok obzvlášť náročne, pretože v parlamente sme boli veľa a dlho, a tak na školu nezostávalo toľko času, koľko by malo. Plus som ešte kvôli zdravotným problémom zo zimy a jesene musel robiť dva semestre v jednom, čo bolo popri robote značne náročne. Ale zvládol som to a žijem.

Momentálne máš okrem školských prázdnin aj tie poslanecké. Ako využívaš tento čas?

Treba povedať, že keď koaličný poslanec chce, tak môže mať pohodlný život. Ja chcem byť ale užitočný, aby moja funkcia nebola premrhaná. Tak sa stretávam s ľuďmi, hľadám témy, na ktorých by som mohol do budúcna pracovať, pozerám si podklady k aktuálnym témam, pracujem na mediálnej prezentácii a stretávam sa s ľuďmi z ministerstiev kde sa bavíme o aktuálnej zákonnej úprave. Snažím sa využívať svoje postavenie najviac konštruktívne a perspektívne.

Čo chystáš do budúcna v parlamente presadiť?

V súčasnosti spolupracujem s ľuďmi, ktorí sa venujú stavebnému zákonu, je to oblasť bezbariérovosti a prístupnosti pre osoby so zdravotným postihnutím. A samozrejme sociálna oblasť. Tam máme veľmi veľa práce, či už v rámci posudkovej činnosti, lekárskej alebo v oblasti príspevkov na kompenzáciu zdravotného postihnutia. Takže tých možností je naozaj veľmi veľa. Keď človek chce, môže od rána do večera pracovať.

Vo viacerých rozhovoroch si spomínal, že OĽaNO si si vybral pre jeho výbornú prácu v opozícii, kde upozorňovalo na korupčné škandály. Platí to isté, aj keď je vo vláde?

Určite má. OĽaNO ma veľmi veľký ľudský potenciál, poznám tam veľmi veľa kvalitných odborníkov, veľa zdatných ľudí, čo je veľmi dôležité. A to sa niekedy opomína. Títo ľudia sa tiež vedia obklopiť ďalšími schopnými ľuďmi. Spolu tak vytvárame celkom obstojný tím. A áno, učíme sa robiť politiku z druhej strany a všetci sme tak nejako na ceste. Ten vývoj ale ide správnym smerom.

Za tých pár mesiacov, čo je súčasná vládna koalícia pri moci, sme mohli medzi koaličnými partnermi zaznamenať viaceré rozpory ako odluka cirkvi od štátu či interrupcie. Má nádej na prežitie?

Ja by som to nekomunikoval ako rozpory. Je to rozličný pohľad na isté témy, ktoré nemusia byt zásadné. Môžeme z nich spraviť zásadné témy a nemusíme. Áno, ak ich spravíme tak zásadné, že poškodíme koalíciu, je to naša veľká chyba.

Musíme uvažovať nad tým aký máme cieľ, prečo sme do toho išli, čo chceme Slovensku priniesť a kam ho chceme posunúť a či toto sú tie ťažiskové témy, na ktorých by mala stáť a padať koalícia. Ja to vyhodnocujem tak, že nimi nie sú. Sú to iba bežné a odlišné názory na isté otázky, ktoré vyplývajú z toho, že sme 4 rôzne strany. A tým pádom aj tie témy aj spôsob komunikácie musia byť iné.

Aký je tvoj postoj k interrupciám?

Musím otvorene povedať, že ja som konzervatívny človek a ja by som sa so svojou partnerkou nad interrupciou pravdepodobne nikdy nezamýšľal. Ale uvedomujem si, že v demokratickom alebo sekulárnom štáte jednoducho nie je ich zákaz v súčasnom stave akýmkoľvek riešením.

Skôr treba byť konštruktívny a hľadať iné podporné nástroje, aby sme ženy, ktoré napríklad zo sociálno-ekonomických dôvodov interrupciu zvažujú, nestavali do tejto pozície a aby sa nemuseli takto rozhodovať. To znamená, že skôr než reštriktívny prístup chcem zvoliť konštruktívny. Určite to nie je téma, pre ktorú by som išiel rozbíjať koalíciu.

Si študent vysokej školy a v budúcom roku odovzdávaš diplomovú prácu. Aký je tvoj názor na kauzu diplomovky premiéra?

Každú kauzu alebo zlyhanie treba nejakým spôsobom vnímať v reálnom čase alebo priestore a konkrétnych podmienkach, v ktorých tzv. škandál vznikol. Napríklad premiér sám priznal, že nie je na toto svoje obdobie hrdý. Tu s ním úplne súhlasím. Na druhej strane, ak sme úplne úprimní a ak si položíme ruku na srdce, vidíme v akom stave máme vysoké školstvo a ako sa stavia spoločnosť k téme záverečných prác. Musíme tak povedať, že na Slovensku nie je diplomová práca vec, pre ktorú by padala vláda.

V zahraničí sa ale bežne za takéto poklesky odstupuje.

Každá spoločnosť dozrieva a nejakým spôsobom sa posúva. Ak budeme na tom ako spoločnosť tak dobre, že budeme pripravení odstupovať za takéto poklesky, tak prosím. Ja si myslím, že na teraz je pre mňa dostatočný spôsob, akým táto téma bola komunikovaná, že sa poukázalo na konkrétne zlyhanie, že sa pred ním nikto nezakrýval a, že sa konkrétni politici ospravedlnili za takéto svoje konanie.

zdroj: TASR/Jaroslav Novák

V minulom roku si sa zviditeľnil, keď sa ti ľudia vďaka Zomri vyzbierali na operáciu v Belgicku. Súhlasíš s ich ostrým a satirickým humorom?

Treba povedať, že chlapci zo Zomri sa veru s nikým nekašlú a ak človek berie život s nadhľadom, tak na druhej strane, prečo by sa na tých vtipoch nedalo zasmiať, aj keď si robia srandu zo mňa ako z konkrétneho politika. Pri istej dávke nadhľadu ten humor nie je problematický. Pre niekoho možno moc tvrdý a niekedy možno veci debatujú príliš zo svojho pohľadu. Majú na to ale právo, sme demokratická spoločnosť, kde si každý môže vyjadrovať svoje postoje tak, ako to uzná za vhodné.

Ich najčastejším terčom útokov je ale často premiér, s ktorým vedú žabo-myšie vojny.

Nebudem to volať vojna. Je to taký neštandardný spôsob komunikácie, ktorý napríklad mne pripadá vtipný a niekomu nie. Osobne to nepovažujem za tak ostré alebo vyhrotené, že by sme na základe toho mali vyhodnocovať nejaké závery. Čo pán premiér uzná za vhodné, to okomentuje a čo nie, to neokomentuje.

Tam kde nastáva absencia skúseností, tam nachádza miesto strach, predsudky, vyčleňovanie a ďalšie takéto nežiadúce javy.

Ako hodnotíš premiérovú komunikáciu cez sociálne siete?

Pán premiér sa snaží na FB ukázať aj svoju ľudskú tvár, že ho funkcia v podstatných veciach nezmenila, že zostal blízko ľudom. Nejakým spôsobom je to stále ten istý Igor, ktorého ľudia volili v deň volieb. Zároveň je to aj nástroj marketingovej komunikácie. Takže ja to vnímam v takýchto intenciách.

Tvoja operácia musela prebehnúť v Belgicku, pretože na Slovensku ti nevedeli poskytnúť adekvátne riešenie. Chystáš sa angažovať aj v zdravotnom sektore?

Rád by som sa venoval témam, akou je napríklad multidisciplinárna starostlivosť. O pacienta sa vieme kompletne postarať v nemocnici pri jednej hospitalizácii. Čiže poriešime viacero stránok alebo teda, pri jednej návšteve sa na neho pozrie viac špecialistov.

To je taká moja vízia a sen a uvidíme, ako by sa to dalo zrealizovať. Ale bola by to vec, ktorá by určite ľudom zjednodušila život. Zvlášť, ak majú komplikovaný zdravotný stav a potrebujú vyhľadávať viacerých špecialistov, tak je niekedy veľmi náročné na 15 či 20-krát behom pár mesiacov chodiť k lekárom na rôznych miestach na Slovensku.

Hendikepovaní ľudia sa na Slovensku stretávajú s obrovskými predsudkami. Prečo je tomu tak?

Je tomu tak, pretože nemáme historickú skúsenosť s osobami so zdravotným postihnutím a s ľuďmi, ktorí sú nejakým spôsobom iní. Či už na našej strane, alebo ich strane, vždy existovali nejaké bariéry alebo predsudky, ktoré sme my alebo oni neboli schopní prekročiť. Nebola po tom ani žiadna spoločenská požiadavka, aby sme nejakým spôsobom tieto predsudky prekonali. Autority to taktiež  nekomunikovali adekvátnym spôsobom a myslím si, že v tejto oblasti je čas na radikálnu zmenu v našej spoločnosti.

Dá sa to označiť za xenofóbiu?

Určite áno. Je to z veľkej časti veľmi podobný problém, pretože xenofóbia sa netýka iba cudzincov. Týka sa čohokoľvek, čo je pre nás akýmkoľvek spôsobom iné, cudzie. To sa dá aplikovať na osoby so zdravotným postihnutím, Rómov, moslimov a na akúkoľvek menšinu vyskytujúcu sa v tejto spoločnosti. Tam kde nastáva absencia skúseností, tam nachádza miesto strach, predsudky, vyčleňovanie a ďalšie takéto nežiadúce javy.

Ako to môžeme zmeniť?

V prvom rade musíme začať od seba. Každý jeden z nás musí začať na príklade svojho vlastného života a ukazovať verejnosti, že takéto správanie je pre neho neprijateľné a že objektívne neexistujú dôvody pre ktoré by som ja mal niekoho odsudzovať na základe toho, že má zdravotné postihnutie.

To isté platí pri inej farbe pleti, inom náboženstve alebo inom politickom názore. A, samozrejme, potom sú aj isté legislatívne a právne kroky, ktorými sa dá zvýšiť ochrana týchto osôb. Treba zlepšiť ich právne postavenie v našej spoločnosti bez ohľadu na to, ku komu patria tak, aby nedochádzalo k ich diskriminácii a nebolo tolerované, že niekomu len na základe zdravotného postihnutia odmietnu prístup do kaviarne, alebo sa s ním odmietnu baviť či predať tovar. To sú veci, ktoré sa diať nemôžu. Z časti je to v rukách štátu a z časti v rukách každého z nás.

Je situácia v zahraničí lepšia?

Ako kedy a ako kde. Veľmi nerád by som paušalizoval. Každá krajina má svoje problémy, nejaké svoje výzvy, ktoré trápia konkrétnu spoločnosť. Aj naša krajina aj tie zahraničné majú svoje problémy ale dá sa povedať, že najmä západné krajiny sú viac otvorené. Či už voči ľudom so zdravotným hendikepom, alebo cudzincom, ľudom z iných etník, náboženstiev, kultúr.

Umenie je hľadať potenciál, hľadať talenty, nadanie. Tu máme pred sebou ešte veľmi dlhú cestu.

Môže za to ich dlhšia skúsenosť s demokraciou?

Určite áno. Komunizmus, železná opona a izolácia, ktorá tu bola umelo vytvorená, je v nás tak hlboko zakorenená, až to spôsobilo, že máme prirodzený rešpekt a budujeme si odstup pred niečím, čo sme doteraz nepoznali.

V médiách sa objavil príbeh Mareka s Downovým syndrómom, ktorý chcel študovať na strednej škole za opatrovateľa koní. Aj keď mu riaditeľka školy vyhovela, súčasná legislatíva také niečo neumožňuje. Diskriminuje tento štát hendikepovaných ľudí?

V mnohých aspektoch, aj čo sa vzdelávania týka, máme pred sebou ešte veľmi dlhú cestu. Musíme urobiť veľmi veľa na to, aby náš vzdelávací systém bol tolerantnejší, otvorenejší, inkluzívnejší, aby hľadal viac potenciál osoby, než mal snahu do nej natlačiť istý obnos vedomostí. Zameriaval sa skôr na zručnosti ako na vedomosti. Viac učil myslieť ako naspamäť učebnice.

A áno, keď máte osobu s postihnutím, nie je problém jej dokázať, že je slabá, nedostatočná a v krajinných prípadoch, že je hlúpa, že nepatrí na tú konkrétnu školu. To naozaj nie je problém. Umenie je hľadať potenciál, hľadať talenty, nadanie. Tu máme pred sebou ešte veľmi dlhú cestu, čo do nastavenia systému, tak do nášho vnútorného nastavenia, ktoré sa musí rovnako zmeniť.