Ak boli muži nepríjemní, vymyslela som si, že som lesba. Zuzka stopovala z Gruzínska až do Indie (ROZHOVOR)

Stopovanie ešte stále pre mnoho ľudí predstavuje nebezpečenstvo, na ktoré by sa nikdy nenechali nahovoriť.  Študentka medicíny Zuzka Rabatinová sa sama takýmto štýlom rozhodla vydať z Gruzínska až do Indie. Takéto „low cost“ cestovanie si natoľko zamilovala, že sa rok na to vydala na podobnú cestu do Austrálie, kde prešla 5 000 kilometrov naprieč celým kontinentom.

• Prečo sa stopovať sama nebála
• Ako sa jej podarilo prejsť jednu z najobávanejších pozemných hraníc
• Ako sa k nej správali v krajinách ako Irán, Pakistan či India
• Ako s ňou policajti čakali, až kým sa jej nepodarilo zohnať odvoz
• Či sa stretla s obťažovaním
• Prečo jej Pakistan prirástol k srdcu a chce sa tam vrátiť znova

Zuzka, dve letá po sebe si strávila cestami po Ázii a Austrálii. Toto leto ale veľmi cestovaniu neprialo. Si dobrodružná duša, ako si sa s tým vyrovnávala?

Cez leto som asi mesiac pracovala v nemocnici a pár týždňov som si užívala voľno a sociálne akcie s kamarátmi, keďže tých na jar veľa nebolo. Celý august a polovicu septembra sa mi ale podarilo vyčleniť na prejdenie úseku diaľkovej turistickej trasy Via Alpina.

Síce sme s priateľom nakoniec kráčali dohromady len jeden mesiac kvôli zraneniu, ale prešli sme dohromady 317 km s 18 000 metrovým prevýšením, čo síce aj tak nie je veľa, ale v polovici septembra nám už počasie veľmi neprialo, keďže boli samé búrky.

 

 

 

 

 

Zobrazit příspěvek na Instagramu

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Příspěvek sdílený Zuzka&Jozo (@zuzka.jozo)

Mala si plány aj na tento rok, ktoré si musela zrušiť?

Na minulé leto som žiadne veľké cestovateľské plány nemala, keďže na letný semester som mala zorganizovaný Erasmus v Nemecku spolu aj s letnou stážou v nemocnici. Ten sa, pochopiteľne, s covid pandémiou zrušil.

Následne som teda chcela pokoriť Via Dinaricu, keďže tá je „divokejšia“, menej známa a kratšia. Má 1 400 kilometrov oproti 2 600 km Via Alpiny. No na Balkáne sa skomplikovala situácia, a niektoré z krajín po trase Via Dinaricy prestali púšťať turistov úplne. Tak sme presedlali na Via Alpinu a prešli sme celé Slovinsko a kus Rakúska.

Stopovanie ešte stále pre veľa ľudí predstavuje nebezpečenstvo. Ty si sa ale sama vydala takýmto štýlom do Indie. Čo ťa k tomu viedlo?

V stopovaní vidím možnosť lepšie sa zoznámiť s domácimi, ušetriť značné množstvo peňazí, za ktoré môžem cestovať dlhšie a dobrodružstvo. Musím uznať, že keď som sa prvý deň postavila na cestu s tým, že idem stopovať, tak som sa nechala rýchlo odradiť a skončila som v maršrutke – minibus v Gruzínsku.

Chcelo to množstvo odhodlania počkať si na moje prvé auto. Pred svojou prvou cestou som stopovala len dvakrát – na Islande úspešne, a neúspešne v Holandsku. Ale potom to už časom celé išlo samozrejmejšie.

Chcela som si dokázať, že ak to zvládli iní, tak to zvládnem aj ja a tešila som sa na tie náhodné dobrodružstvá a zážitky spojené so stopovaním, ako napríklad keď sa ti podarí stopnúť niekoho, s kým nakoniec zájdeš niekam na výlet, alebo s ním zostaneš cestovať aj niekoľko dní.

V Austrálii som takto napríklad stopla skupinku mužov cestujúcich okolo piesočného ostrova, kde neboli žiadne cesty, a spoločne sme ho celý obišli za 3 dni. V Pakistane ma zase zviezla rodinka, s ktorou som strávila nasledujúce 2 dni.

zdroj: Stopovanie v Pakistane. Zdroj: Zuzana Rabatinova

Nebála si sa?

Najväčšie obavy som mala z prechodu hranice z Iránu do Pakistanu, lebo o tej som čítala odstrašujúce články, ale hlavne počúvala odstrašujúcejšie postoje od Iráncov. Keď si ale človek vyhľadá blogy cestovateľov, ktorých nie je vôbec málo, ktorí hranicu prešli, tak má pocit, že je to len ďalšie dobrodružstvo.

Nakoniec som sa aj z finančných a logistických dôvodov rozhodla skúsiť pozemný prechod, pretože z Iránu neletí priame spojenie do Pakistanu, musela by som teda cestovať naspäť do Teheránu. 

Pozemný prechod trval tri dni neustáleho policajného eskortu a ďalšie dva dni čakania v hoteli na vydanie povolenia na tranzit v danom regióne – Balúčistan, ktorý inak nie je prístupný turistom.

Nieže by to bola až taká veľká vzdialenosť, pretože z Taftanu do Quetty je to len 630 kilometrov, ale je to púštna cesta, kde asfalt nie je štandardom a čím je človek bližšie ku Quette, tak tým menšie sú policajné dištrikty a tým častejšie sa strieda eskort.

zdroj: Pakistansky eskort. Zdroj: Zuzana Rabatinova

Ako na to pozeralo tvoje okolie, nesnažili sa ťa od toho odhovoriť?

Môj otec z mojej cesty práve nadšený nebol a snažil sa ma odhovoriť asi najviac. Mama mi, naopak, bola skôr oporou a podporovala ma, aj keď, napríklad, prechod pakistanských hraníc sa jej veľmi nepozdával.

Čo sa týka kamarátov, tak tí boli skôr len zvedaví, ako to so mnou dopadne, aj keď nie všetci úplne chápali, prečo sa do niečoho takéhoto vrhám.

Spomínaš Irán a Pakistan. Pre niekoho je to nebezpečná predstava, aj keby sa tam mal vydať s cestovnou kanceláriou.

Pakistan bol pre mňa dosť kultúrny šok, ale to by bola aj India, ak by som prv išla tam. Ľudia tam boli ale veľmi pohostinní a ochranárski, hlavne voči mne ako žene.

Rýchlo som si vytvorila sieť kontaktov, a keďže v Pakistane je zvykom mať veľké rodiny a obrovský okruh známych, tak takmer vždy som už vopred dostala kontakt niekoho v mieste, kam som sa chystala, a tí ma tam buď prichýlili, alebo mi aspoň poukazovali okolie.

Chvíľami som práveže skôr mala pocit, že sa nemôžem nikam pohnúť sama, bez toho, aby mi domáci vybavili nejaký sprievod. Určite sa ale treba mať v Pakistane na pozore, rešpektovať zvyky a kultúru domácich, vytvoriť si dôveryhodné kontakty v rámci krajiny a nedávať len tak hocikomu vedieť svoje plány, ak idete na vlastnú päsť a hlavne stopom.

Ten som ale v konečnom dôsledku v Pakistane využila iba dvakrát, keďže domáci nechápu úplne koncept stopovania a hlavne, ak stopuje žena.

Naozaj si samo dievča v takejto krajine môže pripadať bezpečne?

Pripadáš si bezpečne, keď šoféruješ? Ja úplne nie, ale veľa ľudí áno. Je to dosť o zvyku.

zdroj: Domov perzskych nomadov. Zdroj: Zuzana Rabatinova

Takže nenastala žiadna situácia, kedy by si sa cítila vyslovene v ohrození?

Vyslovene v nebezpečí som sa cítila asi len raz, keď som sa v Indii vybrala sama na požičanom bicykli objavovať okolie malej dediny, kde som sa stretla s chalanom asi v mojom veku, ktorý ma zaviedol cez kukuričné pole ku skrytému jazeru.

Bol fakt milý a v pohode sme si pokecali, tak som sa s ním začala vracať, až keď sa už začalo stmievať, načo si on po ceste späť začal pýtať „platbu“ za to, že mi poukazoval okolie. Až na to, že ja som ešte nebola pri bicykli a vlastne som ani nevedela, ktorým smerom sa vydám naspäť.

Vtedy mi nebolo všetko jedno, ale chalan bol našťastie podobnej váhy ako ja, tak som si hovorila, že to nejak pôjde. Našťastie sa domáhal len slovne a nie fyzicky, a akonáhle som sa dostala k bicyklu, tak som šliapala kade ľahšie.

To sa ale môže stať hocikde, aj v Európe. Po tejto príhode som si ale hovorila, že už som si príliš navykla na cestovanie a musím byť už zas viac obozretná, tak ako som bola na začiatku.

S obťažovaním sa ženy, bohužiaľ, stretávajú aj u nás doma, ako je to v týchto krajinách? Musela si aj ty čeliť nejakým nepríjemnostiam?

Čo sa teda týka tých nepríjemností, tak viackrát sa mi stalo hlavne v Gruzínsku a Arménsku, že chlapi, ktorí ma stopli, dúfali v niečo na oplátku – ak vieš, čo tým myslím. Po pár razoch som im musela povedať, nech zastavia a ja som vystúpila.

Po čase som začala hovoriť, že som lesba, z čoho vznikli občas celkom zaujímavé konverzácie. Jeden chalan ma vyslovene pobavil a potešil, keď si sám odpovedal, že to je vlastne jeho problém a nie môj.

V Iráne a Pakistane som s tým až taký problém nemala, lebo tam sú k ženám celkovo úctivejší. V Indii som už vlastne ani nestopovala, keďže tam sú vlaky nesmierne lacné. A Austrália bola absolútne pohodová po všetkých stránkach.

zdroj: Armensky kostol. Zdroj:Zuzana Rabatinova

Stali sa ti v týchto krajinách aj nejaké kultúrne nedorozumenia?

Áno, to k cestovaniu samozrejme patrí. V Iráne som sa napríklad až po istom čase dozvedela, že zdvihnutý palec, ktorý je v Európe a iných rozvinutých krajinách bežne spojený so stopovaním, je v Iráne považovaný za vulgárne gesto.

U mňa ho ale vraj brali s rezervou, lebo na prvý pohľad vedeli, že nie som domáca, a v Iráne sa z turistov práveže obecne veľmi tešia. Bežne sa tam na ulici stane, že ťa niekto len tak zastaví a pýta sa, odkiaľ si a ako sa ti tu páči.

V Pakistane sa mi zas napríklad v Gilgit-Baltistane stalo, že ma pán odviezol kúsok za mesto k policajnej stanici pri ceste, kde zastavovali turistov a zapisovali si ich. On sa ale vracal do mesta, tak som začala stopovať ďalej. Policajti z toho boli ale celí nesvoji, lebo nechápali, prečo by mi mal niekto zastaviť a snažili sa ma posadiť na autobus.

Po chvíľke sa okolo mňa zbehlo asi 10 chlapov a diskutovali o mojej situácii vo svojom jazyku. Nakoniec sa mi podarilo dohodnúť s policajtmi, že ma nechajú stopovať jednu hodinu a ak mi to nevyjde, tak pôjdem na autobus. Na to pri nás zastavila 4-členná rodinka, lebo boli zvedaví, čo sa to deje a zobrala ma až do Islamabádu.

Čiže sú vodiči takýchto krajín ochotní zastaviť cudziemu človeku?

V Gruzínsku a Arménsku je stopovanie veľmi bežné aj pre domácich. Krajiny Irán, Pakistan a India už na to tak veľmi zvyknuté nie sú. Tam som skôr získavala kontakty a takmer celý Irán som precestovala s dvoma chalanmi, s ktorými som bola predom dohodnutá cez Travelbuddies. V Indii som cestovala hlavne vlakmi a autobusmi, keďže tie sú extrémne lacné a samy o sebe sú dosť zážitkom.

Stopovania som sa tam vzdala úplne, lebo ma tam ľudia brávali vždy na príliš krátke vzdialenosti a veľakrát nechápali, o čo mi vôbec ide. V Austrálii sa mi stopovalo veľmi fajn. Čím ale bližšie k veľkým mestám sa dostaneš vo vyspelých krajinách, tým ťažšie sa stopuje, kvôli diaľniciam.

zdroj: Hinduisticky mnich Potato Baba. Zdroj: Zuzana Rabatinova

Tvoja prvá cesta sa skončila v Indii. Tú veľa cestovateľov miluje, ale aj nenávidí pre jej preľudnenosť a všadeprítomnú špinu. Ako na teba pôsobila táto krajina a jej obyvatelia?

Už som na ňu bola dosť pripravená vďaka Pakistanu, keďže tam je kultúra veľmi podobná, vrátane preľudnenosti v tých najviac zaľudnených oblastiach. Musím uznať, že India je jednoznačne zážitok, ktorý stojí za to, a je tam toho nesmierne veľa na objavovanie.

Ľudia sú tam rôznorodí. Stačí, že prejdeš o 200 kilometrov ďalej a veľakrát už hovoria iným jazykom, majú odlišné zvyky a správanie. India je sama o seba vlastne takým malým svetom.

Ako si riešila ubytovanie?

Som veľkým vyznávačom couchsurfingu, takže to bol môj najčastejší spôsob ubytovania. V Iráne som 3 týždne cestovala s dvoma Iráncami, ktorí mali známych asi všade, tak tam som to riešiť nemusela.

V Pakistane sa mi zas všetci snažili všetko uľahčiť a dávali mi kontakty na svojich známych, u ktorých som mohla prespať, takže tam som couchsurfovala tiež pomenej. V Indii je couchsurfing tiež dosť rozšírený.

Ťažko ale povedať, ako to bude po korone. Do Austrálie som si už zobrala stan, keďže som nechcela byť až taká závislá na ľuďoch. Stále som ale každý druhý až tretí deň spala u niekoho. Celkovo dokážem za výlet v Ázii zrátať počet nocí, ktoré som si platila, na prstoch oboch rúk. V Austrálii som si neplatila jednu jedinú noc.

zdroj: Couchsurfing v Irane. Zdroj: Zuzana Rabatinova

Ako si už spomínala, rok po tom, ako si sa stopom dostala do Indie, vydala si sa rovnakým štýlom prejsť celú Austráliu. V čom bola táto cesta iná?

Austrália bola celkovo menej náročným výletom, vzhľadom na neprítomnosť jazykovej bariéry. Moja angličtina je plne plynulá, keďže ešte počas strednej školy som absolvovala ročný výmenný pobyt v USA. Takisto prístup ľudí k cestovateľom je rovnaký ako hocikde na západe, rešpektujú viac vašu nezávislosť a individuálnosť, a to aj nezávisle na pohlaví.

To som vnímala ako veľký oddych od niektorých vypätejších situácií v Ázii. Na druhej strane je, že vás takáto cesta neobohatí práve o to objavovanie odlišnej kultúry a myslenia. No a v neposlednom rade, Austrália má viac diaľnic, čo komplikuje stopovanie, hlavne na východnom pobreží, ktoré je posiate veľkými mestami.

Boli Austrálčania ochotnejší vziať stopárku ako ľudia v Ázii?

Závisí od krajiny. V Gruzínsku a Arménsku ťa zoberie každý, tam bežne stopujú aj domáci. V Iráne, Pakistane a Indii je to už ťažšie, keďže domáci nie sú natoľko zvyknutí na tento koncept, hlavne čo sa týka stopovania žien. Tam som sa veľakrát stretávala s tým, že nevedeli pochopiť, prečo stopujem a snažili sa ma od toho odradiť. V Austrálii ma odrádzali jedine od stopovania po púšti.

Tam sa mi práve prvýkrát, a nie posledný, podarilo stopnúť aj ženu. Ľudia mi síce viackrát spomínali rôzne nešťastné udalosti, ktoré sa udiali stopárom, napríklad Wolf Creek, ak ten film poznáš, ale aj ľuďom, ktorí stopárom zastavili.

No aj tak som mala celkovo pocit, že sa mi tam stopovalo dobre, hlavne v centre Austrálie. Na východnom pobreží som sa párkrát zviezla vlakom, keďže tam je to dosť zaľudnené a je ťažké vyhnúť sa diaľnici.

U protinožcov viedla tvoja cesta aj cez púšť. Tam veľa áut asi nejazdí.

Keď som sa dostala do posledného osídleného mestečka Laverton, tak ma zastavili policajti. Bolo už niekoľko hodín poobede, kedy vraj už nikto na cestu do Alice Springs nevyráža, a že mi celkovo neodporúčajú stopovať tam. Hlavne nech nenasadám do auta k Aborigincom.

Odprevadili ma do kempu, kde sa mi snažili zohnať niekoho, kto by ďalší deň mal namierené smerom na Alice Springs. To sa im nepodarilo, ale v kempe ma nechali prespať zadarmo a na druhý deň ma poslali do ubytovne pre robotníkov.

Stadiaľ mal totiž na druhý deň odchádzať kamión na nejaké miesto pár kilometrov za prvou benzínkou po Lavertone. Na ceste z Lavertonu do Alice Spring sú benzínky vždy po 500 kilometroch a sú dve.

Oni ma teda tesne poobede hodili k prvej, kde som čakala až do nasledujúceho dňa na starší manželský pár, s ktorým som sa dva dni viezla na korbe ich pickupu až k Uluru. Bolo to vcelku pokojné stopovanie, keďže za deň prešlo okolo tak asi 5 áut. Tak som si čítala knižku a navečer sledovala Dingov.

Čo si mala so sebou na týchto cestách zbalené?

Vždy som mala len jeden batoh. V Ázii som toho mala celkovo menej. Na spanie som mala len spacák a karimatku. V Indii som ten spacák dokonca aj stratila, keď mi odletel z motorky. Inak som mala základné oblečenie, sandále a tenisky, čelovku, foťák, doklady.

V Austrálii som toho už mala viac, chcela som byť viac pripravená na spanie vonku, tak som si zobrala aj stan, varič a ešus a musela som mať aj teplejšie oblečenie. Tiež som si zobrala aj viac výbavy k foťáku – statív, ktorý som nakoniec aj tak veľmi nevyužila.

Celkovo som počas druhého výletu na foťák viac zanevrela, lebo bol fakt ťažkou opachou, keďže v tom čase som mala ešte zrkadlovku. Môj ruksak v Austrálii vážil 16 kilogramov bez vody a jedla. Tú váhu nikomu neodporúčam, bolo toho príliš veľa, a to hlavne kvôli foťáku a statívu. Teraz mám ale už aj ľahší varič aj ešus.

Stopári sú často známi tým, že si vystačia s naozaj malým množstvom peňazí.

Na výlet v Ázii som minula v priemere pod štyri eurá na deň, ak nerátam letenky a víza. Celkovo, vrátane leteniek aj víz, ma tých 112 dní vyšlo pod 1 300 eur.

V Austrálii bol už ten priemer vyšší, aj keď som ho presne nerátala, keďže tam som si platila vlastné jedlo takmer stále, zatiaľ čo v Ázii ma naň často pozývali domáci.

Celková suma ma vyšla tiež okolo 1 300 eur, tam som ale strávila len 2 mesiace. Jedlo ani také drahé nebolo a za ubytovanie som nezaplatila ani raz, ale letenky stáli dosť. Zatiaľ čo v Ázii sa najviac výdavkov nazbieralo na letenkách, ale tiež aj vízach.

Ak by si mala retrospektívne zhodnotiť, ktorá krajina v tebe zanechala najväčší dojem, ktorá by to bola?

Najväčší dojem vo mne zanechal jednoznačne Pakistan. Bolo to síce dosť ovplyvnené tým, že do neho som vkročila skôr ako do Indie, keďže kultúra je tam dosť podobná, ale tiež ma dosť oslovila aj tá neprítomnosť turistov a väčšia angažovanosť domácich k zlepšeniu povesti Pakistanu ako takého v povedomí západu.

Na Facebooku totiž existuje stránka Backpacking Pakistan, ktorú spravujú domáci, a pomáhajú a poskytujú informácie ľuďom, čo majú záujem pricestovať.

Taktiež existuje aj skupina pre cestovateľov na motorke. Do Pakistanu sa chcem určite ešte vrátiť, keďže v čase, keď som tam bola, som ešte nebola pripravená na takú vysokohorskú turistiku, akou je Pakistan, teda krajina, kde sa stretávajú 3 najvyššie pohoria, a kde sa nachádza druhá najvyššia hora sveta.

Text sme zrevidovali, upravili, doplnili o nové informácie a vydali nanovo. Článok bol pôvodne publikovaný 21. decembra 2020.