Sandra z Dejepis Inak: Ak by bol plat učiteľa 1 500 eur v čistom, prilákalo by to mnoho kvalitných ľudí (ROZHOVOR)

Na YouTube patrí medzi najsledovanejších slovenských tvorcov. Jej kanál Dejepis Inak obsahuje edukačné videá s historickou a filozofickou tematikou. Sandra Sviteková je totiž vyštudovaná učiteľka práve týchto dvoch predmetov, avšak kvôli slabému finančnému ohodnoteniu sa tejto profesie musela vzdať a išla pracovať do mäsiarstva v Rakúsku.

Pandémia koronavírusu a nárast sledovateľov však v polovici minulého roka spôsobil, že sa Sandra kariére „YouTube učiteľky“ môže dnes venovať na plný pracovný úväzok.

• V čom vidí Sandra najväčší deficit nášho školstva
• Či si myslí, že nová vláda prinesie zmenu k lepšiemu
• Že humanitné vedy neprinášajú veľký ekonomický kapitál a preto sú podceňované
• Že historická pamäť pôsobí v tele ako očkovacia látka
• Ako reaguje na nenávistné správy
• Aký priebeh mal u nej Covid-19

Tvoje videá majú státisíce videní, na Instagrame si tiež populárna. Považuješ sa za influencerku?

V prvom rade si treba ujasniť, ako chápeme pojem influencer. Ak zostaneme iba pri strohej definícii, že je to človek, ktorý má schopnosť ovplyvňovať nákupné návyky svojich sledovateľov, spolupracuje so značkami, testuje produkty a šíri kultúru konzumu, tak potom sa za ňu nepovažujem.

Ak ale definíciu obohatíme o to, že je to aj človek, ktorý dokáže ovplyvňovať verejnú mienku, má vplyv na svojich sledovateľov z hľadiska morálnych rozhodnutí a vnímania súčasných javov, tak potom áno, som influencerka.

Je o tebe známe, že si pracovala v Rakúsku. Dovoľovala ti situácia dochádzať za prácou?

V Rakúsku žijem od roku 2015, pracovala som tam 3 a pol roka. V polke júna 2020 mi pandémia a narastajúci úspech sociálnych sietí umožnili, aby som sa môjmu projektu Dejepis Inak venovala na plný pracovný úväzok, za čo vďačím v prvom rade svojim sledovateľom. Momentálne mám v Rakúsku trvalý pobyt a pendlujem aj naďalej ako občan žijúci v prihraničí.

Neviem si predstaviť, že by mi to nebolo umožnené. V Bratislave mám časť rodiny a priateľov a v Dolnom Rakúsku taktiež. Už veľmi dlhú dobu pre mňa hranice medzi našimi štátmi neexistujú a Bratislavský kraj spolu s regiónom Niederösterreich považujem za jeden veľký domov.

https://www.startitup.sk/influencerka-peta-hovori-otvorene-o-znasilneni-ci-bisexualite-radi-ako-sa-clovek-vysporiada-s-traumou/

Kedysi si zverejnila, že YouTube ti demonetizoval účet. Zlepšila sa situácia a dokážeš si už s videami zarobiť?

Áno, stalo sa to ešte v roku 2019. Youtube mi umožnil písomné odvolanie a môj priestupok, zavádzajúce thumbnaily na videách, do jedného mesiaca napraviť. Momentálne mám monetizáciu zase späť, to však neznamená, že každým videom dokážem zarobiť. Ak sa venujem citlivým, kontroverzným alebo aktuálnym témam, akými sú napríklad vojenské konflikty a rasizmus, video automaticky dostane žltý dolár.

To znamená, že reklamy od inzerentov nie sú vo videu plnohodnotne zastúpené a algoritmus nepracuje tak organicky ako pri ostatných videách. Video sa napríklad neodporúča sledovateľom na domovskej obrazovke alebo na karte odporúčaných videí. Moje dosahy a rast tým pádom stagnujú.

Vie sa, že učitelia majú nízke platy. Ak by si si mala vybrať na základe výplaty, točila by si videá alebo išla učiť?

Ak by som si mala vybrať iba na základe výplaty, určite by bolo pre mňa výhodnejšie točiť videá než pracovať ako učiteľka na Slovensku. Je však dôležité spomenúť, že profesia učiteľa prináša aj iné formy benefitov, ktoré sa možno nedajú vyčísliť v peniazoch, ale pre človeka ako ja majú obrovskú pridanú hodnotu.

Ako učiteľ máte väčší dosah na formovanie mladej generácie, vstupujete im každodenne do života a robíte sústavnú mravenčiu prácu, ktorá sa v pamäti jednotlivca a v jeho hodnotovom rebríčku uchováva oveľa dlhšie než akákoľvek séria 10-minútových videí „youtubeovej učiteľky“.

Sama si učiť nešla, aj keď máš tento odbor vyštudovaný. Na začiatku to bolo vraj kvôli slabému finančnému ohodnoteniu, dnes ti vadí skôr nastavenie školského systému. Vieš si napriek tomu predstaviť, že by si niekedy bola pani učiteľka?

Spočiatku som si potrebovala v pomerne krátkom časovom horizonte nasporiť čo najviac peňazí, aby som bola schopná osamostatniť sa od rodičov. Taktiež pracovné portály v tej dobe zrovna neprekypovali pracovnými miestami v školách pre aprobáciu dejepis a filozofia.

Hľadala som takmer šesť mesiacov a nevedela som nič nájsť. A tak radšej ako byť na úrade práce som sa rozhodla ísť robiť čokoľvek, čo bude dôstojne zaplatené.

Popri 25-hodinovom úväzku týždenne v mäsiarstve som bola schopná venovať sa aj učeniu, aj keď iba na Youtube. No a ako čas plynul, zistila som, že sa mi páči robiť si to po svojom a neupínať sa na osnovy a časové dotácie.

V tomto roku však plánujem osloviť niekoľko škôl, či by mi neumožnili realizovať voliteľný predmet v rámci krúžkov. Rada by som začala už v školskom roku 2021/2022 – ak to samozrejme covid dovolí.

V čom vidíš najväčší deficit školstva?

Málo multidisciplinarity, neskorá odozva pre potreby súčasného sveta, nízke platové ohodnotenie, nízka konkurencieschopnosť a bohužiaľ, v niektorých prípadoch aj slabá úroveň pedagógov.

Nechcem nikoho uraziť, ale aj v mojom okolí je mnoho ľudí, ktorí prácu učiteľa berú ako zadné vrátka, ak im nevyjde iná škola alebo kariéra. Potom sa stáva, že učiteľmi sa stávajú ľudia, ktorí k tomu nemajú žiaden vzťah a ľahko vyhoria alebo si svoju prácu robia nedostatočne. Ako by sa dalo toto zmeniť?

Ak by som vedela poskytnúť riešenie na takéto komplexné problémy, tak asi sedím v poradnom tíme ministra školstva. Ale predsa len skúsim.

Mohlo by to spočívať v kombinácii rôznych zmien. Ak by sa radikálne zvýšili platy učiteľov, tu sa bavíme o čiastkach 1 500 a viac v čistom, určite by to prilákalo mnoho kvalitných ľudí, ktorí študovali aj v zahraničí a sú momentálne zamestnaní v iných oblastiach.

Áno, rizikom je, že niekoľko rokov by takýto plat dostávali aj tí pedagógovia, ktorí sú na nič, ale postupom času by bolo ťažké stíhať s inovátormi. Bol by to konkurenčný súboj, ktorý ak bude podliehať kontrolným mechanizmom kvality, tých slabých by prirodzene eliminoval.

Do toho by som z učiteľských odborov na VŠ spravila najťažšie a najkvalitnejšie odbory, aké kto môže ísť študovať.

Rozmýšľala si nad tým, že by si začala učiť v Rakúsku?

Nielen rozmýšľala, aj som sa o to pokúšala. Bohužiaľ, moja nemčina ešte stále nie je na takej úrovni, aby som si trúfla vyučovať, a zároveň by som si musela dorobiť mnoho dorovnávacích kurzov na to, aby bolo moje vzdelanie zo slovenskej vysokej školy nostrifikované a mohla som začať učiť dejepis a NOS v Rakúsku.

V čom je ich školstvo iné od toho nášho?

Nevidím do toho až tak a preto sa budem vyjadrovať iba k tomu, čo som mala možnosť odsledovať na vzdelávaní mojej mladšej, dvanásťročnej sestry, ktorá školskú dochádzku realizuje iba tu, v Rakúsku.

Úprimne, z dejepisu som zhrozená. Majú pani učiteľku, ktorá iba diktuje poznámky a odkazuje ich na prácu s učebnicou. Ostatné predmety sú porovnateľné s tým, čo som mala možnosť zažiť aj ja na slovenskej škole.

V inklúzii nás však predbehli na míle ďaleko. Vezmite si, že moja sestra prišla vo veku 6 rokov do Rakúska, a nevedela ceknúť po nemecky. Zaradili ju do normálnej triedy s ostatnými rakúskymi deťmi, prvý rok nebola hodnotená z nemčiny a druhý rok už áno. Dodnes má samé jednotky zo všetkých predmetov. Učiteľky sa jej venovali a prihliadali na jej potreby. Na Slovensku by ju možno zaradili do špeciálnej školy, ako sa to zvykne robiť s Rómami.

Máš pocit, že s novou vládou má aj školstvo nádej na zmeny?

To budem vedieť zhodnotiť až spätne po jej funkčnom období. Školstvo je však oblasť, kde výsledky niekedy vidíme až po desiatkach rokov, a je naozaj zložité vyhodnotiť, ktoré „štvorročie“ ktorej vlády tie ozajstné zmeny naštartovalo.

Už to bude skoro rok, čo vysokoškoláci naposledy sedeli v škole, tí mladší tam s prestávkami tiež dlho nepobudli. Aký to na nich bude mať dopad?

Čo sa týka vedomostnej úrovne, dovolím si povedať, že pre tých, ktorí majú kvalitných, technologicky schopných pedagógov a majú prístup k počítaču, takmer žiadny. Všetci ostatní budú mať obrovské resty, ktoré už nikdy nedoženú.

Obávam sa, že ich generácia bude mať už navždy nálepku „koviďáci“, a to sa môže prejaviť nielen pri prijímacích pohovoroch na VŠ, ale aj v zamestnaní.

Nedávno si Covid-19 sama prekonala. Aký mal u teba priebeh? Si už fit?

Covid som dostala v týždni, ako bol Mikuláš. Štvrtého decembra, v piatok, som bola na antigénovom teste, ktorý vyšiel negatívne. Bola som tam kvôli tomu, aby som ako občan žijúci v prihraničí mohla prechádzať cez hranice.

V sobotu, 5. decembra, som si bola ešte zacvičiť crossfit a na druhý deň som sa zobudila so strašnou svalovicou. Spočiatku som to pripisovala pretrénovaniu. Do večera to bolo však neúnosné. Boleli ma svaly po celom tele, dokonca aj na rebrách. Z postele som nevedela normálne vstať, musela som sa vyťahovať rukami. Do toho mi stúpla teplota, prišlo nechutenstvo, strata chuti a svrbenie slizníc nosa a hrdla.

Keď sa mi však naliali viečka vodou a zapálili sa mi spojivky, začala som tušiť, že to nebude iba z cvičenia. Ihneď sa mi podarilo nájsť štúdiu na Mayo Clinic, ktorá popisovala u 3-5 % covidových pacientov ako vedľajší symptóm zápal spojiviek a opuch očí. To ma vystrašilo natoľko, že som sa ihneď objednala na PCR test, ktorý vyšiel pozitívne.

Priebeh v nasledujúcich dňoch nebol až taký dramatický, bolo to však „lepkavé, hojdačkové ochorenie“. Pri normálnej chrípke alebo angíne som sa vždy vypotila s Paralenom a zotavila do 2-3 dní. Toto u mňa trvalo podstatne dlhšie. Osem až desať dní.

https://www.youtube.com/watch?v=bKpGR9mOL84&ab_channel=DejepisInak

Prvé dni pretrvávali bolesti tela a rozsiahla únava, ktorá mi znemožňovala aj chôdzu po byte. Každý deň som mala pocit, že už by to mohlo byť preč, ale vždy ma niečo nanovo prekvapilo. Buď sa vrátila horúčka, alebo ma začalo bolieť hrdlo, alebo som stratila čuch, ktorý sa do dnešného dňa úplne nevrátil.

Najviac ma však po celú dobu trápilo svedomie, či som nenakazila svojho partnera, budúcich svokrovcov alebo priateľov v crossfit boxe. Bolo to absurdné, ale každú minútu som si na partnerovi všímala, či sa náhodou ešte nezačal dusiť, alebo či nepociťuje nejaké iné symptómy.

Napokon bol na PCR teste negatívny, rovnako aj ostatní ľudia, s ktorými som prišla do kontaktu. Evidentne som v sebe nemala až takú vírusovú nálož, alebo som nebola až tak infekčná. Za to som dodnes nesmierne vďačná.

Ako si na tom bola s prácou? Bola si schopná vyprodukovať aj nové videá a materiály, alebo ťa choroba úplne odrovnala?

Nebola som schopná robiť nič iné, iba ležať. YouTube a sociálne siete išli na 2 týždne úplne bokom. Pozorovala som na sebe aj neurologické symptómy. Nevedela som sa sústrediť na čítanie textu, mala som zastreté vnímanie a celkovo problémy s pamäťou.

Spomínam si, že keď som na Instagram písala informačný príspevok o tom, že som pozitívna a ako sa to prejavuje, trvalo mi to skoro hodinu. Nepovažujem sa za nejakú tvorivú umelkyňu s básnickým črevom, ale písanie mi išlo vždy od ruky. Počas covidu som sa ťažko rozpamätávala aj na slová z inak celkom pestrej slovnej zásoby.

Ľudia sú dnes viac doma, cítiš kvôli tomu nárast sledovateľov?

Áno, od mája sa mi podarilo získať približne 37-tisíc sledovateľov na YouTube a takmer zdvojnásobiť sledovateľov na Instagrame. Neviem však vyhodnotiť, či do toho významnou mierou vstúpil fakt, že ľudia sú doma, alebo aj charakter mojej tvorby.

O aké témy majú teraz ľudia záujem? Chcú sledovať videá o epidémiách, vakcínach a podobne, alebo by si radšej klikli na niečo, pri čom by na celú situáciu na chvíľu pozabudli?

Za posledné mesiace ich rozhodne najviac bavia témy, ktoré sa týkajú súčasných javov. Napríklad začiatkom druhej vlny som vydala video o španielskej chrípke. Snažila som sa im ukázať, aké užitočné lekcie by sme si z nej mohli zobrať v boji s covidom.

Nedávno som vydala video o tom, ako sme pomocou vakcín porazili jedno z najsmrteľnejších ochorení v dejinách. Tieto videá majú krásne čísla. Rovnako som však aktívnejšia aj vo vyjadrovaní postojov k zásadným spoločenským udalostiam. Toto všetko je pre ľudí vysoko atraktívne.

Z dlhodobejšieho hľadiska majú však pre mňa osobne najväčšiu hodnotu klasické náučné videá, ktoré zužitkujú študenti pri dištančnom vzdelávaní alebo v škole.

Dejepis býva na školách často podceňovaný, ak to porovnáme napríklad s prírodovednými predmetmi. Napriek tomu patrí tvoj YouTube kanál k najsledovanejším na slovenskej scéne. Môže to byť tým, že ľudia cítia, že majú takýchto vedomostí nedostatok?

Ja by som povedala, že je to skôr tým, že ľudia milujú príbehy. A história ponúka zbierku tých najzaujímavejších a najrelevantnejších. A to teraz nehovorím iba o dejinách ľudstva, ale aj o tzv. veľkých dejinách, ktoré začali pred 13,8 miliardami rokov Veľkým treskom.

Úplne každý, aj ten, kto má spočiatku možno nedostatok vedomostí, musí pri štúdiu histórie cítiť, že to nielen obohacuje jeho perspektívy, ale zároveň mu to umožňuje žiť tisíce životov namiesto jedného.

Často sa stretávame s tým, ako bývajú ľudia, ktorí študujú humanitné vedy podceňovaní a vyslovene považovaní za hlúpejších v porovnaní s tými, ktorí študujú napríklad chémiu či fyziku. Kde sa vzal tento diskurz, že humanitné vedy sú zbytočné?

Asi sa zhodneme, že ako absolventka humanitných vied nedokážem vyrobiť vesmírnu sondu, ktorá poletí na Mars, ale zase vďaka histórii a filozofii nevolím Kotlebu. Som preto hlúpejšia?

Myslím, že tento diskurz je do veľkej miery zapríčinený tým, že humanitné vedy neprinášajú do ekonomiky taký finančný kapitál ako prírodné vedy. Pre mňa osobne je však multidisciplinarita základný kameň všetkého na tomto svete.

Prírodné a humanitné vedy sú dve rovnocenné oblasti, ktoré nemôžu existovať jedna bez druhej. Všetko na tomto svete, naše vynálezy, peniaze, každý atóm v našom tele, je vystopovateľný naprieč históriou.

Na tejto misii objasniť to a posunúť sa vpred vždy popri sebe spolupracovali fyzici, historici, chemici, matematici, antropológovia a spolu s nimi aj príslušníci ostatných vedných odborov. Znevažovať alebo relativizovať prínos akéhokoľvek vedného odboru je prejav nemúdrosti a nepochopenia.

Bola by som nesmierne šťastná, keby sme sa konečne prestali pozerať na vzdelávanie a vedu ako na generátor pracovnej sily.

Často hovoríš o tom, ako je na školách deficit učiva súčasných dejín Slovenka. Sama si pamätám, ako som bola na strednej nadupaná Veľkú francúzsku revolúciu, no o Nežnej som vedela hádam iba dátum. Prečo sa podľa teba o týchto témach učí tak málo?

Ak chce pedagóg stihnúť všetko, čo je v osnovách, ktoré sa samozrejme dopĺňajú, pretože postupujeme v čase, a zároveň z toho nechce spraviť rýchle nalievanie čísiel, pojmov a udalostí do hláv, tak sa tam jednoducho nemá šancu dostať. A ak sa tam aj dostane a napokon to odučí ako suchú, nudnú faktografiu, tak si každý bude pamätať iba ten dátum. Niekto možno ani to.

Pravdou však zostáva, že každý pedagóg si má vytvoriť systém výučby, v ktorom bude rešpektovať štátny vzdelávací program a zároveň sa môže venovať témam s vyššou prioritou. Vaša pani učiteľka dejepisu evidentne považovala tému Veľkej francúzskej revolúcie za obzvlášť dôležitú pre perspektívu súčasného Slovenska.

Máš pocit, že mladých ovplyvňuje to, že nevedia o témach ako mečiarizmus či privatizácia skoro nič?

Určite áno. Historická pamäť pôsobí v tele ako očkovacia látka. Ak mozog rozpozná určité javy v spoločnosti na základe historickej paralely v minulosti, bude vedieť lepšie zareagovať, ak niečo podobné rozpozná v prítomnosti.

Je to však iba o tom, že nemajú o týchto témach dostatočné množstvo informácií od učiteľov? Druhá svetová vojna patrí pomedzi najviac prebrané učivá, no aj napriek tomu sa nájdu žiaci, ktorí spochybňujú holokaust…

Nemôžeme všetku zodpovednosť hádzať iba na učiteľov. Žiaci, ktorí spochybňujú holokaust, sa nenachádzajú nonstop v bubline s učiteľom. Majú rodičov, skupiny priateľov, sociálne siete. To všetko môže ovplyvňovať ich postoje.

Za ostatné roky som dospela k presvedčeniu, že viac faktických vedomostí ich v tejto téme nespasí. V komentárovej sekcii som sa stretla s ľuďmi, ktorí absolútne odmietajú historické fakty, pramene, dôkazy. Čo môžem ako učiteľka dejepisu urobiť viac?

Myslím, si že pri takomto type študentov je veľmi dôležité, aby videli aj u ostatných autorít vo svojom okolí, že veci vedia jednoducho pomenovať a odsúdiť.

V rozhovore u Zuzany Kovačič-Hanzelovej si hovorila, že ťa sledujú aj voliči Kotlebu. Dostávaš od nich nenávistné správy?

Už málokedy. Samozrejme frekvencia ich spätnej väzby priamo úmerne stúpa so zverejnením videí na určité témy. Väčšinou sú to také, ktoré sú pre nich citlivé alebo sa nestotožňujú s mojou interpretáciou. 

Ako na ne reaguješ?

Pokiaľ prídu ako direct message na Instagrame alebo Facebooku, už ani neodpisujem. Môj voľný čas má limity a snažím sa ho venovať zmysluplnejším aktivitám. Ak spätnú väzbu poskytnú v komentárovej sekcii, kde ju môžu vidieť tisíce ďalších myslí, snažím sa odpovedať veľmi vecne, argumentačne presvedčivo a všetko sa snažím vykryť faktami a dôkazmi.

Kde sme ako ľudstvo zlyhali, keď nám v parlamente sedia fašisti a neveríme práci vedcov, zato každému hoaxu áno?

Nevnímam to tak, že by sme niekde zlyhali. Áno, niektoré problémy sa s príchodom sociálnych sietí môžu javiť vypuklejšie a pálčivejšie. V určitej forme tu však boli prítomné vždy.  

A nezabúdajme prosím, že práve tieto problémy pomohli k vzniku mnohých úspešných a zmysluplných projektov. Jediné, čo potrebujeme, je vytrvalosť a odhodlanie.

Hovorí sa, že z dejín sa ešte nikto nikdy nepoučil. Myslíš si, že to bude platiť aj pre túto pandémiu?

Áno, podľa mňa sa v niektorých kľúčových bodoch opakujú tie isté vzorce ako aj pred 100 rokmi pri pandémii španielskej chrípky. Technologicky sme však na pokročilejšej úrovni, a preto sa môže javiť, že covid je oproti španielke iba taký slabý odvar. 

Úprimne som zvedavá na ďalšie pandémie, ktoré prídu v budúcnosti. Snáď k tým technológiám pribudne aj ochota počúvať vedecké autority.

Čítajte viac z kategórie: Zaujímavosti