Slovák sa vydal do Čile, aby nafotil nebeské divadlo. Mohli ho zožrať pumy, no jeho fotky obleteli svet

V decembri, počas vzostupu druhej vlny pandémie COVID-19, sa Slovák Tomáš Slovinský spolu s Čechmi Petrom Horálkom, Mariánom Runkasom a Josefom Kujalom vydali za koronou.

Nie však tou, ktorá zmenila chod života ľudí po celom svete. Tomáš vyrazil za tou „skutočnou“ – slnečnou, ktorú odborníci pozorujú už po celé generácie. Za expedíciou až do Čile v Južnej Amerike stojí obrovské sklamanie, no i nesmierny úspech v podobe Astronomickej snímky dňa NASA.

A prečo Čile? Práve obloha na južnej pologuli je podľa fotografa bohatá na rôzne klenoty. V Čile sú perfektné podmienky pre pozorovanie nočnej oblohy – nízke svetelné znečistenie, zanedbateľná vlhkosť a v neposlednom rade malá oblačnosť.

Expedícia dopadla úspešno-neúspešne. „My sme sa už niekoľko mesiacov pripravovali pozorovať a vyfotografovať Slnečnú korónu, ktorá ľuďom roky čaruje na tvári slzy a zmätok, no v presne opačnom význame, na aký sme pri tomto slove zvyknutí. Napriek obrovskému úsiliu, niekoľkodňovému cestovaniu a snahe vybaviť si špeciálne povolenie vstupu do Argentíny sme napokon uviazli v Čile, kde oblačnosť znemožňovala vidieť tento unikátny jav,“ opisuje svoju skúsenosť Tomáš pre Startitup.

zdroj: Členovia expedície (foto Marián Runkas)

Skupinu kamarátov a dobrodruhov delilo povestných 100 kilometrov naprieč Andami medzi Čile a Argentínou, kde bolo takmer dokonalé počasie. „Viete si asi predstaviť tú atmosféru celej výpravy, ktorú by som prirovnal k chvíľam na pohrebe.“

Hoci sa podľa Tomáša na viac ako dve minúty ponoril deň do úplnej tmy, Slnko sa cez oblaky ukázalo až po úplnej fáze zatmenia. Fotografov tak delili skutočne iba minúty od famózneho úkazu. Podľa Tomáša išlo o ďalší dôkaz toho, že nad prírodou ľudia nevyhrajú.

Ako Tomáš ďalej opisuje, v ten deň padlo dohromady asi najmenej slov od všetkých členov expedície. „Viete ako to chodí. Už nezmeníte nič, no viete, že musíte veľmi rýchlo vytriezvieť a pokračovať ďalej. A to sa nám skutočne podarilo.“

zdroj: Petr Horálek a Tomáš Slovinský (foto Marián Runkas)

Hneď na druhý deň sa rozhodli užiť si to, čo im niekoľkodňová snaha dostať sa za zatmením spod oblakov neumožnila. Okrem návštevy znamenite krásnych prírodných klenotov sa po zotmení vydali loviť tie nočné. V tú noc ich nezastavilo ani vážne upozornenie zo strany domácich, ktorí sa ich snažili presvedčiť, že vydať sa pod sopku v noci nie je dobrý nápad.

V okolí sa totiž nachádzajú pumy a s nimi človek nemôže príliš vyjednávať. Kroky tímu smerovali k jednej z najaktívnejších sopiek v Slnečnej sústave – Villarrica. Dokonalé podmienky, ktoré v tú noc mali bolo podľa ich slov len ťažké nezachytiť.

Nádherná južná obloha, ktorá sa nad sopkou rozprestierala, dala ich očiam skutočne „zabrať“. Po návrate domov ešte netušili, že nakoniec dve ich snímky budú opäť  promované samotnou NASA.

Ako prvému sa to podarilo Petrovi Horálkovi z Fyzikálneho ústavu v Opave, ktorý v spolupráci s členom expedície Josefom Kujalom z Astronomickej spoločnosti Hradec Králové zhotovil úchvatnú detailnú fotografiu Južného kríža a Magellanových mračien – súputníckych galaxií Mliečnej cesty.

Fotografia bola uverejnená ako APOD na Nový rok – 1. januára 2021. O niekoľko dní neskôr NASA opäť uverejnila fotografiu APOD, tentokrát od slovenského astrofotografa a popularizátora astronómie Tomáša Slovinského, ktorá vznikla v Čile v rovnakú noc.

zdroj: Tomáš Slovinský

Zachytáva aktivitu sopky Villarrica, najznámejšie južné súhvezdie Južný Kríž, temnú hmlovinu Uhoľné vrece či hviezdnu „pôrodnicu“ Carinu, ktorá sa na snímke týči v ľavom hornom rohu a svojím ružovým sfarbením pôsobí ako skutočný klenot.

Nejde o žiadnu fotomontáž

Podľa Tomáša je pri fotografovaní oblohy dôležité dbať na to, aby bola fotografia obrazom fyzikálnej reality. Snímky by tak podľa neho mali prejsť úpravami a kalibráciou, ktoré odzrkadľujú to, čo sa na nočnej oblohe skutočne nachádza. 

„Niektorí ľudia si myslia, že takáto astrofotografia je akousi montážou. Myslia si to preto, lebo pohľad očami na nočnú oblohu je z časti iný. Ľudské oči sú mocným, no nie dokonalým nástrojom. V noci používame svetločinné bunky, ktoré nevidia farebne. Citlivý čip fotoaparátu zachytí viac svetla a farieb – dokonca za hranicu nám viditeľného spektra,“ hovorí. 

Ako príklad uvádza dočervena sfarbené emisné vodíkové hmloviny, ktoré žiaria v infračervenej oblasti, no fotoaparát prispôsobený na nočnú fotografiu ich zachytí.