Michaela Musilová – Slovenka, ktorá si splnila detský sen a stala sa marsonautkou

Snívala si už od detstva, že sa staneš astronautkou?

Áno, od malička som mala slabosť pre prírodu a vesmír, ale až od ôsmych rokov som zatúžila, stať sa práve astronautkou. Bolo to po tom, čo sme s rodičmi navštívili NASA Goddard Space Flight Center v USA. Tam som si mohla obliecť astronautský skafander, stretnúť sa s prvým slovenským kozmonautom Ivanom Bellom a aj s posledným mužom na Mesiaci, Eugenom Cernanom, ktorý je napoly Slovák. Odvtedy som mala silno zakorenený sen stať sa austronautkou.

zdroj fotografií: archiv Michaela Musilová

Kedy to začala byť reálna predstava?

Síce som zostala „posadnutá vesmírom“ doteraz, veľakrát ma životné cesty viedli úplne inam. Na jednej strane som písala romány o mimozemšťanoch, na druhej nás s bratom rodičia učili jazyky a pestovali v nás lásku k histórii, medzinárodným vzťahom a umeniu. Už v tom veku som bola realistkou a vedela som, že stať sa astronautkou je prakticky nemožné. Preto som si od začiatku strednej školy myslela, že bude praktickejšie, keď vyštudujem históriu umenia či diplomaciu. Vedu a vesmír by som si bola nechala iba ako hobby. Zároveň som vedela, že na to, aby som sa venovala vesmírnemu výskumu by som musela ísť študovať do zahraničia.

To by stálo veľa peňazí, s čím mi moji rodičia nemohli pomôcť. Nakoniec mi moju vášeň pre vesmír pripomenul dokumentárny film od Jamesa Camerona, Mimozemšťania z hlbín, v ktorom na dne oceánov našli vedci neuveriteľné bytosti, ktoré by mohli existovať na iných planétach. Vtedy som si uvedomila, že by človek mal ísť za svojou vášňou, veď predsa len svoje povolanie bude robiť celý život a malo by ho to teda baviť čo najviac. Doteraz sa venujem kultúre,umeniu a jazykom vo voľnom čase, pretože aj to je súčasťou mojej osobnosti a nechcem sa toho vzdať.

zdroj fotografií: archiv Michaela Musilová

Kde si študovala?

Keď už som sa takto rozhodla, tak som si od strednej školy začala privyrábať na štúdium v Anglicku, počas školského roka aj každé leto. Vďaka výborným štúdijným výsledkom som sa dostala na University College v Londýne (UCL), ale aj tam som si musela privyrábať počas štúdia, aby som si to dokázala odfinancovať. Niekedy som mala až tri práce súčasne a zároveň som drela na dobrých výsledkoch v škole, aby som získala prospechové štipendiá.V Londýne som študovala najskôr planetárne vedy, kombinácia geológie a astrofyziky.Vždy som chcela študovať nielen vesmír, ale aj to, či môže existovať aj iný život niekde vo vesmíre, teda astrobiológiu.

Keď som však začínala študovať, astrobiológia vtedy neexistovala ako veda, takže som si k tomu musela nejakým spôsobom sama vypracovať cestu. Popri štúdiu som pracovala aj v londýnskom observatóriu a pre niekoľko výskumných ústavov UCL. V treťom ročníku sa mi podarilo vyhrať štipendium v hodnote približne 50-tisíc dolárov, ktoré mi umožnilo študovať rok na California Institue of Technology (Caltech) v USA. Vtedy to bola najlepšia univerzita na svete, kde mali jednotlivé odbory ako geobiológiu, astrobiológiu a moji profesori boli špičkoví ľudia v tomto odbore. Tam som sa teda konečne mohla venovať astrobiológii a na nej som pracovala aj priamo v NASA.

zdroj fotografií: archiv Michaela Musilová

Napokon som sa však musela vrátiť kvôli vízam späť do Londýna, kde som si dokončila magisterské štúdium. Navrhla som si vlastný magisterský projekt spojený s astrobiológiou, ktorý bol zameraný na extrémne organizmy (extrémofily) z antarktického prostredia, ako ich vystaviť podobnému žiareniu ako na Marse.

Začala som sa zaujímať o štipendium na doktorandské štúdium, ktoré som aj dostala na tri roky. Prijali ma na niekoľko univerzít, ale práve kvôli najlepším podmienkam som sa rozhodla pre štúdium na Bristolskej univerzite, kde som vo februári 2015 úspešne ukončila svoj doktorát. Po doktoráte som pracovala pre niekoľko zahraničných firiem a minulé leto som vďaka ďalším štipendiám mohla absolvovať pobyt v Ohiu na Medzinárodnej vesmírnej univerzite (International Space University – ISU). Tam som opäť spolupracovala s NASA, ale tentokrát s NASA Glenn Research Center.

zdroj fotografií: archiv Michaela Musilová

Povedz nám viac o tvojej činnosti v NASA.

Počas štúdia na Caltech sa mi podarilo získať výskumný grant, aby som pracovala ako navštevujúci výskumník priamo v NASA Jet Propulsion Laboratory. Tam som mohla pracovať na astrobiologickom výskume v oblasti “ochrany planét”. Išlo o to zistiť, či nekontaminujeme iné planéty pozemskými organizmami, ktoré tam môžeme preniesť prostredníctvom sond. Nanešťastie som ale zistila, že existuje množstvo mikróbov, ktoré by mohli prežiť celú cestu na Mars, pristátie a aj podmienky na marťanskom povrchu.

Najhoršie na tom je to, že tieto mikróby sa nachádzajú v takzvaných “clean rooms”, čistých miestnostiach v NASA, kde sa pripravujú sondy na cesty mimo Zeme. Po rokoch snahy ich exterminovať rôznymi čistiacimi spôsobmi z nich vedci práve naopak “vyšľachtili” veľmi odolných mutantov. A tým pádom nám tieto extrémofily prezentujú určitú iróniu: my astrobiológovia sa snažíme nájsť život na Marse, ale pritom sme ho tam sami možno už dávno priniesli. Aj sama som trochu kontaminovala Mars, pretože za odmenu za svoj výskum som mohla dať svoj podpis do rovera Curiosity, ktorý je momentálne na Marse.

zdroj fotografií: archiv Michaela Musilová

zdroj fotografií: archiv Michaela Musilová

A čo tvoja „misia“ na Mars?

V 2014 ma vybrali, spolu s troma vedeckými experimentami, ktoré som navrhla, do prvej britskej posádky „marsonautov” počas simulovanej misie na marťanskej púštnej výskumnej stanici (Mars Desert Research Station – MDRS) v USA. Vybrali nás šiestich, aby sme skúmali, aké by to bolo, keby sme teraz poslali skupinu ľudí na skutočný Mars. Do posádky nám neskôr pribudol filmár a aj malý robot, ktorý sa prezýval Napoleón.

MDRS je postavená vo vysokých nadmorských výškach studenej červenej americkej púšte v Utahu. Stanicu vybudovala Marťanská spoločnosť, Mars Society, ako prípravu na náročnosť a prekážky, ktoré budú čakať ľudí pri živote na červenej planéte. Strávili sme tam skoro tri týždne. Mali sme limitované všetko, od zásoby vody, elektriny, jedla, … až po množstvo času, počas ktorého sme mohli komunikovať so „Zemou“. Na všetky aktivity sme potrebovali povolenia od „Mission control“ (ekvivalent NASA Houstonu ako poznáme z filmov) a všetko sme museli zdokumentovať. Také obmedzenie slobody bolo veľkou psychickou záťažou pre všetkých, nehovoriac o tom, aké je náročné pre 7 ľudí, žiť v malej ubytovni s priemerom 8 metrov, kde je všetko vidieť a počuť.

Z fyzickej stránky bolo pre nás veľmi ťažké jesť to astronautské jedlo, ktoré bolo buď vo forme „granúl“, akoby pre psa, či vo forme prášku. Keď sa to všetko zmiešalo s vodou, tak to aj tak chutilo a vyzeralo to ako nechutná hnedá kaša.

zdroj fotografií: archiv Michaela Musilová

Toto všetko malo značný vplyv na sociálne interakcie medzi posádkou. Z jedla sme sa netešili, nemohli sme sa medzi sebou otvorene rozprávať, a keď boli nejaké hádky, tak sme všetci boli v priamo dianí. Ja osobne som s tým nemala veľký problém, pretože som si zažila omnoho horšie podmienky počas trojmesačného výskumu v Grónsku, kde sme celý čas stanovali vedľa ľadovca. Taktiež som pravidelne chodila zbierať geologické a astrobiologické vzorky v simulovanom marťanskom teréne v skafandri. Niektorí „marsonauti“ ale skoro vôbec nevychádzali z ubytovne, a to veľmi zle vplývalo na ich psychiku.

Oni boli tí, ktorí najviac nevychádzali s ostatnými. Mali sme aj pár väčších hádok, ale našťastie sme vedeli upokojiť osoby, ktoré prežívali tieto stavy a misia sa nakoniec podarila. Je to ale dôkazom toho, že ešte máme toho toľko čo skúmať, nielen z technického hľadiska, ale aj v rámci medziľudských vzťahov, predtým než budeme môcť pripraviť skutočnú misiu na Mars.

Takýmto zážitkom sa nemôže pochváliť veľa ľudí. Chcela by si si to zopakovať?

Pre mňa osobne bola táto misia úžasným zážitkom a určitým spôsobom splnenie aj môjho detského sna stať sa astronautkou. Môcť žiť a pracovať ako „marsonaut“, a teda robiť vlastné astrobiologické a geologické výskumné projekty v marťanskom prostredí ma napĺňal takou pozitívnou energiou, že som nemala problém prekonať nepríjemnosti spojené s misiou. V priemere štyri hodiny spánku denne, ani občasné hašterenie sa medzi niektorými v posádke či všetky obmedzenia, ktoré sme mali, ma neodradili od plnenia svojich cieľov počas misie. Z vedeckej stránky som napríklad skúmala, či by zo simulovaného Marsu mohli prežiť v skutočných marťanských podmienkach, a teda, či by podobný život mohol dnes existovať na Marse.

Ďalší experiment sa zaoberal “terraformovaním” Marsu – vytváraním pozemských podmienok na Marse, v mojom prípade použitím extrémofilov z Grónska, u ktorých som zistila, že vedia zúrodňovať zem v extrémnych podmienkach. Okrem týchto úloh som mala veľa zodpovednosti ako „dôstojníčka skleníka“ posádky, v rámci čoho som napríklad pestovala zeleninu a bylinky pre posádku v skleníku na MDRS. Nakoniec sme mali ešte rôzne skupinové projekty, prácu pre Mission Control na niekoľko hodín denne a množstvo popularizačných a vzdelávacích aktivít, ktoré sme všetky museli stíhať počas našej misie.

zdroj fotografií: archiv Michaela Musilová

zdroj fotografií: archiv Michaela Musilová

zdroj fotografií: archiv Michaela Musilová

Tento rok ma vybrali na ďalšiu misiu na MDRS, ale tentokrát ako „commander“, vedúca celej misie. Vybrali ma viesť medzinárodnú posádku z celého sveta v januári 2017. Počas predošlej misie som mohla reprezentovať Slovensko a Slovenskú organizáciu pre vesmírne aktivity (SOSA) pred celým svetom a snažiť sa nám tým pádom zvýšiť šance pre budúce medzinárodne spolupráce. Tentokrát by som chcela okrem toho aj viac zapojiť Slovensko a hlavne slovenských žiakov a študentov do misie. Preto momentálne navrhujeme so Slovenskými Elektrárňami súťaž, počas ktorej by študenti a žiaci mali navrhnúť vlastný experiment, ktorý by som zobrala so sebou na „Mars“. Oni by mi potom dávali inštrukcie „zo Zeme“ a dáta by mohli spracovať priamo na škole.

Momentálne pracuješ pre SOSA?

Áno, minulý rok som sa, po mojom pôsobení na ISU, vrátila na Slovensko. Pokúšam sa rozbehnúť astrobiologický výskum a niekoľko medzinárodných projektov, aby sa tu mohol viac rozvinúť vesmírny sektor. Mala som síce niekoľko lákavých ponúk v zahraničí, ale chcela som pomôcť posunúť tento odbor ďalej, a tým pádom, aby sa tu u nás výskumníci zaoberajúci sa vesmírom (a najmä astrobiológiou), či už Slováci alebo zahraniční vedci, mohli uplatniť.

Teraz je na to aj ten správny čas. Slovensko je totiž momentálne spolupracujúcim štátom v takzvanom PECS programme v rámci ESA (Európska vesmírna agentúra). To znamená, že máme približne päť rokov na to, aby sa Slovensko stalo konkurencieschopné vo vesmírnom priemysle a výskume v porovnaní s ostatnými ESA krajinami. Až potom sa budeme môcť stať plnohodnotnými členmi ESA a využívať výhody jej členstva naplno. Máme tu veľký potenciál a veľa šikovných ľudí, takže verím, že sa to podarí. Len treba spojiť sily a zapojiť čím viac študentov, akademikov, firiem aj organizácií, akou sme v SOSA, aby sme ten potenciál do najlepšej miery využili.

zdroj fotografií: archiv Michaela Musilová

Čomu sa venuješ v SOSA?

Najprv som sa venovala rozvoju výskumných projektov, medzinárodným vzťahom, vzdelávaniu a popularizácii vesmíru. Postupne som sa stala predsedníčkou SOSA a teraz sa okrem tých aktivít venujem dosť manažérskej činnosti. V SOSA máme totiž veľa členov a rozbehnutých viacero projektov. Najviac sa teraz tešíme vypusteniu prvej slovenskej družice skCUBE do vesmíru. To by sa malo uskutočniť na jeseň, pravdepodobne koncom októbra/začiatkom novembra, ale to záleží na spoločnosti SpaceX, ktorá vlastní raketu Falcon 9, na ktorej družica poletí. Už viackrát tento rok posunuli termín štartu.

Medzitým pripravujeme druhú, vzdelávaciu fázu projektu skCUBE, do ktorého chceme zapojiť žiakov a študentov cez napríklad možnosti využívať dáta priamo z družice. V prvej fázy išlo o samotný dizajn, fundraising a vybudovanie družice. Toto trvalo 5 rokov, keďže hlavne financie sa ťažko zháňali: najprv sa do toho investovali súkromné peniaze ľudí zapojených do projektu, crowdfunding, sponzori a nakoniec na ňu prispeli aj ministerstvá a vláda SR, keď videli, aký potenciál máme na Slovensku pre vesmírne technológie. Celá družica od návrhu, cez komponenty až po samotnú konštrukciu bola “made in Slovakia”. Bolo to vďaka zapojeniu množstva nadšencov, študentov a dobrovoľníkov, neskôr vedcov, technikov, firiem a niekoľko univerzít.

Šikovnou prácou všetkých zapojených do projektu družice sa nám podarilo vyvinúť viacero unikátnych technológií, od rôznych senzorov, po vlastný operačný systém. O tieto technológie má záujem hneď niekoľko zahraničných firiem, takže sa chceme začať rozvíjať aj komerčným smerom. Súčasťou družice je aj vedecký experiment, ktorý bude skúmať veľmi dlhé vlny vo vesmíre, ktoré nepreniknú cez zemskú atmosféru. Ich pomocou sa však dajú pozorovať nadoblačné blesky a rôzne iné javy, ktoré ešte vedci nemajú preskúmané. Takže družica bude môcť prispieť aj celosvetovej vedeckej komunite. Okrem týchto aktivít máme rozbehnutých aj niekoľko iných projektov, ako vybudovanie suborbitálnej rakety ARDEA, výskum pomocou stratosferických balónov, simulátory kozmických letov a iné.

Pôsobíš ešte v zahraničí?

Áno, mám ešte stále jednu nohu v zahraničí. Je to aj kvôli medzinárodným projektom, ktoré rozvíjam so SOSA. Zároveň mám pozíciu ako prednášajúca pre ISU, som konzultantkou pre firmy a aj školiteľkou pre magisterské projekty v zahraničí. Taktiež ma často oslovia niektoré inštitúcie kvôli prednáške, napríklad pre Nemeckú vesmírnu agentúru (DLR), alebo keď sa mi podarí dostať grant, tak chodím prednášať aj na konferencie.

Na jeseň pôjdem vďaka grantu Emerging Space Leaders od International Aeronautical Federation (IAF) prednášať o troch výskumných projektoch, a zároveň sa budem môcť zapojiť do workshopov a kongresov ako je Space Generation Congress a workshop IAF a Spojených národov.

zdroj fotografií: archiv Michaela Musilová

Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň? Pre bežného človeka sa javí dobrodružne a vzrušujúco.

:D No musím povedať, že v mojom živote ani neexistuje niečo ako štandardný pracovný deň. Na tieto otázky sa snažím odpovedať už niekoľko týždňov, ale medzi služobkami po celej Európe a množstve rôznorodých povinností, som si na to ledva našla čas. Na túto otázku odpovedám z diaľnice v Jordánsku :). Priznám sa, že veľakrát túžim po “normálnom živote”, aby som konečne mala trochu pokoja a stability v živote. Teda aj niečo ako prácu od 9h do 17h.

Na druhej strane, to ma práve baví najviac vo svojom povolaní, že každý deň je iný, stále riešim niečo nové a nikdy neviem, aká nová bláznivá vec ma zaskočí. Z tých dôvodov to môže znieť dobrodružne a vzrušujúco, dosť často cestujem, zapájam sa do množstva medzinárodných projektov, prednášam po celom svete. Stretávam veľmi zaujímavých ľudí a snažím sa robiť výskum v teréne (a teda v extrémnych podmienkach), keď sa podarí. Napriek tomu, to všetko má aj svoje nevýhody.

Hlavnou nevýhodou je, že nemám skoro žiaden voľný čas. Je to tým, že toho toľko robím, stále sa hýbem z jedného miesta na druhé, a zároveň som vedúcou niekoľkých projektov, teamov a aj predsedníčkou SOSA. To znamená, že som zodpovedná za veľa ľudí a práce, a preto polovica môjho času je venovaná manažmentu. Takže v skratke svoju prácu milujem, napĺňa ma a teším sa zo všetkého, čo mi prináša. Tak by to malo byť v živote, ľudia by mali robiť robotu, ktorá ich baví a prinesie im do života viac než len peniaze. Treba ale všetko robiť s mierou a človek by sa nemal príliš vyťažiť. To zas škodí na fyzickému a mentálnemu zdraviu. Som si toho plne vedomá a stále pracujem na tom, aby som mala viac voľného času pre svojich blízkych, kamarátov a pre seba.

zdroj fotografií: archiv Michaela Musilová

Čo robíš vo svojom zriedkavom voľnom čase?

Haha aj v tom “voľnom čase” toho vždy robím veľa. Mám toľko záľub a baví ma toľko rôznorodých aktivít, že niekedy neviem, čo chcem robiť skôr. V zásade si dám záležať na tom, aby som si zašportovala každý deň. Väčšinou chodím behávať, ale najviac ma baví tanec a niekedy si chodím zabicyklovať, zaplávať, zahrať nejaký raketový šport a iné. Potom si vždy chcem nájsť aspoň trochu času “socializovať sa”, či už s rodinou, kamarátmi alebo ísť niekde stretnúť nových ľudí.

Socializáciu a spánok najčastejšie musím obetovať kvôli práci, čo ma veľmi mrzí. A keď si nájdem občas extra čas, tak sa venujem rozvíjaniu svojej kultúrnej stránky. Strašne ma baví umenie, hudba, literatúra, história a všeobecne spoznávanie rôznych kultúr. Preto tak rada cestujem. Vždy keď som v zahraničí, snažím sa čas využiť, aby som sa zoznámila s miestnymi ľuďmi, zvykmi, jazykmi, architektúrou, umením, atď.

Ako je to s postavením žien v tejto oblasti?

Záleží to od konkrétnej oblasti. Počas svojho štúdia som sa venovala geológii, astrofyzike a neskôr environmentálnym vedám a biológii. V tých “fyzikálnejších” vedách, aspoň v zahraničí, som bola skoro vždy jedinou ženou v triede či labákoch, ako v NASA, kde som pracovala. Vo vedách viac spojených s biológiou bolo trochu viac žien, ale tiež nás bolo väčšinou pomenej. To sa však časom zmenilo.

V Británii si veľmi dajú záležať, aby sa ženy viac mohli uplatniť vo vede a v technologických smeroch, takže sa postupne pre ne zlepšili podmienky. Išlo hlavne o vytvorenie vhodnejších podmienok pre ženy, ktoré si chceli založiť rodiny (donedávna často boli kvôli tomu diskriminované). Všeobecne vo vesmírnom sektore sú ženy stále menšinou, ale mení sa to dosť dynamicky. Na ISU sa minulý rok z toho strašne tešili, keď po prvýkrát bolo v letnom vesmírnom programe 30% žien. Tento rok zas medzi členmi fakulty, teda prednášajúcimi ako som ja, bolo skoro žien. Organizácie ako Women in Aerospace veľmi podporujú aktivity žien vo vesmírnom priemysle, akadémii a všeobecne v manažérskych pozíciách, kde sa ešte donedávna prebojovalo len málo žien.

Mne napríklad tento rok udelili Young Professional Award. Toto ocenenie je zároveň aj grantom pre podporu súťaže pre študentov, ktorú chcem rozvinúť pre budúcu misiu na „Mars“. Takže síce nás je stále menej než mužov, je tu veľká snaha podporovať ženy vo vesmírnom sektore a cez popularizáciu, dievčatám od malička ukázať, že vesmír a všetko s ním spojené nie je len pre chlapcov. To je aj mojím osobným cieľom, keď sa venujem popularizačným a vzdelávacím aktivitám. V SOSA sme zatiaľ tiež menšinou, ale aj to sa postupne mení. Máme veľa veľmi nadaných členiek SOSA, ktoré nás výborne reprezentujú aj v zahraničí a verím, že takým spôsobom ony tiež sprístupnia vesmír ženám na Slovensku a vo svete.

zdroj fotografií: archiv Michaela Musilová

Vizitka:

Michaela Musilová študovala planetárne vedy na University College v Londýne a na California Institute of Technology (Caltech) v USA. Doktorát z mikrobiológie a astrobiológie si dokončila na University of Bristol v Anglicku. Momentálne pôsobí na diaľku ako pedagogička pre International Space University (ISU) a ako konzultantka pre niekoľko zahraničných firiem.

Rok pracovala pre NASA a v roku 2014 sa zúčastnila simulovanej marťanskej expedície v púšti v Utahu, ktorú viedla aj NASA v spolupráci s ESA (Európskou vesmírnou agentúrou). Napriek ponukám z NASA a iných vesmírnych agentúr sa vrátila na Slovensko, kde sa postupne stala predsedníčkou SOSA (Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity). V roku 2017 sa zúčastní ďalšej simulovanej misie na Mars, ktorej bude šéfovať.

zdroj fotografií: archiv Michaela Musilová