Depresia, úzkosť a panické záchvaty. 5 mladých Slovákov sme sa opýtali na ich duševné problémy

Mladí Slováci trpia depresiami a úzkosťami. Pandemické opatrenia ich odstrihli od sociálnych kontaktov. Študenti sa z prednáškových miestností presunuli do svojich izieb. Ako ukazujú najnovšie prieskumy, mnohí to zvládajú naozaj ťažko.

Jedinečné dáta, ktoré získala Nadácia pre deti Slovenska s podporou poisťovne Kooperativa, predstavujú nielen sondu do aktuálneho stavu, ale zároveň podnecujú verejnú diskusiu s cieľom riešiť aj naďalej pálčivú situáciu.

Úzkostné stavy aj pokles sebavedomia  

Prieskum bol realizovaný v skupine 800 žiakov základných a stredných škôl, ale aj ich učiteľov, rodičov a ďalších dospelých, ktorí sa im venujú.

Počas druhej vlny pandémie u detí pribudli úzkostné stavy, mnohé začali pociťovať strach zo zhoršenia finančnej situácie rodiny a zažili aj pretrhnutie kontaktov so svojimi rovesníkmi.

Oslovili sme mladých Slovákov, aby nám zhrnuli svoje osobné skúsenosti s duševným ochorením. Nielen ako ich reakciu na predchádzajúci prieskum a pandémiu.

Cítil som sa prázdny a bez opory

Depresia, úzkosť, nepokoj v hlave i na duši. Takéto príznaky má Adrián, ktorému tieto stavy spustila pandémia. „Na začiatku to nebolo až také zlé, ale postupom času mi chýbali kamaráti. Mal som depresie a často som rozmýšľal aj nad smrťou. Cítil som sa prázdny a bez opory,“ vyjadril sa Adrián.

„Niekedy sú dni, kedy neviem prečo, ale mám pocit, že ma každý ignoruje, akoby ma ľudia nepočuli, alebo ako keby som bol vzduch, preto sa stránim komunikácie s ľuďmi,“ dopĺňa.

Odbornú pomoc však Adrián nevyhľadal. „Nemám o to záujem, nerád počúvam rady od ostatných, lebo si myslia, že to je len tak,“ hovorí a dodáva, že sa s tým vie popasovať aj sám, pomocou vlastne vôle.

Všetko odštartovala šikana v škole

Veronika sa lieči na ťažkú depresiu. Ako sama uvádza, k spusteniu pravdepodobne prispela šikana. „Moja depresia sa začala pred šiestimi rokmi, vtedy som si však neuvedomovala, že to je depresia, keďže som mala len 13 rokov. Všetko odštartovala šikana v škole. Nepomohol ani prestup na inú školu. Ľudia sa mi vysmievali za to, ako vyzerám, že mám jazvy na tvári a veľké uši,“ opisuje začiatky Veronika.

Napriek tomu, že trpí depresiami už od 13 rokov, odbornú pomoc vyhľadala len pred rokom a pol. „Nedalo sa to už zvládať, tak som si v jeden večer povedala, že buď sa začnem liečiť, alebo si v ten večer ublížim,“ hovorí.

„Samozrejme, lieky nevyliečia vašu chorobu ako keď si dáte Ibalgin, ale môžu ju zmierniť a dopomôcť aj k vyliečeniu,“ dodáva.

Veronika navštevuje nielen psychologičku, ale aj psychiatričku, s ktorou sa stretáva každé tri týždne. „Dáva mi to nádej, že nie som na to sama.“

Ako sama tvrdí,  jej choroba má rôzne obdobia. Jeden týždeň je to horšie a druhý lepšie. „Začína sa to už zrána. Vôbec sa vám nechce vstávať a s niekým komunikovať, nič sa vám nedarí, bolí vás hlava, ste veľmi vyčerpaný,“ vysvetľuje.

Ďalej nám objasňuje, že v zlých stavoch ju vie rozhodiť aj hocijaká maličkosť. „Ja som typ človeka, ktorý sa snaží všetko robiť na 100 %. Stačí však jeden moment, kedy sa niečo nepodarí podľa mojich predstáv a cítim sa mizerne,“  konštatuje. 

V ťažkých chvíľach dokonca prichádzajú aj panické záchvaty, ku ktorým sa pridružuje triaška, malátnosť a plač. Pandémia k zlepšeniu jej situácie nepomohla. Odstrihla ju od kamarátov, ktorí sú jej oporou.

Za psychiatričkou som prišla s presvedčením, že som sa zbláznila

So šikanou v škole sa stretla aj Kristína, ktorú to doviedlo až k momentu, kedy  bola rozhodnutá ublížiť si. „Mala som 14 rokov, nezapadala som do kolektívu, čo viedlo k neriešenej šikane zo strany spolužiakov. Neskôr sa začala aj kyberšikana. Vtedy som  však už bola rozhodnutá to nejako ukončiť. Tak, že si ublížim. No, v poslednej chvíli to zmenil náhodný telefonát, ktorý ma zamestnal a moje skratové zmýšľanie zvrátil,“ opisuje Kristína, ktorá spočiatku kritické obdobie zvládla bez terapie alebo liečby.

Ako 19-ročnej sa jej depresívne stavy vrátili – vo vzťahu s narcistickým partnerom, ktorý sa neskôr prejavil násilnícky. Rozhodla sa vyhľadať pomoc psychológa a neskôr aj psychiatra, keďže to už výrazne zasahovalo do jej fungovania v živote.

Za psychiatričkou prišla s presvedčením, že sa zbláznila: „Prichádzala som tam s pocitom zlyhania a s tým, že neviem mať pod kontrolou svoj život a svoje telo „chrániť“ pred úzkosťami.“

Našťastie, lekárka ju vyviedla z omylu. „Tak, ako pri zlomení ruky vyhľadáme hneď lekára, takisto aj pri probléme s duševným zdravím treba čím skôr za ním zájsť a riešiť to prv, než vás to pohltí, “ odporúča Kristína, ktorá aktuálne už liečbu pomocou antidepresív nepodstupuje a odborníka navštevuje len sporadicky.

„Mám epizódy stredne ťažkej depresie s úzkostnými stavmi. Prejavuje sa to veľkou únavou, apatiou, strachom z rôznych obyčajných vecí, napríklad ísť do obchodu, do školy, dištancovaním sa od blízkych ľudí a uzavretím sa do seba.

Zanedbávanie obyčajných vecí, ako je učesanie vlasov či celkový záujem o dianie vecí naokolo. Nechuť do jedla, plačlivosť, strach z budúcnosti a zároveň videnie svojej budúcnosti veľmi negatívne, priam až nijako,“ objasňuje Kristína.

V ťažkom období ju zas vie rozrušiť aj nečakaná interakcia s neznámou osobou. „Je to viac menej celoživotný proces sebapoznávania,“ hovorí.

Miesta a osoby, pri ktorých som dostala úzkosť, sa mi vedia zhnusiť

Úzkosti dlhodobo trápia aj Sofiu, ktorej psychická bolesť sa začala prejavovať koncom roka 2019. Vyhľadala odbornú pomoc – psychologičku aj psychiatričku. 

„Dôvod vzniku mojich úzkostí doposiaľ nie je známy. Postupne však s odborníkmi zisťujeme, čo úzkostnú lavínu spustilo. Údajne to vyvolala minulosť a vzťahové problémy. Navštevujem aj psychiatričku, ktorá mi predpísala lieky, no, žiaľ, tie mi ani po troch mesiacoch nezabrali. Prestala som ich brať a snažím sa pracovať sama so sebou.“

Ako sama uviedla, spúšťačom úzkosti sú v jej prípade rôzne miesta, osoby, negatívne myšlienky, domýšľanie vecí, ktoré nie sú reálne a spôsobujú obavy. „Tlak na hrudi, bolesť hlavy, dýchavičnosť, zrýchlený tep, plač, zlé myšlienky, domýšľanie, vyhýbanie sa očnému kontaktu, neodpovedanie na správy, zlé sústredenie,“ opisuje príznaky Sofia.

Sofia dopĺňa, že vnútorná bolesť dokáže byť naozaj veľká. Miesta a osoby pri, ktorých dostala úzkosť, sa jej vedia dokonca zhnusiť. „Vyvolávajú vo mne strach, mám tendenciu sa im do budúcna vyhýbať,“ konštatuje.

Z úzkostných stavov ju v mnohých prípadoch pomohli dostať jej najbližší a kamaráti. Uviedla, že počas druhej vlny tomu bránil lockdown, ktorý jej psychickému zdraviu nepomohol. „Pandémia nás núti, aby sme boli zatvorení medzi štyrmi stenami s kopou myšlienok v hlave a úzkosťami,“ objasňuje.

Smútok a nekontrolovateľný plač bez príčiny 

Skúsenosť s depresiou a úzkosťami má aj Daniela, ktorá sa psychiatrickou pacientkou stala tiež. „Chodila som k psychologičke aj psychiatričke vyše roka, kým som k nim sama od seba neprestala chodiť. Nevidela som v tom prínos a cítila som sa fajn. S príchodom pandémie aj celkovo rôznych problémov v rámci štúdia na vysokej škole som ich obe znova vyhľadala. Spoločne sme nastavili terapiu v kombinácii s braním antidepresív,“ opisuje.

Smútok a nekontrolovateľný plač bez príčiny ju sprevádzal už počas strednej školy. S nástupom na vysokú školu sa to len zhoršilo. Nové prostredie, noví ľudí a k tomu zúriaca pandémia vyvolali zmes depresie s úzkosťami a záchvatmi paniky.

Ako sama uvádza, príznakov je mnoho. Pri samotnej depresii je to predovšetkým plač a smútok na duši. „Čo sa týka úzkosti či záchvatov paniky, tak je to pocit, že nemôžem dýchať. Mám pocit, že všetko padá ako domček z karát,“ opisuje.

Za krátkodobý spúšťač Daniela uviedla „zlé správy“, momentálne najčastejšie v súvislosti s koronou. „Vtedy mám výrazný pocit strachu a smútku zároveň, hraničiaci až s bezmocnosťou. Niekedy stačí vidieť napríklad len správy v televízii, počuť smutnú pieseň či vidieť smutný film a hneď si predstavím, že čo ak sa to stane aj mne.“

Deti a mladí ľudia chcú v škole a v rodine cítiť prijatie

Téma duševného zdravia sa týka každého z nás. O mnohých prípadoch netušíme, pretože táto téma je u nás stále stigmatizovaná. A to aj napriek tomu, že týchto prípadov v dôsledku pandémie pribúda. Aj preto sa poisťovňa Kooperativa spolu s Nadáciou pre deti Slovenska rozhodla vyložiť karty na stôl a cez skúsenosti mladých Slovákov priblížiť túto debatu verejnosti.

„Prieskumnú sondu, aká doteraz na Slovensku chýbala, sme sa podujali zrealizovať preto, aby sme dokázali ešte adresnejšie nasmerovať našu pomoc v praxi,“ hovorí správca Nadácie pre deti Slovenska Ondrej Gallo a približuje, aké odporúčania z nej pre profesionálov pracujúcich s deťmi vyplývajú:

„Deti a mladí ľudia chcú v škole a v rodine cítiť prijatie – aby boli pre nich dospelí aj v tomto vypätom období konzistentnými partnermi. Spoločne potrebujeme pracovať na tom, aby deti a mladí cítili, že nám záleží nielen na ich fyzickom, ale aj duševnom zdraví, že ich prijímame v ich individualite, úprimne ich počúvame a prejavujeme im rešpekt, empatiu a uznanie vo všetkých oblastiach ich života.“

Odpoveďou na zistenia prieskumu bolo aj ešte lepšie nastavenie podpory z aktuálneho grantového programu, vďaka ktorému sa budú môcť odborníci budúci rok viac venovať komunikácii s mladými ľuďmi v školách a v komunitách . Tieto grantové programy pre mimovládne organizácie, ktoré spravuje Nadácia pre deti Slovenska, fungujú už od roku 2015. Za toto obdobie sa podarilo zrealizovať už 250 projektov, ktoré Kooperativa podporila sumou viac ako 580-tisíc eur. Známa poisťovňa však ide ešte ďalej a zakladá vlastnú nadáciu.

„Uvedomujeme si, že vzdelávanie a vytváranie inšpiratívneho a bezpečného prostredia pre deti a mladých je kľúčové pre ich vývoj. Skvelá odozva, nazbierané skúsenosti a sledovanie potrieb spoločnosti nás motivovalo k tomu, aby sme sa práve teraz, rok po oslave okrúhlej 30-ky našej poisťovne, pustili už aj do vlastných programov podpory. Preto sme sa rozhodli založiť vlastnú nadáciu. Veríme, že tak dokážeme podporiť ešte viac iniciatív pre zmysluplný život,“ hovorí Silvia Nosková Illášová, správkyňa novej Nadácie Kooperativa.