Lenghart: Oženiť sa s Úniou bolo najlepšie rozhodnutie Slovenska

Autor je vysokoškolský pedagóg, publicista a spoluzakladateľ Dobre.

Tento týždeň Slovensko oslávilo osemnáste výročie manželstva s Európskou úniou. Bolo ťažké toto výročie nejako zvlášť prežívať, keďže v správach stále máme vojnu, pandémiu a pouličných vagabundov, ktorí cítia potrebu v krajských mestách robiť bordel a vykrikovať oplzlosti na ženy, ktorým nesiahajú ani po členky. Napriek tomu toto výročie nie je maličkosť.

Osemnáste výročie v EÚ znamená, že Slovensko má prvých občanov, ktorí sa už v EÚ narodili. Teraz na jeseň budú môcť prvýkrát voliť. Vyrastali v demokracii, v mieri, s internetom, s možnosťou cestovať a vzdelávať sa v zahraničí, už od narodenia majú právo na jeden z najmocnejších cestovných pasov sveta, od detstva majú predpoklad ako občania patriť nie len medzi päť a pol milióna Slovákov, ale aj medzi štyristopäťdesiat miliónov občanov Európskej únie.

Obyvatelia Slovenska patria medzi nejakých 20 % ľudí sveta, ktorí žijú v krajinách, ktoré sa považujú za bohaté krajiny, za krajiny západnej liberálnej demokracie, za krajiny slobody.

Áno, je to trochu prekvapivé, ale patrí medzi ne aj Slovenská republika.

Aj keď tu každý deň počúvame o nejakom útlaku, diktáte Bruselu, cenzúre a ešte neviem o čom všetkom, v skutočnosti Slovensko patrí medzi najbohatšie a najslobodnejšie štáty sveta – napríklad je u nás pokojne možné, aby sa človek z najnižších socio-ekonomických vrstiev, napríklad syn slobodnej mamičky, stal poslancom či prezidentom. Pravda je totiž taká, že vo viac ako 80 % štátoch sveta je táto situácia relatívne (a niekedy aj absolútne) horšia ako u nás.

Ako som tak tento týždeň premýšľal o EÚ a našej budúcnosti, spomenul som si, ako som sa ako šestnásťročný zúčastnil jednej spisovateľskej súťaže. Témou bola otázka, či je pre mňa dôležitejšie byť Slovákom, alebo Európanom.

Ako šestnásťročný hrdý slovenský šuhaj vychovaný v kresťanskom prostredí som bol presvedčený, že to je to najdôležitejšie na svete, že som Slovák. Trošku smiešne na tom bolo, že táto súťaž bola v anglickom jazyku, a tak som svojou mladíckou slangovou angličtinou vypestovanou internetnom opisoval svoje vlastenecké hodnoty a slovenskú hrdosť na svoj pôvod.

Vtedy som nepremýšľal, ako premýšľam dnes. Predsa len, už od odvtedy uplynulo viac ako desať rokov.

Byť občanom EÚ, byť členom tejto dvadsaťsedmičky, to je privilégium. Keď štát patrí do EÚ, stáva sa nositeľom značky a reputácie celej Únie. Naše členstvo je zárukou, že na Slovensku stále platia zákony, že tu musí byť sloboda slova a sloboda tlače, že demokracia na Slovensku naozaj zostáva zdravá a jej problémy sú naozaj len problémy, nie koncom demokracie a slobody u nás.

Byť Európanom nie je len geografická pozícia medzi Seinou, Dunajom a Volgou. Byť Európanom znamená patriť k dedičstvu, ktoré prinieslo slobodu vierovyznania, slobodu myslenia, slobodu podnikania, možnosť vybudovať si vlastnú identitu a národný štát.

Byť Európanom znamená patriť do sveta, ktorý je dnes lepší, ako bol včera, a ktorý bude zajtra lepší, ako bol dnes.

Keby sa ma dnes niekto na autorskej súťaži pýtal, či je pre mňa dôležitejšie byť Slovákom, alebo Európanom, odpovedal by som, že to je jednoducho smutne položená otázka.

Je to ako pýtať sa, či je pre mňa dôležitejšie byť belochom, alebo byť človekom. To by bola tiež veľmi smutne položená otázka, však?

Trvalo mi dva roky, kým sa zo svojho myslenia obmedzeného iba na vlastenectvo a slovenskosť posunul aspoň o krôčik ďalej, ale už ako osemnásťročný som si do maturitných otázok z geografie za okraj poznačil túto myšlienku:

„Európska únia je ako rodina, v ktorej každý hovorí iným jazykom, a predsa vždy nakoniec nájdeme spoločnú reč.“

Keď som si toto napísal pod maturitnú Európu v príprave na skúšku z geografie, mal som osemnásť. Osemnásť ako prvé decká, ktoré nám od narodenia rástli v EÚ. Kto vie, kam to raz dotiahnu ony, keď majú takýto vynikajúci náskok myslieť slobodne už od narodenia?

Snáď by tieto a budúce deti Slovenska a Európy boli ešte oveľa múdrejšie a mali ešte oveľa viac šťastia, mali decká z našej generácie. Pretože v manželstve s EÚ sme už osemnásť rokov a prvé deti pochádzajúce z tohto manželstva sú už dospelé a čoskoro budú voliť.

A viete čo?

Teším sa na vnúčatá, ktoré z tohto manželstva prídu o ďalšie desaťročia, pretože oženiť sa Úniou, to bolo to najlepšie rozhodnutie, čo Slovensko kedy urobilo.

Text nie je autorským článkom Startitup. Vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú názory redakcie.