Jakub Pohle z Ukrajiny: Rodičia veria bludu, že ukrajinskí nacisti varia ruské deti, povedala mi Júlia z Petrohradu

Autor názoru je externý prispievateľ pre Startitup.sk, admin stránky Málo cynizmu pre toto mesto a aktivista.

Predtým, ako som šiel na Ukrajinu, snažil som sa zohnať si čo najviac anglicky hovoriacich kontaktov.

Môj tlmočník Andrej hovorí plynule ukrajinsky, a tak 70 percent rozprávania zaobstaráva on, kým ja sa tvárim čo najmilšie, usmievam sa a snažím sa pochytiť, čo ľudia hovoria.

Opitý Poliak na ceste z jarmoku

Po niekoľkých dňoch na Ukrajine môžem s hrdosťou prehlásiť, že rozumiem tak 80 percent. Problém je však to, že keď odpovedám, stále zniem ako opitý Poliak na ceste z jarmoku v Prešove do pálenice v Sobranciach.

Doneck a Luhansk zablokovali prístup na Facebook a Instagram

Ovládam základné frázy, ktoré pretkávam poľštinou a slovenčinou s výrazným sovietskym, až Boratovským prízvukom.

Áno, trochu sa cítim ako ľudia, ktorí pred slovenské slovo pridajú la a majú pocit, že keď si vo Francúzsku vypýtajú la rezeň, čašník v tom bude mať jasno. Ale viete ako, ak to funguje, nie je to hlúpe a viac menej sa dokážem dohodnúť s každým.

Napísal som Júlii

Chcel som však aj pri rozhovore vyzerať inak ako blázon, čo ušiel z opičieho pavilónu, alebo poslanec za OĽaNO z druhej polovice kandidátky, a tak som v Ľvive napísal Júlii, na ktorú som mal číslo, už vlastne ani neviem od koho. Dohodli sme sa, že sa stretneme v Stryijskom parku pri jazere.

Meškal som pol hodiny, lebo som cestou tam trikrát zablúdil. Môjmu mobilu haprovalo GPS. Chvíľami mi napadlo, že musím v tej arafatke vyzerať fakt podozrivo, keď sa bezcieľne ponevieram mestom s mobilom v ruke. Keď som prišiel, už tam na mňa čakala.

Blondína s blankytnými očami, v mikine a rifliach. Nedôverčivo ku mne pristúpila, preberala si ma od hlavy po päty a spýtala sa: „Ty si Jakub? Myslela som si, že budeš vyšší. Škoda. Nevadí.“ Trochu som sa zháčil. Sama mohla mať maximálne jeden a pol metra.

Prehltol som nemiestnu poznámku o hobitoch a pritakal. Vysvitlo, že Júlia sa rada prechádza po parku. Vraj jej pripomína nejaký park v Peterburgu, do ktorého zvykla chodievať čítať.

zdroj: Archív Jakub Pohle

Hovorili jej, že ju v Ľvive znásilnia

Júlia je ruská emigrantka. Presťahovala sa na Ukrajinu po anexii Krymu: „Vieš, v Rusku to už pre mňa nebolo. Povedala som si, že musím odísť. Najprv som šla do Kyjiva, som programátorka a v Kyjive bolo pre IT ľudí práce dosť. Do Ľvivu som sa presťahovala za lepšou prácou, hoci som sa bála.“ 

Doma jej hovorili, že ju vo Ľvive určite zbijú a znásilnia, ak ju budú počuť rozprávať rusky, lebo Ľviv je predsa nacistické mesto, kde Ukrajinci rituálne vraždia ruskú menšinu a znásilňujú ruský hovoriace ženy.

Propaganda a klamstvá 24/7

„Vieš, ja som tomu síce neverila, ale nejaký strach ti zostane. Takéto klamstvá do nás tlačia v telke 24/7, propaganda nikdy nespí a neexistuje, že sa to na tebe nepodpíše. Keď som však o tom, pred čím ma vystríhali doma, povedala kolegom v práci, veľmi sa smiali. V skutočnosti ku mne nikdy nikto nebol nepríjemný kvôli tomu, že hovorím po rusky. Naopak, nabádali ma hovoriť po rusky, keď videli, že ukrajinsky mi to nejde. Ukrajinci sú veľmi tolerantní.“

Kúpili sme si zmrzlinu a prechádzali sme sa. Potom sme si zapálili. Ja „marsku“ ešte z domu, ona Iqos. Neodpustil som si a poznamenal, že Iqos smrdí ako zmoknutý pes. Povedala mi, že ja skončím ako mŕtvy mokrý pes, keď ma utopí v jazere.

zdroj: Archív Jkaub Pohle

Odvážni hobiti sa neboja ani Putinových rakiet

Poslúchol som teda. Radšej. Hobiti sú odvážne stvorenia, nechcel som skončiť voľným pádom do jazera ako Sauronov prsteň moci do hory osudu.

„Moja rodina mi neverí,“ pokračovala, kým sme stáli v rade k bankomatu. „Kým nepadli prvé rakety na Ľviv, vôbec ich nezaujímalo, ako sa tu mám. Nezazlievam im to, telka do nich tlačí propagandu od rána do večera. Naozaj si stále myslia, že Ukrajinci sú nacisti, dokonca aj to, že ukrajinskí nacisti varia zaživa ruské deti a potom ich jedia,“ ako to dopovedala, začali znieť sirény.

„Poď, ideme sa schovať.“ Rezkým krokom sme sa vybrali hľadať úkryt. Obchody a reštiky v chvate zatvárali, babičky predávajúce kvety na ulici balili kvietky, aby sa šli schovať tiež.

„Aké máš rada kvety?“

„Také, čo voňajú.“

Podišiel som k jednej babičke a lámanou ukrajinčino-poľsko-slovenčinou si vypýtal všetky kvety, ktoré jej zostali. Stálo to dokopy asi 5 eur a kytica bola taká, že ju Júlia musela držať oboma rukami.

Boli to narcisy. Privoňala k nim a začervenala sa. Našli sme si pasáž, v ktorej sa už schovávali ľudia, postavili sme sa k stene asi v strede. Júlia ovoniavala kvety. Potom sa zatriasla zem a steny.

Výbuchy. Počul som dva. Nevedel som identifikovať odkiaľ, ani ako boli ďaleko. Pozrela sa na mňa a videla, že som zosratý až za ušami. Objala ma. „Neboj sa. So mnou si v bezpečí,“ žmurkla na mňa, rozchichotala sa a objala ma.

Strach zmizol. Je to naozaj pravda. Hobiti sú odvážne stvorenia. Neboja sa ani padajúcich rakiet.