Jakub Pohle z Ukrajiny: Deduškovi denacifikovali Rusi políčko raketami. Spal od neho asi 30 metrov

Autor názoru je externý prispievateľ pre Startitup.sk, admin stránky Málo cynizmu na toto mesto a aktivista.

Júliu som odprevadil na taxík a sám som si zavolal druhý. Dohodli sme sa, že cestou naspäť na Slovensko spolu zájdeme na zmrzlinu. Poznáte ten pocit, keď niekoho stretnete a viete, že ste si súdení? No, tak toto to nebolo.

Nechápte ma zle, Júlia je fasa ženská, ale ja mám hlavu úplne inde, čo sa tohto týka. Kamoši však zostaneme. Je múdra, vtipná a, ako každý hobit, aj odvážna. Nasrať by som ju fakt nechcel.

Do hotela som prišiel akurát včas, aby som si stihol kúpiť cigy tesne pred komandantskou hodinou, keďže Júlia vlastné žiadne nemala a tabak fajčila minimálne ako Bilbo s Gandalfom.

Spolubývajúci a sny o výbuchoch

„Ja som si myslel, že mi prišla pani z recepcie búchať na dvere, že mám ísť do krytu,“ povedal mi môj fotograf Andrej, keď som prišiel na izbu.

S Ukrajinou sme sa dohodli na evakuácii ranených vojakov z Azovstaľu, oznámili Rusi

„Úplne to tak znelo, niekoľko sekúnd sa triasli dvere,“ opisoval výbuch, ktorý som ja zažil s Júliou. V noci som nespal dobre. Snívalo sa mi o výbuchoch, ruinách a detskom plači spod sutín.

Leelo, Dallas, Multipass

Nasledujúci deň sme si išli do miestneho Mediacentra v Ľvive po lokálne akreditácie. Chceli sme sa ísť totiž pozrieť na miesta výbuchu z predošlého dňa. Ľvivské presscentrum vyzeralo ako kombinácia Kolosea a Tabačky v Košiciach a bol pod ním protiraketový kryt.

Za mierových čias to bola len parádna krčma s obrovským výberom pív. Za vojnových čias to tiež je parádna krčma s obrovským výberom pív. Návštevu vrelo odporúčam aj ako abstinent. S miestnou akreditáciou nebol problém.

zdroj: Archív Jakub Pohle

Akreditácia od Ukrajinskej armády, ktorú sme už mali krásne zalaminovanú a zavesenú na krku, otvára na Ukrajine dvere viac-menej všade. Ako „multipass“ z Piateho elementu. Andrej sa po odchode mierne ošíval. Bolo vidno, že slečna Jana z Mediacentra ho nenechala chladným.

„You what, mate!?“

Akurát sme v centre Ľvivu zachytávali miestnu atmosféru, natáčali nejakých pouličných hudobníkov a konverzovali s miestnymi, keď sme začuli asi najaustrálskejšiu vetu vôbec.

„You what, mate?“ ozvalo sa z neďalekej lavičky. Mne akurát zazvonil telefón, tak som ani nezaregistroval, ako tam Andrej odbehol. To je jeho. Zrazu len tak niekam na tých dlhých nohách odbehnúť a nechať ma na dvadsať sekúnd strateného v priestore napospas osudu.

zdroj: Archív Jakub Pohle

Vrátil sa s dvoma týpkami, ktorí do miestneho koloritu nezapadali o nič viac ako my dvaja. Volajú sa Eliot a Daniel a na Ukrajine robili presne to isté čo my.

Doma v Austrálii ich štvalo, že nevedia urobiť viac, spravili si „go fund me“ kampaň a vyrazili. Najprv boli v Poľsku, kde natáčali reportáže s utečencami, a potom išli na Ukrajinu, konkrétne do Ľvivu.

Boli smutní, lebo málokto sa s nimi vedel rozprávať po anglicky. Ja som mal vďaka Andrejovi, ktorý rozpráva po Ukrajinsky úplne plynulo, oproti nim obrovskú výhodu.

Spomienky na Za slušné Slovensko

Hneď sme sa dali do reči a keď vysvitlo, že si vzájomne môžeme pomôcť, privolili sme, že im dáme rozhovor na kameru.

Svojho času som bol krajským koordinátorom protestov Za slušné Slovensko a mám za sebou aj nie práve málo investigatívnej práce, a tak som im mohol porozprávať, ako to u nás v našom malebnom Kocúrkove pod správou Ťapákovcov fungovalo a funguje.

Tak sme vbehli do najbližšej kaviarne a ja som im na kameru nakladal zhruba hodinu, a to som aj tak minimálne dve tretiny škandálov zabudol. Niečo z vlastných skúseností porozprával aj Andrej. Však čoby nie.

Denacifikácia políčok a elektrostanice

Po interview naše „aussie cunts“ odišli na svoj hostel a my sme sa vrátili na ubytko dať si sprchu.

Dohodli sme sa, že sa za nimi večer zastavíme, chceli sme ešte stihnúť ísť pofotiť na miesto dopadu rakety z predošlého dňa. Tak sme aj spravili. Zobrali sme si bolt a nechali sa doviezť tam, kde nám to označila slečna Jana z press centra.

Chvíľu nám trvalo to nájsť. Akurát tam boli pracovníci elektrárne, ktorí odpratávali posledné káble. Na miesto dopadli dve rakety. Jedna zasiahla okraj elektrickej stanice a druhá stred poľa.

Na tomto mieste dopadu nezomrel, chvalabohu, nikto. „Dobroho dňa, my pressa ZSU…“ začal Andrej komunikáciu s chlapíkmi z elektrární. Opýtal sa ich, či nás prevedú po miestach dopadu.

zdroj: Archív Jakuba Pohleho

Pokrčili plecami, že dobre, ale nesmieme stúpať na hriadky v políčkach. Našľapovali sme teda veľmi opatrne. Prvý kráter bol v strede poľa. Ukázal nám ho deduško, ktorému políčko patrí.

Pri výbuchu driemal po robote na poli 30 metrov od dopadu za stromom. Prežil bez škrabanca. Neuveriteľná náhoda.

Ja som vždy tvrdil, že spánok zachraňuje životy. Cestou k druhému kráteru vnútri elektrárne nás už z diaľky zastavil týpek, čo to tam strážil.

„Kam idete? Ani náhodou! Von! Von! Idi!“ „Ale my máme akreditáciu Ukrajinskej armády.“ „To mňa nezaujíma, žiadni novinári.“ „Ale my sme sa pýtali aj policajtov…“ „Vyzerám ako policajt? Idi!“ „Ale“ „Lalalalalalalala, ja nič nepočujem, lalalalalalala,“ povedal týpek a zapchal si uši.

Miestni chlapci z elektrární sa nám ospravedlnili, že vraj toho už má dosť a okrem toho, nemajú v Ľvive zahraniční novinári veľmi dobrú povesť.

Štáb (pravdepodobne) BBC totiž pár dní predtým prišiel na jedno miesto dopadu rakiet skôr ako poriadkové zložky a vyslovene im tam zavadzali, lebo rovno začali natáčať.

To sa naozaj nerobí, je to totálne neúctivé a vlastne aj hlúpe a nebezpečné, keďže ruská armáda používa často aj rakety, ktoré odhadzujú do okolia míny, prípadne kazetovú muníciu, ktorá v mnohých prípadoch pri dopade nevybuchne.

Ako sme odchádzali, chlapi nám dovolili vziať si po jednom šrapneli. Vzal som ho do ruky a konečne som vedel, aké je to mať kúsok ruského sveta na dlani. Po chrbte mi prebehol mráz.

Tak dva kilometre viac západne a tento kúsok mohol byť priamo v strede môjho čela. „Sláva Ukraini!“ rozlúčili sa s nami chlapi z elektrární a deduško, čo prežil. „Heroyam Sláva!“ odpovedali sme.