Oplatí sa byť umelcom na Slovensku?

Umelci boli odjakživa vnímaní ako nedocenené a často aj nepochopené kreatívne duše. Veď napokon – mnohým z nich sa dostalo slávy a uznania až po ich smrti. Tvoriť umenie však nie je jednoduché. A uživiť sa ním je ešte zložitejšie, najmä ak má väčšina spoločnosti problém umenie oceniť. Umelci sú veľakrát v podstate freelanceri s nepravidelným príjmom, a nie každý má odvahu byť umelcom na voľnej nohe. Na jednej strane maximálna sloboda a dar vidieť veci inak, na druhej strane neistota a neadekvátne ohodnotenie ich tvorivej činnosti.

Niekedy ale ani talent a nadšenie nestačí – a v našej malej krajine obzvlášť. Nie je žiadnym tajomstvom, že veľa nadaných ľudí radšej odchádza do zahraničia, kde sa ich práci dostane väčšej pozornosti a zaslúženého finančného ohodnotenia. A ešte viac z nich nechá svoj talent radšej zapadnúť prachom, pretože neveria, že ich jedného dňa uživí. Aká je teda realita na Slovensku? Môže ťa umenie uživiť? O svoje skúsenosti a názory sa s nami podelili štyria nadaní začínajúci umelci.

Dominik Rakšány – ľudový tanec

Talentovaného Dominika Rakšányho viedla k umeniu od malička jeho mama. Ľudovému tancu sa venuje už od útleho veku, a za ten čas vystriedal už niekoľko folklórnych súborov – aktuálne však pôsobí vo folklórnom súbore Skaličan a súčasne aj v bratislavskom Folklórnom súbore Ekonóm. Svojej vášni sa rozhodol zasvätiť aj štúdium na VŠMU, kde študuje pedagogiku ľudového tanca.

Dominik je toho názoru, že každý, kto má ozajstný talent, sa po škole dokáže bez problémov presadiť aj na Slovensku. ,,Tí menej talentovaní musia vyvinúť viac úsilia, aby sa uživili,“ myslí si. Zároveň ale priznáva, že väčšina mladých umelcov predsa len odchádza za lepším ohodnotením do zahraničia. ,,Dá sa profesionálne tancovať, napríklad aj v SĽUKu, ale aj tá práca je finančne slabo ohodnotená. Celkovo, umelci na Slovensku nezarábajú veľa,“ priznáva Dominik.

foto: archív Dominika Rakšányho

Ján Bučko – fotografia

Ján Bučko, ktorý tvorí pod umeleckým menom Akoyan, je fotograf, no fotografiu nikdy neštudoval. Namiesto toho vyštudoval právo. ,,Už v treťom ročníku som zistil, že sa v práve nevidím, no napriek tomu som chcel štúdium dokončiť. Vedel som, že znalosť zákona sa v budúcnosti určite zíde,“ priznáva. Napriek tomu, že cítil, že ho to ťahá viac umeleckým smerom, predsa dal po škole vyštudovanému odboru šancu. ,,Táto profesia ma ale nerobila šťastným a osobnostne ma nenapĺňala. Chcelo to zmenu. Okolie a rodina mi podsúvali svoj stereotypný pohľad na možnosti pracovného uplatnenia sa vyslovene iba v právnej oblasti. Ja stereotyp neuznávam. Naopak myslím si, že každý môže robiť v určitej forme a podobe to, čo sám chce. Dôležitá je vášeň pre vec,“ dodáva.

Pokiaľ ide o pracovné príležitosti a schopnosť uživiť sa, Ján vidí situáciu na Slovensku pozitívne – veď napokon, kvôli fotografií zavesil na klinec aj kariéru právnika. Je zástancom názoru, že každý umelec, ktorý má talent, záujem tvrdo na sebe pracovať a vytrvalosť, si na seba dokáže bez problémov zarobiť. A to aj napriek veľkej konkurencii, ktorá v súčasnosti vo fotografickej brandži prevláda.  ,,Áno, fotografom je dnes každý, kto fotí, a predsa sa na najlepších čaká i mesiace v poradovníku. Tak, ako v každej inej oblasti.“

foto: Andrej Lojan

Katarína Neubelerová – maľba

,,Mojím snom vždy bolo žiť na začiatku dvadsiateho storočia v podkroví nejakého zatuchnutého domu vo Francúzsku a každý deň maľovať. Aj keby ma to neuživilo,“ zdôveruje sa Katarína Neubelerová, ktorá svoju kreativitu medzi ľudí prenáša prostredníctvom maliarskeho plátna. Popri práci v dvoch bratislavských galériách a štúdiu pedagogiky výtvarného umenia však maľovanie už vníma len ako svoju vedľajšiu činnosť. ,,Niekedy som maľovala viac, teraz som skôr pseudoumelec,“ hovorí o sebe.

Katarína tvrdí, že na nepravidelný príjem z umenia sa spoľahnúť nedá. ,,Raz som svoj obraz predala za tisícku, inokedy len za dvadsať eur. Pre mňa je však maľovanie predovšetkým akási psychohygiena. Svoje maľby vnímam skôr ako vyjadrenie svojich aktuálnych emócií, a nie ako zárobok.“ Napriek tomu však občas príjme aj komerčné zákazky. Svoje obrazy už dostala aj za slovenské hranice, konkrétne do Českej Republiky a Veľkej Británie.

foto: archív Kataríny Neubelerovej

Damián Hamada – filmová scenáristika a dramaturgia

Všestranne nadaný Damián Hamada vyštudoval herectvo na konzervatóriu v Nitre a momentálne študuje filmovú scenáristiku a dramaturgiu na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Navyše, už pol roka pôsobí v kapele PJUR, kde hrá na klávesy a popritom skladá texty a hudbu. Aktívny je aj vo svojom rodnom meste – spolupodielal sa na založení projektu Fabrika umenia, ktorý v Partizánskom úspešne funguje už druhý rok, a ktorého ambíciou je vniesť do mesta kúsok umenia a kultúry. Aby toho nemal málo, pracuje taktiež ako store manager istého bratislavského obchodíku s bio potravinami a občas si privyrobí aj ako mím alebo živá socha. ,,Nedá sa povedať, čo konkrétne ma baví najviac – mňa baví stále vymýšľať nové veci a neustále sa zlepšovať a učiť,“ hovorí na margo svojej nevyčerpateľnej kreativity. ,,Úplne najkrajšie pocity v živote sú tie, keď niečo človek sám vytvorí, a potom sa to dostane medzi ľudí, a oni to cítia.“

Damián si však je vedomý toho, že realita na Slovensku je aj po ukončení VŠMU, na ktorú mnohí hľadia ako na niečo veľké a nedosiahnuteľné, krutá: ,,To, že je niekto na VŠMU ti nič nezaručuje. Je nás síce v ročníku sedem, ale musíme všetci poriadne makať, aby sme sa reálne po škole uplatnili aspoň traja,“ prezrádza. ,,Slovenská scéna nie je taká veľká. Nepotrebuje ročne 7 scenáristov, režisérov alebo 40 hercov. Ostávajú a presadzujú sa len tí najlepší z najlepších.“

foto: archív Damiána Hamadu

zdroj titulnej fotografie: koláž archív Kataríny Neubelerovej/ Dominika Rakšányho

Čítajte viac z kategórie: Kultúra