To je milé, zničím to. „Roztomilá agresia“ ťa donúti rozmýšľať ako čistý psychopat
- Dieťa s veľkými očami vie vyvolať aj hnev
- V každom z nás sa môže skrývať sériový vrah
- Skúsenosť s roztomilou agresiou má približne 50 % ľudí
- Dieťa s veľkými očami vie vyvolať aj hnev
- V každom z nás sa môže skrývať sériový vrah
- Skúsenosť s roztomilou agresiou má približne 50 % ľudí
Blíži sa obdobie Vianoc, ktoré mnohí považujú za najkrajšie či najpríjemnejšie. V reklamách vidíme malé rozkošné deti a v animovaných filmoch zvieratá s milými veľkými očami. V niektorých ľuďoch môže nadmerné množstvo roztomilosti vzbudiť niečo, čo lekári nazývajú „roztomilou agresiou“. Informuje Frontiersin.
Tá môže v človeku vyvolať pocit sériového vraha, ktorý chce týmto zlatým stvoreniam z neopísateľných dôvodov ublížiť. Pokiaľ ste niečo podobné niekedy pocítili na vlastnej koži, nebojte sa, nie ste v tom sami. Roztomilá agresia je súčasný fenomén, takže sa za psychopata považovať nemusíte.
Dimorfný cit
Psychologička Katherine Stavropoulosová z Kalifornskej univerzity vo svojej štúdii, vydanej cez Frontiersin, opisuje pocity ľudí, v ktorých tento fenomén drieme. „Človeku len prebleskne hlavou, že to ‚chce rozdrviť, stlačiť, až kým to nepraskne‘, alebo to ‚udrieť‘.“ Tieto myšlienky prejdú počas života hlavami približne polovice ľudí, uvádza NPR.
Sklony k ubližovaniu rozkošným objektom však podľa nej netreba brať ako nebezpečné. „Keď sa ľudia takto cítia, nemajú túžbu ubližovať,“ dodáva psychologička a zdôrazňuje, že ide o nechcené a nedobrovoľné myšlienky, ktoré sú spôsobené ohromujúcim návalom pozitívnych emócií.
Ľudia, ktorí majú s roztomilou agresiou vlastné skúsenosti, sa často cítia divne a myslia si, že sú jediní s takýmto pocitom. Ide o tzv. dimorfný cit, teda o taký, keď naše pocity a reakcie navonok nekorešpondujú s tým, čo skutočne cítime vnútri. Jedným z príkladov sú slzy šťastia, ktoré sú výsledkom momentu plného radosti, uvádza BBC.
Zvýšená aktivita v mozgu
Medzi prvými, kto sa snažil zistiť o tejto jedinečnej forme vnútornej agresie viac, je aj tím vedcov z Yalovej univerzity. Jedna z jeho členiek, Oriana Aragón, v roku 2015 použila ako príklad človeka, ktorý sa na ulici usmieva na šteňa. „Grimasa vám nenapovie, ako sa ten človek cíti, či chce to šteňa roztrhať, alebo byť jemný. Nedá vám to veľa informácií,“ uvádza Aragón.
Stavropoulosová je sama roztomilou agresorkou, a preto chcela zistiť, čo robí roztomilá agresia s mozgom. Spolu s kolegom zaznamenala elektrickú aktivitu v mozgu 54 mladých ľudí, ktorí sa pozerali na obrázky roztomilých zvierat a ľudí s veľkými očami a malými nosmi. Tie zahŕňali dospievajúcich i batoľatá a niektoré boli úmyselne upravené, aby boli menej atraktívne.
Štúdia zaznamenala zvýšenú mozgovú aktivitu pri kontakte s roztomilosťou. Stavropoulosová tvrdí, že ľudí, ktorí rozmýšľajú nad roztomilou agresiou, poháňajú dve silné mozgové sily. „Nie je to len zadosťučinenie a ani emócia. Do roztomilej agresie sú zapojené oba mozgové systémy.“
Nie ste v tom sami
Podľa vedcov môže za produkciu myšlienok spojených s agresiou práve kombinácia emócií, ktorá človeka ohromí. Myslia si, že pre naše emócie predstavujú akýsi výstražný prst. Dochádza k emocionálnej protiváhe – množstvo pozitívnych emócií, ktoré v nás vzbudí roztomilosť, podnecuje náš mozog, aby ako odozvu vyslal aj negatívne impulzy, uvádza IFL Science.
Či už ľudia vedia, alebo nevedia kontrolovať pocity počas kontaktu s roztomilosťou, jedna vec je istá. Pokiaľ ste túžili po akejkoľvek forme ubližovania voči nejakému zvieratku alebo dieťaťu s veľkými očami, nie ste v tom sami.
Zdroje: BBC, NPR, IFL Science, Frontiers