Mladí Slováci sa rozhodli pomáhať v Ugande: Na motorke Boda Boda ti odvezú kravu, truhlu či celú rodinu

Peťo a Martina, dvaja mladí Slováci študujúci medicínu v Čechách, konkrétne na Karlovej univerzite v Prahe a Palackého univerzite v Olomouci, sa v čase voľna rozhodli, že spoločne navštívia Ugandu, kde budú pracovať ako dobrovoľníci v detskej charitatívnej nemocnici a pôrodnici Whisper’s Magical Children’s Hospital v meste Jinja.

Keďže nemocnica je závislá od finančnej podpory darcov, v čase ich pôsobenia v tejto nemocnici založili verejnú zbierku, kde sa im podarila vyzbierať pekná suma, ktorú nemocnica patrične využila. 

Peťo a Martina boli počas mesačného „pobytu“ v Ugande milo, no i nemilo prekvapení nielen z fungovania štátu, ale aj bežného života Uganďanov. Tí na jednej motorke odvezú tvoju rodinu spolu s kravou, sliepkou či dokonca rakvou.

Ako sami povedali, obyvatelia Ugandy sú omnoho ústretovejší a ľudskejší ako my Slováci. 

• Ako sa Peťo a Maťka k dobrovoľníckej činnosti vôbec dostali
• Ako to v dobrovoľníctve funguje s financiami
• Čo je to fenomén Boda Boda
• V akých podmienkach fungujú nemocnice v Ugande
• Ako vnímajú Afričania Európanov 

Čo viedlo teba a tvoju snúbenicu Martinu k tomu, aby ste navštívili charitatívnu nemocnicu v meste Jinja v Ugande?

Osobne som už dávnejšie túžil stať sa súčasťou Lekárov bez hraníc (najväčšia nezávislá a nezisková lekárska humanitárna organizácia na svete, pozn. red.), kde človek musí byť už atestovaný a skúsený lekár. Myslím si, že väčšina ľudí má v sebe aspoň raz za život túžbu pomôcť iným ľuďom alebo im k pomoci nejako prispieť.

Mnohí z nás nechcú alebo sa boja prekročiť svoju komfortnú zónu. Treba povedať, že málokedy to ide bez riskovania, obety či investovania svojich financií do niečoho, od čoho ťažko očakávať spätnú väzbu.

Keď sa mi v lete naskytla príležitosť ísť ako dobrovoľník do nemocnice v chudobnej krajine tretieho sveta spolu s mojou snúbenicou Maťkou, neváhal som a spýtal sa jej, či ideme do toho. Ona mi síce so strachom, ale predsa, odpovedala: „Ideme.“

Slovenka je profesionálna morská panna. Dlhé roky tajila svoj sen, ktorý ju dnes živí

Rozhodli sme sa veľmi rýchlo, keďže to bolo 8 mesiacov pred odchodom. Medzitým sme mali mnoho ďalších starostí a vybavovačiek. Nakoniec ten najväčší strach z neznáma prišiel na letisku v Ugande.

Ako ste sa dostali k tejto „práci“?

Keď vypukla pandémia COVID-u, zamestnal som sa ako medik na Infekčnej klinike FN Bulovka v Prahe. Pomoc medikov v nemocnici v rôznych činnostiach vtedy viedla medička, dnes pani doktorka Malecová. Zvykla nám rozprávať, ako strávila leto v Ugande, ako by sa potešili aj tým málo zdravotníckym pomôckam, ktoré v tom čase chýbali v celej Európe.

Hovorila, že v Ugande boli vďační za jej pomoc. Nadchlo ma to, a preto som využil jej kontakty. 

zdroj: Peter Francúz/Afrika

Keďže ste sa nemuseli nikam registrovať a všetky potrebné dokumenty ste si vybavovali sami, rovnako to bolo aj s ubytovaním a stravou?

Áno, hradili sme si úplne všetko sami. Spätne však človek takú skúsenosť finančne nikdy neľutuje, napriek tomu, že minie aj to posledné euro, ktoré mal vždy v zálohe pre prípad núdze. Obyčajní študenti ako my to určite poznajú.