Slovenská Veľká noc pre cudzincov musí znieť hrozivo. Naše zvyky by som ale nezakázal, píše Andrej Stančík

Andrej Stančík je štátny tajomník ministerstva zahraničia a člen strany Demokrati.

Dodržiavať tradície sa dá aj bez toho, aby sme niekoho proti jeho vôli hádzali do ľadovej vody či šľahali korbáčom ako zmyslov zbavení. Tak ako každý rok, aj dnes sa rozbehla diskusia o šibačke, ktorá sa síce za posledné roky posúva, no opäť tu máme podobnú dynamiku.

Dva tábory

Mám pocit, že sme zas medzi dvoma tábormi. Niektorí by radšej celú šibačku zakázali a pomaly pokutovali. Iní zas tolerujú vyslovene prehnané excesy bez ohľadu na názor dotknutých žien.

Sám chodím šibať každý rok už od malička. Aj u mňa sa pohľad na šibačku vyvíjal. Priznávam, že som spočiatku nevnímal, aký problematický je tento sviatok pre mnohé ženy.

Môj názor sa vyvíjal

Po tom, čo som počul ich osobné príbehy, som aj ja názor zmenil. Nie je totiž príjemné, keď vás proti vašej vôli ráno niekoľkokrát hodia do ľadovej vody (často v chladnom počasí) či vyšibú korbáčom tak, že máte týždeň modriny. Neslávny zvyk Slovákov – vypiť si pri každom sviatku od narodenia po kar situáciu vonkoncom nezlepšuje.

Kritik by povedal, že stačí zamknúť či odísť preč, no nie každá žena má túto možnosť. Hlavne, keď to podporujú aj rodičia a na vidieku, kde sú tradície silnejšie.

Vždy, keď som o tejto tradícii hovoril známym a kolegom zo zahraničia, neveriacky krútili hlavami. „Vy ich oblejete ľadovou vodou, zmlátite korbáčom a oni vám za to ešte nalejú a dajú darček?“ V tomto je šibačka naozaj „unikátna“ a ak sa nachvíľu zamyslíme, tak pre cudzincov musí znieť naozaj hrozivo.

Prispôsobenie sa dobe

Napriek tomu si ale myslím, že túto tradíciu by sme nemali úplne zakázať. Skôr by sme ju mali prispôsobiť dobe, v ktorej žijeme. Našťastie, dnes ženy nemajú rovnaké postavenie ako v minulosti a existuje niečo ako súhlas.

A práve o tom by šibačka mala byť. Nezabudnime, že tradície sa vyvíjajú. Chvalabohu. V orientálnych krajinách bolo tradíciou po smrti muža upáliť jeho ženu. Myslím, že je len dobré, že v tomto prípade sa téza „tradície musíme dodržiavať“ neuplatnila.

Šibačka ale takto radikálna našťastie nie je, a preto ju rušiť nemusíme. Každý rok chodíme s rodinou šibať blízkych a známych. Je to dobrá šanca stretnúť sa a porozprávať sa s blízkymi, ktorých za rok možno ani raz neuvidíme a ani ten chren s údeným nie je úplne na zahodenie.

Blaha je klamár, urobil zo seba mučeníka z Wishu, udrel bez servítky Stančík

Nie znamená nie aj v tento deň

Skrátka, táto tradícia má svoje pozitíva aj mimo symbolické želania zdravia a krásy. Na to, aby boli spokojné obe strany, stačí, aby sme k ženám pristupovali s úctou a rešpektom. Namiesto hurónskeho smiechu a frontálneho útoku na kúpeľňu sa stačí spýtať jednoduché slovíčko – môžem?

Šibať stačí len symbolicky a tak, aby sme tým nikoho neurazili či nenahnevali. Pretože nie znamená nie aj v tento deň. Tradície sa vyvíjajú, spoločnosť tiež.

Nemusíme všetko búrať a ničiť. Radšej sa pokúsme zachovať tie pozitívne veci a pristupovať k druhým s rešpektom a empatiou. Je len na nás, ako sa s tým vysporiadame a ako si spravíme svet krajším.

Text nie je autorským článkom Startitup. Vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú názory redakcie.