Eva Lilly: Slovenka, ktorá žije na Havaji a chráni našu planétu pred zrážkami s asteroidmi

Ahoj, Eva. Prezraď nám, čo predchádzalo tvojej kariére astronómky, kedy a kde si získala všetky potrebné vedomosti na tento „dream job“?

Vesmír ma vždy fascinoval a všetko s ním spojené ma už od detstva veľmi bavilo. Išla som po dosť klasickej línii – čítala som veľa sci-fi, milovala Star Wars a pozerala dokumenty o výskume vesmíru a kozmonautike. Zúčastnila som sa aj niekoľkých letných táborov v českej Úpici, kde majú už roky vynikajúci letný program pre mládež, a tam som sa rozhodla, že sa chcem venovať vede profesionálne.

Už keď som nastúpila na matematicko-fyzikálnu fakultu UK v Bratislave‚ som vedela, že sa budem chcieť venovať práve astronómii. Lanárili ma na štúdium fyziky plazmy, ale astronómia to vyhrala a neľutujem. Univerzita Komenského ma skvelý astronomický program a moji profesori a kolegovia boli úžasní a veľa ma naučili. Veľmi rada spomínam na toto obdobie a s kolegami sme dodnes v kontakte.

Ako sa Slovenka môže dostať do prestížneho astronomického centra na Havaji?

Existovala možnosť využiť  grant udeľovaný agentúrou SAIA,  ktorý pokrýval náklady na pobyt a cestu na pol roka vo vybranej krajine. Oslovila som doktora Roberta Jedickeho, ktorý na Havaji pracuje na projekte Pan-STARRS, či by som mohla prísť a urobiť si vedecký projekt pre svoju dizertačnú prácu. Povedal, že ak mám peniaze‚ nie je v tom žiaden problém. Grant som po krátkych prieťahoch získala a odletela som na Havaj. Pol roka som pracovala na svojom projekte a zhodou okolností to vyšlo tak, že som dostala ponuku zostať a pracovať ďalej. Nakoniec z troch mesiacov boli dva roky, potom štyri, a napokon som na Havaji dostala prácu ako postdoc, aj som sa tu zoznámila s manželom, takže v Honolulu žijem natrvalo.

Čo považuješ za zatiaľ najväčší úspech vo svojej kariére?

Ak mám byť úprimná, je o práve to, že sa mojej profesii ešte stále môžem venovať, a nebola som nútená odísť do komerčnej sféry ako mnoho mojich kolegov. Vždy mi niekto vravel, že sa to už ďalej nedá, že nie sú projekty, ani peniaze, a napokon sa ukázal opak. Čo sa týka mojej práce, asi najviac som hrdá na projekt, ktorý som vypracovala s kolegami pre NASA. Našou úlohou bolo zistiť, koľko malých asteroidov vhodných pre tzv. ARM project je náš ďalekohľad Pan-STARRS schopný ročne objaviť. Cieľou ARM projektu bolo spočiatku zachytiť malý asteroid vo voľnom vesmíre, premiestniť ho na dráhu okolo Mesiaca a potom k nemu vyslať vesmírnu loď Orion s ľudskou posádkou, ktorá by ho preskúmala a odobrala vzorky.

Cieľ projektu sa však zmenil po fiasku s modulom Philae vesmírnej sondy Rosetta, ktorý sa pri ostro sledovanom pristátí na kométe Churyumov-Gerasimenko odrazil a dopadol na nedostupné miesto na jej povrchu. Teraz sa NASA bude pokúšať odobrať balvan z povrchu väčšieho asteroidu namiesto záchytu vo voľnom vesmíre. Bola to zaujímavá a náročná práca a slidy z mojej záverečnej správy dokonca prezentovali pred americkým Kongresom.

Aké úlohy a problémy musíš riešiť na tvojej pozícii?

Čo väčšina ľudí netuší, je, že ako astronómka pracujúca vo výskume strávim 75 percent času programovaním. V súčasnosti takmer každý vedec v mojej oblasti používa obrovské súbory dát, takže data mining a programovanie je nevyhnutnosťou. Pri každom novom projekte si najprv musím ujasniť, na aký problém sa chcem zamerať, čo konkrétne chcem v rámci neho zistiť, kde si nájdem dáta, ktoré potrebujem a ako si ich spracujem pre svoju potrebu.

Napríklad v mojom poslednom článku som riešila frekvenciu výskytu blízkozemských asteroidov v závislosti od ich veľkosti (size-frequency dstribution).  Potrebujeme vedieť koľko a akých veľkých asteroidov sa nachádza na dráhach, ktoré sú blízko Zeme, aby sme napríklad mohli odhadnúť aké veľké je riziko zrážky s nimi, prípadne koľko ich je takých, ktoré by sa dali komerčne využiť. Na to som potrebovala prejsť databázu všetkých známych asteroidov, vyhľadať si všetky, ktoré sme objavili my a porovnať to s mojimi simuláciami, kde som mala namodelovaných niekoľko stoviek miliárd umelých asteroidov. A to sa jednoducho na papieri s kalkulačkou urobiť nedá.

Aký je tvoj názor na postavenie vedcov na Slovensku. Čím by sme sa mohli inšpirovať zo zahraničia?

Ja mám stále pocit, že na Slovensku sú žiaľ vedci málo rešpektovaní. Ľudia majú pocit, že sme len nejaká skupina čudákov v bielych plášťoch, ktorí žijú zavretí vo svojej slonovinovej veži a nerozumejú svetu vonku. Veľa ľudí teraz verí skôr všelijakým šarlatánom, liečiteľom, astrológom a vešticiam, či už sa jedná o riešenie zdravotných problémov, spochybňovanie očkovania, alebo viery, že náš osud riadi postavenie planét. Je mi z toho smutno.

Potrebovali by sme viac možností ako byť vypočutí, dostať viac priestoru v médiach, tvoriť nové, zaujímavé dokumenty, skrátka vytvoriť protiváhu k falošným, veľakrát zdieľaním správam na sociálnych sieťach a diskusných fórach.  Potrebujeme viac chodiť na školy a besedovať s ďeťmi, presvedčiť ich, že veda je v skutočnosti úžasná, stále dokáže niečím prekvapiť a dá sa v nej vybudovať úspešná kariéra. Tu v USA odvádza vynikajúcu prácu napríklad popularizátor vedy Neil DeGrasse Tyson, majú cielený vládny program ako inšpirovať a podporiť mládež, ktorá sa chce venovať vede a výskumu a podobne. My v Bratislave nemáme ani len planetárium.

Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň?

Prvá vec, ktorú vždy urobím po príchode do kancelárie je, že si stiahnem najnovšie snímky z predchádzajúcej noci. Každé ráno spracovávam dáta z nášho teleskopu na Maui a hľadám neznáme asteroidy a kométy, aj také, ktorí by sa teoreticky mohli zraziť so Zemou. Keď nie som na konferencii, alebo niekam necestujem, sedím celý deň na v kancelárii pri  počítači, programujem, odpovedám na emaily, chodím na mítingy, skrátka vybavujem bežnú agendu dňa.  Keď mám pozorovací čas na väčších teleskopoch na Mauna Kea pracujem v noci a pozorujem asteroidy. Vtedy ťahám zvyčajne 24 hodín v kuse a potom mám nasledujúci deň voľno.

Je možné chrániť Zem pred zásahom nejakým vesmírnym objektom?

Zatiaľ nie je vypracovaný nijaký konkrétny plán ako našu planétu ochrániť, ale medzinárodné spoločenstvo vedcov má niekoľko návrhov. Tie by však fungovali iba ak by sme sa o nebezpečnom telese dozvedeli s dostatočným časovým predstihom, najlepšie niekoľko rokov alebo desaťročí. Asteroidy sa žiaľ nedajú zostreliť jadrovými hlavicami.  V máji bude v Tokiu konferencia s názvom Planetary Defence Conference, ktorá je usporiadaná práve s cieľom rozvíjať tieto koncepty a zúčastnia sa jej nielen vedci, ale aj astronauti a zástupcovia z amerických a európskych obranných zložiek.

Aké sú tvoje ambície do budúcna?

Rada by som zostala vo vede tak dlho ako sa bude dať, možno dostala viac priestoru na učenie, lebo učím veľmi rada. A práca na nejakej fajn vesmírnej misii by bola tiež super. Predstavujem si, že keď moja dcérka vyrastie pôjdeme spolu do Houstonu a budeme stáť v riadiacom centre a sledovať pristátie našej sondy na asteroide a potom sa tešiť a pripíjať si šampanským. Pamätám si keď sa na cestu k Plutu vydala sonda New Horizons. To bolo pred 10-imi rokmi a ľudia, ktorí na misii pracovali tomu zasvätili polovicu kariéry.

Muselo byť úžasné vidieť po toľkých rokoch úspešné zavŕšenie ich snahy. Najmä keď snímky Pluta nám ukazujú, že jeho povrch je úplne jedinečný, nič také sme nikde inde v Slnečnej sústave nevideli. Napríklad hory vodného ľady vysoké ako Alpy, plávajúce v oceáne z polotekutého metánu… Ak by som mala ako pravý nerd citovať zo Star Treku, títo ľudia naozaj odvážne išli tam, kam sa ešte nikto nevydal.

Čo všetko sa dá vyčítať z pozorovania vesmíru s vašimi prístrojmi a technológiami?

Odpoveď na túto otázku by bola veľmi komplikovaná, ale aspoň takto v skratke, vieme nájsť neznáme kométy a asteroidy, zistiť na akých dráhach sa pohybujú, koľko ich je, z čoho sa skladajú, či by boli vhodné ako terč pre kozmická misiu, či by sa tam dali ťažiť zaujímavé nerasty a podobne. Vieme určiť na akých dráhach sa pohybovali milióny rokov v minulosti, dokonca vieme približne povedať odkiaľ prišiel asteroid, ktorý vyhubil dinosaury. Takže sa trošku fušujeme aj do archeológie.

Máš nejaké obľúbené knihy, ktoré ti zmenili pohľad na život/vesmír? Odkiaľ čerpáš stále nové poznatky a inšpiráciu?

Odmalička som bola knihomoľ a snažím sa k tomu viesť aj svoju dcérku. Od svojich ôsmych rokov som prečítala asi každú knižku od A.C. Clarka a Isaaca Asimova a kompletné oddelenie sci-fi literatúry v Trnavskej knižnici:)  Keď sa mi nejaká kniha páči, vraciam sa k nej a prečítam si ju aj viackrát. Moja najobľúbenejšia bola kniha Koniec detstva, a potom ešte novela Stalker od bratov Strugackých.

Momentálne mám veľmi rada knihy od Harukiho Murakamiho a Banana Jošimotovej. Čítam aj veľa odborných článkov, to patrí k mojej práci. A posledných niekoľko mesiacov je mojou najväčšou inšpiráciou moja dcérka. Neskutočne ma baví pozorovať ako rastie a učí sa, a aj kvôli nej by som si priala aby mali všetky deti možnosť dostať v živote dobré vzdelanie a robiť čo ich baví, bez ohľadu na pôvod, rasu a pohlavie.

Na Hawaji väčšina ľudí žije podľa hesla „Aloha“. Ako vnímaš celkový život na Hawaji?

Na Havaji sa nám žije veľmi dobre. Príroda, ktorá nás obklopuje je úžasná. Bývame síce v meste, ale naša ulica končí tropickým lesom, odkiaľ sa môžeme vydať na túru, a oceán a pláž s krásnym parkom máme od domu 15 minút jazdy autom. Naložíme do auta bábo, na strechu surfy a ideme. Bývame v prenajatom dome, ako skoro každý, lebo nehnuteľnosti sú tu neuveriteľne drahé, ale v záhrade máme mangovníky a každé ráno a večer chodíme s dcérkou obdivovať zelené papagáje, ktoré nám sem chodia.  Havaj spája všetok komfort amerického života s krásnou prírodou.

Na druhej strane je tu aj strašná chudoba, bezdomovci,  sociálna nespravodlivosť a smutný osud domorodých Havajčanov. Havaj je pestrá zmes kultúr, premelie sa tu veľmi veľa ľudí z celého sveta, najmä z Japonska a Kórey, takže byť cudzincom nie je zvláštne a zapadla som sem hneď. Ázijská kultúra s jej striktnou disciplínou a vrodenou slušnosťou sa tu prejavuje najmä tým, že je na uliciach bezpečne, môžete bez obáv chodiť behať aj o polnoci, neexistujú tu vreckári, a keď niečo stratíte, alebo zabudnete kľúče vo dverách auta na rušnej ulici, nič sa nestane, nájdete aj na druhý deň všetko tak ako ste nechali.

Ďalším bonusom je čistota – neexistuje aby muži močili na verejnosti, nikto nepľuje na chodníky, nevypľúvajú sa žuvačky, všetky smeti končia v smetných košoch. Po uliciach sa dá úplne v pohode chodiť naboso. Nádhera!

A nakoniec, nedá sa mi nespýtať, aký veľký je vesmír? 

Nekonečný :)

Čítajte viac z kategórie: Rozhovory