Od kráľovskej rodiny k vlastnej škole etikety: Príbeh ženy, ktorá učí Slovákov „správať sa na úrovni“

Lucia Sandrin Breznayová si malými krôčikmi už od detstva dláždila cestu k Madam Etikete. A my sme chceli o tejto ceste dozvedieť oveľa viac.

Zaujímalo nás tiež, aké má etiketa stolovania úskalia a slasti, či už sa týka domáceho, zahraničného alebo aj rodinného života, píšu Kávičkári.sk. 

Lucia Sandrin Breznayová je, ako sama vraví, v prvom rade Slovenka a Európanka. Narodila sa v Rožňave a roky dospievania strávila v Poprade. Ešte počas gymnaziálnych rokov jeden rok študovala angličtinu na University of California San Diego. Následne pokračovala v štúdiu na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov a zároveň na Právnickej fakulte v Banskej Bystrici.

Medzinárodné vzťahy ukončila s červeným diplomom a „do roka a do dňa“ úspešne vykonala štátnu rigoróznu skúšku a získala titul PhDr. Druhú fakultu ukončila titulom Mgr. a akékoľvek ďalšie štúdium práva bolo pre ňu už irelevantné. Počas piateho ročníka na práve opäť strávila pár mesiacov v San Diegu. Na University of California San Diego ukončila biznisprogram Pre-MBA.

„Samozrejme, v posledných rokoch som získala tri dôležité certifikáty pre moju terajšiu činnosť. Dva od The English Manner v oblasti etikety a od Protocolbureau. Ten je európskym odborníkom číslo jeden v školiacich programoch s protokolárnou tematikou,“ dopĺňa Lucia, ktorú už isto poznáš ako Madam Etiketa. A čo ju priviedlo práve k tomu, aby profesijný život zasvätila etikete?

„Bola to súhra viacerých podnetov v rôznych fázach môjho života a na rôznych geografických miestach. Asi najviac to bolo moje detstvo, ktoré v mojom profesijnom smerovaní zohralo najväčšiu úlohu,“ začína svoje rozprávanie o ceste za Madam Etiketou Lucia Sandrin Breznayová.

Mnoho Slovákov netuší, ako správne držať príbor: Lietajúce lakte a „pero“ namiesto noža nám robia hanbu

Úplne prvým impulzom bola návšteva malej výstavy v prvej triede ZŠ s pani učiteľkou Beličákovou, ktorá zobrala celú triedu pozrieť sa na výstavu stolovania. „Bolo tam prestretých len pár stolov, asi iba päť, a mňa to všetko krásno úplne očarilo. Bol tam stôl pre deti, na ktorom bola kytica kvetov vyrobená z celofánu a lentiliek, takže ten za mňa určite vyhral,“ s úsmevom spomína na prvé očarenie svetom etikety a stolovania. No nezostalo iba pri ňom…

Pasia pre britskú kráľovskú rodinu

„Zdá sa mi, že bol február alebo marec roku 1990, keď som v časopise Život našla článok o britskej kráľovnej a jej rodine. Pre deväťročné dieťa, ktoré vyrastalo medzi kaštieľom v Betliari a hradom Krásna Hôrka, fakt, že princezné a kráľovné ešte existujú, bol magický objav!“ s nostalgiou spomína Lucia, ktorá všetky články o britskej kráľovskej rodine doslova hltala.

Pamätá sa aj na to, ako v televízii dávali Trooping The Colour, ktoré komentoval pán Buček. Skutočnosť, že nepoznal členov kráľovskej rodiny po mene a titule alebo si ich zamieňal, ju dosť hnevala.

Jej záujem o etiketu vo všeobecnosti bol v podstate jedna veľká náhoda súvisiaca s kráľovskou rodinou: „V auguste 1994 som bola druhýkrát v Londýne, kde som opäť navštívila Buckinghamský palác (otvorili ho pre verejnosť v auguste 1993), Kensingtonský palác (tam bývala Diana) a aj hrad Windsor (víkendové sídlo kráľovnej).“

zdroj: Unsplash/Peter Kostov

„Počas tých 5 dní som prešla množstvo kníhkupectiev. Pre mňa, ako veľkú obdivovateľku britskej kráľovskej rodiny, boli knihy priamo v angličtine dôležité. V tom období ich na našom ‚česko-slovenskom‘ trhu až tak veľa nebolo.“

„A v jednom z tých londýnskych kníhkupectiev, na mieste, kde som našla kroniku kráľovskej rodiny, bola položená aj kniha o etikete. Prelistovala som si ju a doslova ma očarila. Niekto tam tú knihu len tak položil alebo bol možno pohodlný, aby ju vrátil na miesto,“ vysvetľuje moment, keď jej niekto svojím „nedostatkom“ dobrých spôsobov priniesol do života ďalšiu pasiu, teda okrem kráľovskej rodiny…

Pamätá sa aj na to, ako po návrate domov hľadala v našich kníhkupectvách knihy o etikete v slovenčine alebo češtine. Podarilo sa jej nájsť až jednu a bol to preklad jednej renomovanej nemeckej knihy.

Štúdium v San Diegu, láska v Paríži

V rokoch 2006/2007 študovala na University of California San Diego Pre-MBA. Tam participovala na jednej super prednáške o etikete, keďže sa ňou sama zaoberala už viac ako 10 rokov. Počas tejto prednášky si povedala: „A prečo sa nevenovať iba etikete a takémuto koučingu?“

Svoju budúcnosť nevidela v slovenskom práve. Na Ministerstvo zahraničných vecí (napriek červenému diplomu, doktorátu a plynulej angličtine, nemčine a španielčine) by ju tak či tak nezobrali. Takže hneď po prednáške si cez Amazon nakúpila asi desať kníh, ktoré im odporúčala prednášajúca.

zdroj: pexels/ben-johnson

„Boli to klasické knihy etikety na americkom trhu, ktoré sú v podstate stálice, a keďže sme na jednom predmete v rámci Pre-MBA programu mali vytvoriť biznisplán pre náš projekt, tak to do seba aj pekne zapadalo. Keď som sa vrátila zo San Diega, čakali ma ešte štátnice na právnickej fakulte.“

„V tom čase ma kontaktovala aj jedna firma z Malorky. Mala som tam pracovať v online banke pre anglicky a nemecky hovoriacich klientov. To som okamžite akceptovala. Po štátniciach som odletela na predĺžený víkend ku kamarátke do Paríža. Tam som stretla môjho budúceho manžela, takže na Malorke som nakoniec bola iba jeden rok,“ spomína Lucia, ktorá žije v Paríži od augusta 2008.

Paradox je, že tam prišla s nulovou francúzštinou. Celý projekt etikety teda dala na „stand by“. Napriek tomu si naďalej kupovala zaujímavé knihy z tejto oblasti a stále sa v nej „samovzdelávala“.

Prvé „stretnutie“ s Madame Etiquette

V roku 2015 sa opäť začala pohrávať s myšlienkou koučingu a rozbehla anglický IG účet Madame Etiquette. Toto meno v tom čase nikto iný okrem nej nemal. A ani jeho mužskú verziu. Následné tehotenstvo s dvojčatami a ich príchod do rodiny spôsobil, že úplné „naštartovanie“ projektu Madame Etiquette sa posunulo na neurčito.

„V roku 2020 som mala v pláne získať medzinárodný certifikát na prestížnej britskej škole etikety, pretože jedna vec je mať pasiu a určité vedomosti v danej oblasti a druhá vec je mať certifikátom overené vedomosti. Ale pre pandémiu sa moje plány museli zmeniť.“

„Následne v júli 2021 som, opäť vďaka Covidu, začala online štúdium etikety s Williamom Hansonom a Mykou Meier na jednej z najlepších škôl etikety ,The English Manner‘. Prvý stupeň trvajúci 6 mesiacov som ukončila veľmi náročným testom v angličtine, ktorý som zvládla na 96 %. Druhý stupeň, ktorý opäť trval 6 mesiacov, som zavŕšila na 98 %, čiže oba semestre som ukončila s vyznamenaním.“

Takže napriek tomu, že do rodiny pribudlo tretie dieťatko, začala v rokoch 2021/2022 novú kapitolu vo svojom profesionálnom živote. A hoci tento životný krok roky „dobrovoľne“ posúvala, teraz s úsmevom vraví: „to najlepšie na koniec“. 

Najväčšie faux pas v oblasti etikety vo svete

To je veľmi ťažké definovať, pretože etiketa sa mení od krajiny ku krajine. To, čo je u nás správne, nie je správne napríklad v Číne. Skôr by sa dalo dlho rozprávať o tom, na čo musia byť Európania pripravení, keď cestujú do Číny alebo iných, pre nás vzdialených, krajín…

A čo slovenské faux pas?

Naše slovenské a žiadne iné, v čom máme asi najväčšie medzery, je stolovanie. Napríklad nesprávne držanie príboru, lakte na stole, nahýnanie sa nad tanier, opieranie sa o stôl pri jedení alebo pití zo šálky či z iného pohára atď.

To najmarkantnejšie, a teda to, čo v podstate väčšina z nás neovláda, je správne držanie vidličky a noža. Pravidlá sú pritom jednoduché. Stačí si ich iba osvojiť a trénovať, a ani sa nenazdáš, bude to pre teba prirodzené.

Môžeš držať vidličku hrotmi nahor?

Áno, môžeš, ale iba pri rizote alebo cestovinách. Vtedy chytíš vidličku do pravej ruky a držíš ju hrotmi smerom nahor. Keď chytíš do ruky nôž a vidlička je v ľavej ruke, hroty vidličky smerujú k tanieru.

A tým druhým problémom je obrúsok, ktorý nie je na stole ako dekorácia. Účelom obrúska je ochrániť nás nielen pred zašpinením, ale slúži aj na utretie úst – hlavne predtým, ako sa ideš napiť z pohára (odtlačky mastných pier na pohári nevyzerajú veľmi esteticky).

Etiketa stolovania má veľký presah do gastronómie a spája sa s veľkými menami francúzskej kuchyne. Ako teda vyzeralo stolovanie kedysi a dnes?

Etiketa stolovania vonkoncom nie je otázkou posledných desaťročí, je tu s nami už stáročia. Najstaršie tradície stolovania zdokumentovali už starí Gréci.

V čase stredoveku mali Európania od dnešného stolovania dosť ďaleko… Ich slušné spôsoby spočívali v tom, aby sa pri trhaní mäsa prstami príliš nezamastili a čo najmenej sa zašpinili.

Aj dnes dobre známe pravidlo, že lakte na stôl nepatria, má svoj pôvod v stredoveku. A súviselo s dobovými stolmi, ktorými boli často len dlhé dosky položené na podstavcoch alebo pňoch stromov. Opretie sa lakťami o „stôl“ by mohlo v skutočnosti prevrátiť celú dosku a, samozrejme, celé jedlo by skončilo buď na tých, ktorí sedeli za stolom, alebo na zemi.

zdroj: Canva/Rawpixel

Záujem o dobré správanie a slušné stolovanie sa zvýšil počas renesancie. Vtedy bolo násilie súčasťou rýchlo rastúcich renesančných miest. V tomto období sa pravidlo o lakťoch na stole bežne uvádzalo v dobových textoch vrátane príručky zdvorilosti pre deti, ktorú v roku 1530 napísal známy holandský teológ Desiderius Erazmus.

A čo vieme o histórii príboru?

Archeologické nálezy naznačujú, že lyžice s rukoväťou sa používali na náboženské účely v starovekom Egypte už v roku 1 000 pred Kristom. Nože sa oddávna používali ako zbrane aj ako nástroje. Mnoho ľudí sa zranilo prepichnutím úst pri používaní nožov na jedenie, pretože nože neboli otupené a „domestikované“ na stolové použitie.

Týmto prešli až v 16. storočí vo Francúzsku. Približne v rovnakom čase vzrástla popularita vidličky vďaka „trendsetterke“ (dnes by sme ju nazvali influencerka), akou bola Catherine de Medici. V 18. storočí už boli vidličky súčasťou stolov bohatších rodín.

Domáce stolovanie vytvára vzor pre naše deti. Ako im v oblasti etikety stolovania môžeme byť správnym vzorom už odmalička?

Veľmi ľahko – byť im dobrým príkladom. Keď vie bábätko sedieť a udržať sa vo svojej detskej stoličke, treba ho prisunúť k stolu, aby bolo súčasťou stolovania s rodičmi. Samozrejme, dnes už existujú možnosti, že bábätko môže byť vo vajíčku na stoličke už od prvých dní svojho veku. Ja by som ho tým však v prvých týždňoch netrápila. Tak či tak ešte dobre nerozumie a ani poriadne nevidí, čo sa to pri tom stole robí.

Oddelené stolovanie, pri ktorom bábätko je samo v prítomnosti jedného z rodičov, ktorý vôbec neje, len dieťa kŕmi, nie je ideálne na to, aby si detičky vizuálne osvojovali určité návyky pri stolovaní. Áno, pri tom „spojenom“ stolovaní môže vzniknúť aj určitý stres.

Nie vždy sa podarí, aby bábätko a zem zostali ako-tak čisté, ale určite to stojí za to. Takéto bábätko nebude mať problém samo držať detskú lyžičku okolo jedného roka.

Majiteľ obľúbenej pekárne v Bratislave s tržbami 600-tisíc eur: „Dnes je posledný deň našej prevádzky“

Tiež treba postupne pridávať aj príbor. Neobmedzuj dieťa iba na používanie lyžičky, ktorou bude jesť všetko aj vo svojich štyroch rokoch. Ja osobne mám osemročné dvojčatá, ktoré pekne papkali príborom ako dvojročné.

No a náš najmladší, ktorý mal práve 2 roky, začal sám papať vidličkou ako 17-mesačný. Tak už nám chýba inkorporovať iba detský nožík a, samozrejme, pomáhať pri krájaní – to máme ešte na pár chvíľ. Krájanie je predsa len pre malé detičky ťažké. Je dôležitejšie, že vedia, ako správne chytiť nožík a vidličku. A že obrúsok je na utretie rúčok a pusinky.

Vďaka tebe už máme prehľad v pravidlách etikety stolovania či dress code, ak sme v pozícii hostí. No z môjho pohľadu je oveľa náročnejšia a stresujúcejšia úloha hostiteľa. Na čo v tejto roli nezabudnúť, ak hostíš menšiu spoločnosť – napríklad na rodinnej oslave? A na čo nezabudnúť, ak hostíš hostí vo vlastnom podniku?

Hostia by sa mali predovšetkým cítiť vítaní, či už je to u teba doma, alebo vo tvojom podniku. Je to jeden z prvých dojmov, ktorý vo svojom hosťovi môžeš zanechať. A preto by mal byť pozitívny, inak sa k tebe budú vracať s ťažkým srdcom (ak ide o rodinné udalosti). Alebo už vôbec neprídu, ak budú cítiť, že sú v tvojom podniku na ťarchu.

Rovnako netreba zabúdať na to, že dobre prestretý stôl vždy vzbudzuje obdiv hostí. Vedieť správne prestrieť stôl je umenie samo osebe. Od umiestnenia pohárov až po orientáciu čepele noža, dôležitý je každý detail.

Napríklad prezentačný alebo klubový tanier môže udávať tón pompéznosti na tvojom stole, obzvlášť pri rodinnom stolovaní. V reštaurácii by však klubový tanier nemal zostávať počas celého stolovania na stole.

Ak ide o večeru u teba doma, polož do stredu prezentačného taniera tanier na hlavné jedlo a potom tanier na predjedlo (ak ho budeš servírovať). Tanierik na pečivo je tradične umiestnený vľavo hore. Neklaď obrúsok pod príbor alebo pod taniere, aby si predišiel hluku z nárazu príborov a tanierov, keď si hostia sadajú k stolu. Namiesto toho polož obrúsok priamo na tanier alebo na ľavú stranu. Krúžky na obrúsky dodajú tvojmu stolu sofistikovaný nádych, obzvlášť keď sú v súlade s dekorom celého stola. Nezabúdaj na to, že do reštaurácie nepatria, používajú sa iba v domácom prostredí.

Dobre prestretý stôl vyžaduje aj výnimočné poháre, ktoré by mali byť krištáľové alebo z kvalitného tenkého skla. A to nasledovne: pohár na vodu, pohár na červené a na biele víno. Ak sa pri stole podáva aj šampanské, umiestni na stôl aj flautu alebo misku na šampanské.