Nathanovi po strate tatina pomohla terapeutická skupina v Plamienku

Nathan má 7 rokov  a pred rokom náhle stratil tatina kvôli zástave srdca.  O tri mesiace neskôr,  keď Nathan nastúpil ako prváčik do školy, jeho mama Vladimíra požiadala o pomoc Plamienok.

Vladimíra sa o Plamienku náhodou dozvedela krátko po smrti Nathanovho tatina. „Dovtedy som o Plamienku nepočula. Zachytila som logo Plamienka, ale nikdy som sa nezaujímala, čím sa zaoberajú, čo robia. A zrovna v tej situácii mi článok o Plamienku nečakane udrel do očí. Až vtedy som si prečítala, že okrem ťažko nevyliečiteľne chorých detí a ich rodín pomáhajú aj deťom a rodičom po strate blízkeho, ale bolo to pre nás ešte skoro. Nemala som vtedy ešte pocit, že takúto pomoc budeme potrebovať,“ spomína.

Nathankov otec zomrel v máji, s Plamienkom sa Vladimíra skontaktovala v septembri. „To leto som sama so sebou mala čo robiť, aby som nejako prekonala smútok a zvládla všetky starosti a vybavovania. S Nathankom sme smútili spolu. Videla som, že každý večer si potrebuje poplakať, ale stále som si myslela, že musí takýmto obdobím prejsť, že smútime všetci. V septembri nastúpil do školy, bol prváčik. Vtedy som si všimla, že sa stráni spolužiakov. Nemal v škole kamarátov, mal problémy tam chodiť. Dovtedy bol spoločenský, mal rád deti, hrával sa s nimi. Vtedy som si povedala, že to nie je úplne v poriadku, a asi to nezvládneme sami. Z Plamienka nás po mojom telefonáte pozvali na sedenie, kde sa pani psychologičky rozprávali s Nathankom, aj so mnou. Na základe tohto sedenia nám odporučili, že pre Nathanka by boli vhodné skupinové terapeutické stretnutia.“

zdroj: Plamienok

Môžeme zároveň smútiť, aj tešiť sa

Nathanova mama si spomína, ako jej psychologička terapeutickú skupinu pre deti predstavila. „Vysvetlila mi, že tam sú detičky v podobnom veku, ako je Nathan, ktoré tiež prišli o niekoho blízkeho, buď súrodenca alebo rodiča. A že preňho, keď má takýto problém v škole, by bolo fajn stretnúť rovesníkov, ktorí rovnako ako on niekoho stratili. Nathanko mi rozprával – vieš, mami, z tých detí v škole ma nikto nepoľutuje. Nikto z nich to tak nevníma, že ja som stratil ocina. Snažila som sa mu vysvetliť, že to sú malé detičky, prváci. A že ak to nezažili, nevedia si to predstaviť. Dúfala som, že práve v terapeutickej skupine stretne deti, ktoré mu porozumejú.“

Vladimíra ešte pred stretnutím v Plamienku rozmýšľala, ako Nathanovi o ňom povedať. “Vysvetlila som mu, že existuje organizácia, ktorá sa venuje detičkám, ktoré stratili niekoho blízkeho a že sa tam môžeme ísť pozrieť, porozprávať a uvidíme. Nathan je veľmi rozumný na svoj vek, pochopil to. Hneď chcel ísť, chcel to vyskúšať. Po prvom sedení som sa ho opýtala, ako sa mu to páčilo. Bol spokojný, a aj neskôr vždy do Plamienka chodil rád. Keď som mu povedala, že na ďalší deň má po vyučovaní Plamienok, tešil sa. Nikdy mi o skupinových stretnutiach s deťmi nerozprával, ale videla som na ňom, že sa mu tam páči. Občas si aj poplakal, ale bol celkovo pokojnejší, vyrovnanejší.

zdroj: Plamienok

S deťmi v škole si Nathan už rozumie lepšie

Vladimíra sa s spolu s Nathanom zúčastnila aj víkendu pre smútiace rodiny, ktorý Plamienok pravidelne organizuje. „Na tom víkendovom pobyte som pochopila, že Plamienok pomáha aj rodičom, ktorí stratili partnera, či dieťa. Tam som prvý raz vnímala, ako sa asi Nathan v skupine cíti. Ja som sa v ten víkend vyplakala, ale išla som odtiaľ s dobrým pocitom na srdci. Neviem to ani opísať, tak, ako to nevedel úplne slovami opísať ani on. Hovorila som aj Nathankovi, čo som cítila – aby sa tešil zo života. Aby nemal pocit, že nám zomrel tatino a my preto musíme už len smútiť. Môžeme si poplakať. Stále budeme na neho spomínať. Pozrieme si staré fotky, ale na druhej strane musíme sa tešiť, lebo aj on by chcel, aby sme sa zo života tešili, aby sme mali kamarátov. Aby sme sa stretávali s ľuďmi. Aby sme neboli uzatvorení pred svetom a sami pre seba.“

Dnes, po niekoľkých mesiacoch skupinových stretnutí je podľa Vladimíry Nathan oveľa otvorenejší. „Vie sa už porozprávať aj s ľuďmi, ktorých dobre nepozná. Predtým sa hneď odvracal, nekomunikoval, niekedy to vyzeralo až tak, že sa správa neslušne. Ale už je otvorenejší, veselší, komunikatívnejší.“

Stretnutia v Plamienku podľa Vladimíry postupne pomohli Nathankovi zlepšiť aj vzťah s deťmi v škole: „Od začiatku som mala pocit, že do Plamienku chodil rád. Do Plamienku sa tešil aj na tie deti. Ale stále to bolo tak, že s deťmi v škole si veľmi nerozumel. Deti v Plamienku mu rozumeli viac, pretože zažili to isté, čo on. Mal k nim bližšie. Detská skupina v Plamienku bola malá a podľa mňa sa tam aj preto cítil dobre. V škole bol tichý, utiahnutý. Spočiatku nechcel skákať, nechcel sa jašiť na dvore, lebo mal pocit, že má smútiť. Časom to však začalo byť aj tam lepšie. A myslím si, že práve v Plamienku sa presvedčil, že môžeme smútiť a zároveň sa tešiť zo života.“