Príbeh slovenskej študentky, ktorá objavila svoj talent na UCL a Cambridge

Jej cesta nezačala vo vedeckých laboratóriách, ale v umeleckých triedach na hodinách spevu a klavíra. Napriek tomu sa dnes venuje neurovede na jednej z najprestížnejších univerzít sveta.

Slovenská študentka Frederika Malichová nám porozprávala o rozhodnutiach, ktoré ju priviedli k štúdiu prírodných vied, o vplyve osobných zážitkov na jej profesijný smer a o tom, čo všetko musela prekonať, aby si splnila sen o štúdiu v zahraničí. Vďaka grantu od Nadácie Alto sa jej podarilo študovať na Cambridge, kde naplno rozvinula svoj talent a obohatila svet vedy o nové poznatky v oblasti neurodegeneratívnych ochorení.

Inklinovali ste už od malička k lekárstvu či vede?

Vôbec (smiech). Celý život som sa venovala veciam spojeným s umením a hudbou. Milovala som to. Chodila som na spev, hodiny teórie, klavír venovala som sa francúzštine a taliančine. Toto ma bavilo robiť vo voľnom čase popri štúdiu na 1. súkromnom gymnáziu Bajkalská v Bratislave. V druhom ročníku som sa musela rozhodnúť, z ktorých predmetov budem maturovať a vlastne, na aký obor sa budem profilovať. Veľmi dlho som nad tým rozmýšľala a radila som sa aj s rodičmi. Umelecký svet bol mojou vášňou, no takmer všetci v mojom okolí mi vraveli, že ak pôjdem týmto smerom, budem to mať o čosi náročnejšie s uplatnením. Nakoniec som sa rozhodla pre biológiu, chémiu a matematiku, a myslím, že som spravila dobre.

Spojenie prírodných vied a umenia je u ľudí vzácne. Kam viedli vaše kroky po maturite?

Veľkú premennú v celom rozhodovaní po maturite zohral môj vtedajší priateľ. Študoval v Londýne a samozrejme chcela som byť s ním. V procese výberu konkrétneho odboru sme spolu vytvorili „hodnotiacu tabuľku“ – išlo o tabuľku, kde som bodovala jednotlivé predmety v programoch, ktoré ponúkali univerzity od 1 do -1 – podľa toho, čo ma zaujíma, a čo naopak menej. Vyšlo mi, že by som mala skúsiť Biomedical Sciences.

Sedelo to na vás?

Pozrela som si profil odboru a povedala som si, že idem do toho. Hoci som uvažovala o viacerých školách s týmto programom, túžila som študovať v Londýne a University College London bola pre môj odbor absolútnou špičkou. Veľmi som si priala, aby ma tam vzali. No prihlášku som si podala aj na iné univerzity v Londýne a takisto aj na Univerzitu Komenského v Bratislave na odbor farmácia. Môj sen o UCL sa však podarilo naplniť.

Čo všetko musí slovenský študent spraviť pre to, aby ho zobrali na UCL?

Podmienky sú rovnaké pre všetkých záujemcov zo sveta. Ja som musela napísať personal statement, čo je dokument o tom, prečo som sa rozhodla pre túto školu a odbor. Je to niečo ako motivačný list, ktorý zahŕňal tiež popis mojich hobby a prínos, ktorý so sebou prinesiem na školu pre komunitu ľudí študujúcu na tejto škole. Musela som tiež doložiť dve referencie od učiteľov na moju osobu, a tiež predpokladané známky na maturite. Prihlasovanie na univerzity v Londýne totiž prebieha v decembri v maturitnom ročníku.

Znie to tak, že dôležité nie sú iba vedomosti, ale aj osobný rozvoj…

Presne tak. No a ďalším dôležitým činiteľom v tomto celom zohral môj otec. V tomto období mu začínalo ochorenie, ktoré lekári nevedeli dlho pomenovať. No diagnóza nakoniec znela Progresívna non fluentná afázia,  forma frontotemporálnej demencie, čo je špeciálne neurodegeneratívne ochorenie. Na vlastné oči som videla, ako sa mení jeho správanie a vnímanie na základe toho, že sa mu mení štruktúra mozgu – odumierali mu mozgové bunky. Začala som sa zaujímať o túto diagnózu viac.

Aké boli prvé mesiace na UCL?

Štúdium ma úplne opantalo, v pozitívnom zmysle slova. No bolo to tiež obdobie, kedy sa môjmu ocinovi začali zdravotné komplikácie. Chcela som to ochorenie pochopiť a začala som si študovať neurovedu a neurodegeneratívne ochorenia podrobnejšie aj vo svojom voľnom čase. V škole som si vyberala všetky predmety, ktoré s touto oblasťou súviseli. Využívala som naplno všetky možnosti, ktoré ponúkala táto úžasná škola a inšpirujúci odborníci, aby som získala čo najviac vedomostí. Celá neuroveda je veľmi zaujímavá. Fascinovalo ma, ako biologické veci spôsobujú tie klinické, ktoré som vnímala aj u ocina.

Dá sa povedať, že ste už v prvom ročníku vedeli, čím sa budete zaoberať v ďalších rokoch štúdia…

Áno, je to tak. Štúdium ma veľmi chytilo a naozaj veľmi bavilo. Už v druhom ročníku som začala uvažovať nad svojou záverečnou bakalárskou prácou. Vedela som, že sa budem držať ocinovej diagnózy. Prešla som si práce všetkých profesorov UCL, ktorí sa venovali frontotemporálnej demencii a napísala som im e-mail, či by ma neškolili. Odpísala mi jedna vedkyňa, s ktorou som neskôr spolupracovala celý bakalársky ročník. Môj projekt niesol názov „Nové prostriedky na diagnózu frontotemporálnej demencie“. Vyskúšala som si bioinformatické metódy v neurovede, laboratórne metódy – bola som tzv. v centre diania. Biomarkery sú objektívne biologické meratele vnútorného stavu pre ochorenia, ktoré sa dajú využiť tiež pre frontotemporálnu demenciu. My sme však pracovali konkrétne s krvnými vzorkami, kde sa nachádzajú tzv. extracelulárne častice, ktoré každá bunka vylučuje. Tieto častice obsahujú proteíny, ktoré nám vedia povedať, čo sa deje s tou bunkou. Ide o istý typ komunikácie. Mozgové bunky tiež vylučujú tieto extracelulárne častice. Mozgovo-krvná bariéra zohráva dôležitú úlohu, pretože zabezpečuje prenos molekúl medzi mozgom a krvou. V mojom projekte som sa venovala skúmaniu krvi, teda konkrétnejšie, zaujímala som sa o to, či je možné extrahovať tieto extracelulárne častice z mozgu v krvi.

Viete nám priblížiť samotný postup?

Postup bol taký, že sa odobrali vzorky krvi, odtiaľ som si zobrala plazmu a v nej som hľadala extracelulárne častice. Bolo to celkom stresujúce lebo nikdy nebolo jednoznačné či sa to podarí. Keď sa to podarilo, nasledoval druhý krok, extrahovanie konkrétnych častíc z mozgu – tých je ešte menej.

Čo nasledovalo ďalej?

Bola som zapojená do optimalizácie protokolu na extrakciu, porovnávania rôznych metód a analýzy proteínov v mozgovo-miechovom moku, ktoré sú u pacientov s genetickým typom frontotemporálnej demencie . Všetky výsledky sú zaznamenané v mojej bakalárskej práci. Moja školiteľka mi bola veľmi nápomocná. Celý výskum prebehol v spolupráci s UK Dementia Research Institute, čo je obrovský inštitút pre demenciu v Anglicku, ktorý spája rôzne výskumné inštitúcie po celom Anglicku, a tiež s iniciatívou GENFI (Genetic Frontotemporal Dementia Initiative), kde je sústredená veľká databáza pacientov s touto formou demencie. Nachádzajú sa v nej aj presymptomatickí aj symptomatickí pacienti a je možné porovnávať ich rôzne ukazovatele a meratele.

zdroj: Archív FM

Znie to veľmi zaujímavo. Venovali ste sa tomuto výskumu aj vo vyšších ročníkoch?

Áno. V štúdiu som však pokračovala už na inej univerzite. Hľadala som pre seba výzvu, a preto som si podala prihlášku na Oxford. Tam ma ale nevzali. Uvažovala som aj nad Cambridge, no tá negatívna odozva z Oxfordu ma zneistila. Napokon som si tam prihlášku podala, stála iba 50 libier, a vyšlo to. Celý administratívny proces na Cambridge bol rovnaký ako na UCL.

Pamätáte si ten moment, keď ste sa dozvedeli, že vás zobrali na jednu z najuznávanejších univerzít na svete?

Áno, pamätám si to úplne presne (smiech). Učila som sa na skúšky v knižnici a v tom mi pípol e-mail z Cambridgeu. Bála som sa pozrieť na mobil lebo som čakala odmietnutie. Otvorila som to a v tom na mňa zasvietil text „We are pleased to invite you for an interview“. Bola som neskutočne šťastná. Povedala som si: „Prvé kolo je za mnou, poďme do druhého.“ Na interview som prezentovala môj doterajší výskum. V rámci prezentácie sa ma pýtali množstvo otázok a všímali si moje reakcie, myslenie a pohotovosť. Musím sa priznať, že som ten typ osoby, ktorý miluje prezentovanie – a pri tomto interview som presne vedela, čo idem hovoriť. Cítila som, že je to moja šanca zažiariť a využila som ju na plno.

Ako prebiehalo samotné interview?

„Pohovorovalo“ ma 6 ľudí, čo som naozaj nečakala. Bola to taká porota, ktorá sa ma neustále niečo pýtala a ja som odpovedala. Interview prebehlo online a na jeho konci som z neho mala dobrý pocit. O dva dni na to mi napísala moja budúca školiteľka s tým, či by sme si mohli zavolať a prediskutovať môj budúci projekt. Toto bol pre mňa jasný signál, že ma zobrali. Potom som už len čakala na oficiálne stanovisko z fakulty. Mala som extrémnu radosť. Neskôr v tom dni som to oslávila s kamošmi.

zdroj: Archív FM

O štúdiu vo Veľkej Británii je známe, že je finančne náročné. Ako ste získavali financie na štúdium vy?

S úhradou nákladov na štúdium mi pomáhali rodičia za čo som im nesmierne vďačná. Ale okrem toho som si privyrábala aj babysittingom, prácou v kaviarni, či v reštauráciách a teraz si privyrábam písaním blogov.

Získali ste grant od Nadácie Alto za 10 tisíc eur na štúdium na univerzite Cambridge. V čom vám táto suma pomohla? A ako ste sa o ňom dozvedeli?

O grante Nadácie Alto som sa dozvedela na internete, keď som pátrala po rôznych možnostiach financovania svojho štúdia. Nejde o lacnú záležitosť. Grant od Nadácie Alto mi pomohlo uhradiť niektoré z nákladov na štúdium, konkrétne časť z ročného fee. Bola som za to veľmi vďačná.

Mali vaši spolužiaci podobné možnosti v ich rodnej krajine?

Áno, mali. Tí však finančnú podporu v podobe grantu dostali na rozdiel odo mňa od štátu.

A čo vaša záverečná práca na Cambridge? Podarilo sa vám pokračovať vo výskume?

Zostala som pri krvi a tiež pri biomarkeroch. Skúmala som ako bunky imunitného systému, ktoré vieme extrahovať z krvi prispievajú k neurodegenerácii, a teda čo sa deje v mozgu. Existuje veľa výskumov zameraných na to, že imunitný systém je veľmi aktívny pri neurodegeneratívnych ochoreniach. Ja som sa však pozerala na to, že či tie krvné bunky vedia nejako ovplyvniť dianie v mozgu. Mala som rôznu škálu pacientov, od frontemporálnej demencie až po kortikobazalný syndróm. Bol to pre mňa zaujímavý projekt. No ešte zaujímavejšie bolo, že som sa s touto témou dostala na medzinárodnú konferenciu v Amsterdame, kde som tieto výsledky prezentovala a hodnotila to tiež vedecká spoločnosť. Bola to skvelá skúsenosť. Cambridge naozaj ponúka možnosti, ktoré treba využiť.

zdroj: Archív FM

V čom vidíte najväčšie rozdiely, keď porovnávate svoje štúdium v Británii s tým na Slovensku?

Žiaľ, toto porovnanie sa mi robí veľmi ťažko, keďže nemám osobnú skúsenosť so štúdiom na vysokej škole na Slovensku. Vhľad do toho mám iba cez mojich kamarátov. Vo Veľkej Británii sa neučíme naspamäť učivo cez knihy či publikované štúdie, ale rozvíja sa u nás aj kritické myslenie. Nútia nás kriticky premýšľať aj v súvislosti so štúdiami. Na Cambridge máme zas úžasnú college, kde sa všetci stretávame, a kde je všetko čo potrebujeme na jednom mieste – od knižnice cez spoločnú reštauráciu až po fitko. Žijeme si tam taký spoločný komunitný život, čo je skvelé.

Ako vyzerá v praxi „rozvíjanie kritického myslenia“?

V škole pracujeme s aktuálnymi článkami z relevantných médií či vedeckých časopisov, kde je náročné dostať publikáciu. Žiadny predmet „kritické myslenie“ sme nemali, ale mali sme napríklad predmet technológie v neurovedách. Na tomto predmete sme dostávali 3 články, ktoré sme si museli prečítať. Nemávali sme prednášku, no na hodine sme diskutovali o tom, prečo použili danú metódu, čo ňou vedci chceli dosiahnuť, čo mohli spraviť lepšie alebo ako by sme postupovali my. Mnohokrát sa stalo, že na danú vec sme mali rozdielne názory. Tak vznikla diskusia, a tým sa u nás rozvíjalo kritické myslenie a tvorivosť. Samozrejme, mali sme aj obyčajné prednášky, také, ako sú všade.

A čo študentský život na Cambridge?

Na Cambridge som bývala na študentskom ubytovaní,… išlo o dom s desiatimi izbami a vlastnou toaletou. Zdieľali sme dve kuchyne. Mala som pocit, že je to v podstate súkromné ubytovanie. Ak by som však mala porovnať Londýn s Cambridge, tak Cambridge je kompaktnejší, viac študentsky žijúci. Veľké plus bolo pre mňa aj to, že všetko tam bolo „poruke“ a blízko seba. Na Cambridge je však zaujímavé celé fungovanie, ktoré je naozaj raritné. Existuje tam celkom 31 collagies. Každý študent je v jednej z nich, a to bez ohľadu na to, čo študuje. Collage predstavuje pre študentov komunitu, v rámci ktorej má svoju knižnicu, jedáleň, formálne večere, fitness centrum, music room a pod. Týchto útvarov je až 31 pričom každý je inej veľkosti a na rôznych lokáciách. Je to super príležitosť na spoznanie sa s rôznymi ľuďmi zo školy. Každý študent na Cambridge je pridelený do jednej z collage a stáva sa súčasťou nejakej komunity. Nemôže sa tu teda nikomu stať, že by zostal „študent – samotár“.

zdroj: Archív FM

Láka vás zostať v Anglicku?

Dlho som to prehodnocovala, no podala som si prihlášku na doktorandské štúdium na University of Amsterdam a vzali ma. Od budúceho roka budem teda na holandskej adrese, z čoho sa veľmi teším.