Adiktologička Žemličková: Žijeme v najalkoholickejšom regióne sveta a pitie berieme ako súčasť života

Odborníčka na závislosti Jana Žemličková zasvätila svoj život pomoci závislým. V bratislavskej Petržalke vedie Sanatórium AT, špecializované pracovisko, ktoré sa stará o pacientov formou ambulantnou, hospitalizačnou, a o klientov formou resocializačnou a prekleňovacou starostlivosťou.

Tento rok je Žemličková nominovaná na cenu Krištáľové krídlo za rok 2022 v kategórii medicína a veda. Galavečer sa uskutoční 4. marca 2023, sledovať ho môžeš na RTVS.

Prečo má podľa nej Slovensko veľký problém s alkoholom? Ako liečia pacientov závislých od sociálnych sietí? Ako sa díva na novodobú epidémiu ľudí závislých od benzodiazepínov, ale aj, čo by mala naša spoločnosť urobiť preto, aby sme prestali stigmatizovať ľudí s duševnými ochoreniami, sa dozvieš v exkluzívnom rozhovore.

• Prečo je vzťah Slovákov k alkoholu problematický?
• Je alkoholizmus u žien odlišný?
• Od akých liekov sú Slováci najčastejšie závislí?
• Existuje nejaký bezpečný počet hodín strávených na sociálnych sieťach?

Slovensko má dlhodobý problém s alkoholom a alkoholizmom. Čím to podľa vás je? Našou náturou? Bagatelizovaním situácie? Alebo vierou, že nás sa to netýka? Či?

Mnohé faktory nás k tomu zväzujú: úzus kultúry našich predkov, geografické podmienky viazané na vinársku tradíciu. Žijeme v najalkoholickejšom regióne sveta a pitie berieme ako súčasť života. Spoločenský tlak na pitie vnímame ako samozrejmosť, zaužívanú normu aj s pocitom, že piť je slušné, ba až zdravé. Jeho súčasťou je „bohorovný pohľad“, že mám pitie pod kontrolou. A pritom to už dlhšie nemusí tak byť. V tomto by sme si mali ako spoločnosť prevetrať svedomie.

Existujú názory, že pri alkohole je vzťah Slovákov akoby opačný. Je to droga, pri ktorej musíte vysvetľovať, prečo ju neberiete, a nie, prečo je súčasťou vášho života. Súhlasíte s týmto tvrdením? Čo si o tom myslíte vy?

Máte pravdu, je ťažšie odolávať nepitiu ako si vypiť. Hranicu kultúrneho pitia a rizikového popíjania meriame každý svojím metrom. Rovnako aj opíjanie zvykneme zamieňať za salónnu náladu, opradenú aktuálnou atmosférou, bez schopnosti reálneho úsudku. Všetko sa dá racionalizovať, keď má človek záujem realizovať svoju potrebu alebo zámer.

A keď pri tom človek prežíva nadštandardné pocity, ktoré alkohol dokáže sprostredkovať, stáva sa najlepším mediátorom psychologických väzieb. Ťažko je odolávať mu. Žiaľ, niekedy už od detstva ako súčasť prospektívnej výchovy podľa vzoru: „Aj tí naši píjavali, aj my píjať budeme…“

Kedy presne sa človek stáva závislým/rizikovým?

Keď sa dostavia abstinenčné príznaky. Človek je biologicky tak usporiadaný, že dokáže drogu prijať a tá mu dáva to, čo nikto neponúka – uspokojenie a pokoj každému citovému prežívaniu. Množstvo mýtov je spojených s konzumáciou alkoholu – napr. že kvalitný alkohol je zdravší, alebo pre spoľahlivú konzumáciu odporúčanie dennej dávky, či keď nepiješ 1 – 2 mesiace nie si závislý a pod.

Množstvo, frekvencia a ani výber nie sú hlavnými indikátormi vzniku choroby, ako si mnohí myslia. Choroba vzniká v našom mozgu – opakované užívanie mení rovnováhu mozgovej chémie zvýšením hladiny dopamínu.

Podľa štatistík v poslednej dobe u nás vzrástol aj počet detí (nemajú ani 15 rokov) závislých od alkoholu. Prečo sa to deje?

Aktívnym príspevkom je celá spoločnosť. A pritom žiaden rodič nechce vychovať alkoholika. Vždy ma mrzí, keď na omyly, alebo ignoráciu dospelých doplácajú tí najzraniteľnejší, naše deti.

Sama som bola svedkom, keď na Silvestra, na pohotovosť CP prišlo 16-ročné dievča so zranenou rukou, v sprievode matky, ktorá jej dohovárala: „… vidíš hovorila som ti, mala si piť len alkohol.“ Z toho sa dalo usúdiť všeličo, avšak najmä tolerancia k návykovým látkam. Kým spoločnosť prijme nepitie ako princíp ochrany zdravia, bude musieť vyhasnúť ešte niekoľko životov.

Pribúda aj žien alkoholičiek. Je alkoholizmus a jeho dôvody iné u žien ako u mužov?

Emocionálne kódy určujú naše správanie. Morálny kompas má každý z nás nejako definovaný a odlišuje sa podľa osobnosti, pohlavia, výchovy, spôsobu života a pod. Nedá sa žiadnym príkazom „zvonku“ ovládať. V poslednom období akoby sa „roztrhlo vrece“ s pohľadom na ženský alkoholizmus.

Áno, pomer liečených žien voči mužom sa mení, dokonca si myslím, že prerastie čochvíľa v neprospech žien – avšak opitý človek je bez rozdielu pohlavia neprijateľný pre svoje okolie rovnako, hlavne pre svoje správanie, čo je jeden zo symptómov choroby.

Tento fakt určuje postoj okolia a zníženú schopnosť pre jeho akceptáciu. A opitá žena je z tohto pohľadu vnímaná ako morálne nedôstojnejšia, akoby muža tento prívlastok obchádzal. Liečba sa dlhé roky u žien považovala v dôsledku spoločenskej neakceptácie za komplikovanú, čo sa dnes v mnohých ohľadoch mení.

Spomínate si na nejaký silný moment, ktorý vám pri práci so závislými ostal v pamäti?

Tých je mnoho. Spomeniem jeden, takmer smrteľný. Išlo o muža, v strednom veku, tak okolo 40. Partnerka ho vyhodila z vlastného bytu, zabalila igelitku a ako sám povedal: „…vykopla na ulicu.“ Spal po parkoch, na lavičkách, jedlo dojedal zo stolov v reštauráciách, akoby sa vyzliekol zo svojej dôstojnej ľudskej podoby.

Vedela som, že ľútosť a ani odsúdenie mu nepomôže. Potreboval čas. Emočný čas. Prišiel sa vlastne rozlúčiť – so životom, so sebou, s nádejou, s budúcnosťou. Na stôl položil biely prášok a hlboko sa mi zahľadel do očí. Z rozhovoru vyplynulo, že alkohol kombinoval mnohé roky s drogami. Tie posledné už len s túžbou po pokoji.

Večný pokoj človeka naozaj dokáže zo zúfalstva vykúpiť. Zotrvali sme v rozhovore niekoľko hodín, čo sa v čakárni len veľmi ťažko vysvetľuje a robí neprimeraný tlak aj na personál. Hľadal iný pocit, než aký žil. Ešte v ten deň u nás zostal. Liečbu podstúpil aj bez motivácie ako záchranu toho, čo už nechcel.

Dnes vlastní stavebnú firmu, zamestnáva ľudí, narodil sa mu syn – žije s poznaním a skúsenosťou, ktorá mu pomohla vidieť svet inými očami. Náhoda, zázrak? Niekedy stačí pre nový život naozaj jedno správne rozhodnutie.

zdroj: Startitup/Nikol Pápayová

Závislí ľudia niekedy bývajú nebezpeční, dostali ste sa aj vy niekedy do nejakej extrémnej situácie? Žeby na vás napríklad pacient zaútočil?

Mne sa nikdy nič podobné nestalo, v mnohom som bola poučená otcom, ktorý sa dlhé roky venoval závislostiam (MUDr. Ivan Novotný). Právo na pravdu, za istých okolností, môže vyvolať neprimeranú reakciu, ktorá keď je riadená cravingom a zníženou schopnosťou sebakontroly, omyl v komunikácii dokáže spustiť obranné reakcie u závislého až do extrémnej situácie.

V dvoch prípadoch, pokiaľ si spomínam, bol otec svedkom neprimeraného zásahu zo strany pacienta. Konflikt súvisel s umiestnením na lôžko, keď ešte mal v prevádzke Záchytnú stanicu v Bratislave.

V sanatóriu liečite aj ľudí závislých od liekov. Aké typy liekov to najčastejšie sú?

Najčastejšie tie, ktoré zmierňujú bolesť alebo prelaďujú či navodzujú spánok. Charakterizuje ich naliehavá alebo neprekonateľná túžba opakovane a periodicky ich užívať.

O závislosti hovoríme vtedy, keď človek stráca kontrolu nad užívaním a má tendenciu zvyšovať dávky a aj frekvenciu nie podľa ordinácie, ale podľa vlastného rozhodnutia, niekedy aj ako dôsledok tolerancie na účinnú látku. Psychická závislosť je vtedy, keď navodzuje príjemné pocity a jeho neužitie naopak nepríjemné pocity. Fyzická závislosť sa prejavuje abstinenčnými príznakmi.

Závislosť môže vzniknúť od analgetík – určené na tlmenie bolesti, hypnotík – pozitívne ovplyvňujú náladu, psychické tenzie (napätie) a navodzujú spánok, anxiolytík – ktoré potláčajú anxietu (úzkosť), eventuálne anestetík – vyvolávajú znecitlivenie. Vernosť k nim je vyvolaná túžbou po slasti, ktorú nemožno ovládnuť a je príčinou vzniku závislosti.

Téma benzodiazepínov (xanax, atď.) je na Slovensku pomerne kontroverzným problémom. Lekári ich totiž neraz pacientom predpisujú aj roky, pritom užívať by sa mali len pár mesiacov. Čo si o tom myslíte? Ako riešite takéto situácie?

Najčastejšou príčinou zneužívania liekov, tak ako sa s ňou stretávame v sanatóriu, je samoliečba, kedy si pacient sám podľa vlastného prežívania predpisuje frekvenciu a aj dávku.

Druhým omylom je, ak človek príde k lekárovi, psychiatrovi a zatají svoje návykové správanie, podľa našich skúseností najčastejšie smerom k alkoholu. Vtedy je aj liečba často zmarená a pacientovi sa síce na chvíľku uľaví, ale pomoc smerujúcu k uzdraveniu nedosiahne.

Venujete sa pacientom, ktorí sú závislí od sociálnych sietí. Ako to vyzerá v praxi? Je táto závislosť porovnateľná s inými drogovými závislosťami?

Závislosť klasifikujeme ako návykové impulzívne správanie rovnako s poruchou myslenia, ktoré toto ochorenie sprevádza, ako pri iných závislostiach. Vzniká rovnako na základe troch zúčastnených okolnosti: osobnosť – prostredie – psychostimulačné správanie.

V skutočnosti patrí medzi celý komplex závislostí a má rovnaký vývoj narastania ako všetky ostatné závislosti až do tzv. hranice sociálneho nasýtenia, ktoré zatiaľ nenastalo. Čaká nás búrlivé obdobie digitálneho tisícročia, kde sociálne siete zohrajú významnú úlohu práve pri nasycovaní virtuálnych zážitkov, s dominanciou porovnávania, komplexov, únikov, slabej kontroly, zníženého sebavedomia, samoty, a to najmä u mladej generácie.

Existuje nejaký „bezpečný“ počet hodín strávených na sociálnych sieťach?

Žiadna závislosť sa nemeria časom, rovnako ako hodnoty by nemali byť limitované objemom. Všetko súvisí s programom, ktorý človek napĺňa, a s hodnotami, ktoré z neho vyplývajú. Ak sa devalvuje na aktuálnu emóciu zaujatia, mení sa investícia do seba na aktuálny zážitok a ten je škoda napĺňať čo i len minútu.

Často dostávame v sanatóriu, kam v poslednom období prichádzajú po radu rodičia, odpoveď – veď môj syn sa pri tom vzdeláva, vie viac ako ja – a to s tým práve súvisí. Rodič veľmi ťažko odpozoruje, kedy sa prvotné zaujatie spojené s edukáciou mení na návykové.

Túto zmenu môžeme rozpoznať podľa veľmi jednoduchej schémy, ak aktivita človeku spôsobuje abstinenčné príznaky – a tie sa prejavujú zmenou nálady z nedostatočnosti, respektíve z odvykania. Takéto prežívanie neharmonizuje so skutočnosťou. Vtedy hovoríme o závislosti od takého správania.

A čo ľudia, ktorí sa tým živia? Dnes ich je mnoho.

Považujem ju za akúkoľvek inú prácu, pokiaľ nie je zaujatie na nej motivované chorobnosťou – nasycovaním zážitkov z nej, ako som uviedla vyššie.

zdroj: Startitup/Nikol Pápayová

Ako vyzerá liečba v praxi?

Najúčinnejšia je dobrovoľná, kedy je dostatočne motivovaný pacient aj jeho okolie, v ktorom žije, k liečbe. Motivácia prostredníctvom lekára alebo terapeuta je problematickejšia o to, že odhalenie pravdy môže trvať aj niekoľko mesiacov – pacient sa javí ako motivovaný, ale skutočnou pravdou môže byť, že prichádza napr. zachrániť lásku, alebo sa schovať pred hrozbou (dlhy a pod.).

Prebieha v niekoľkých fázach – od ambulantnej, alebo hospitalizačnej formy, v prípade potreby ďalej prechádza mentálnou rehabilitáciou (resocializáciou) a pokračuje v socio-terapeutickom doliečovaní prostredníctvom klubov.

Významnou súčasťou v procese rozvoja trvalej abstinencie sú záujmové aktivity individuálne realizované pomocou zosieťovaného digitálneho systému Fórum AT, ktorý poskytujeme každému členovi, na základe ktorého vykonávame rozličné športové, kultúrne, spoločenské aktivity.

Začal som experimentom, dnes už 2 roky vôbec nepijem. Spravilo to so mnou oveľa viac, než som čakal

Viem, že ste pomáhali dostať sa zo závislosti aj niektorým slovenským celebritám napr. Tonymu Moisesovi. Aký bol jeho prípad?

Akokoľvek vnímam vašu otázku, nič iné ako zvedavosť mi nenapadá. A takú nie je vhodné nasýtiť ani z iných dôvodov – napr. že skúsenosť a poznanie kohokoľvek je neprenosné, alebo že je naivné si myslieť, že sa dá skúsenosťou niekoho poučiť, nech ide aj o známejšiu osobnosť.

Ak by som vašej otázke dala empatický rozmer a spojila ju s jeho poznaním, vzdelaním, pracovným zaradením a hodnotami spolu so životným programom, ktorý žije, mnohí by sme mohli byť hrdí, že ho osobne poznáme a že je práve on súčasťou života v našej krajine. Byť slobodný je nádherné. Vždy s úctou vzhliadam k takýmto ľuďom.

Koho známeho ste ešte liečili?

Túto otázku vnímam ako nekorektnú v mnohých ohľadoch. Človeka by nemalo prezentovať, aké liečenie absolvoval, respektíve aké následky z ochorenia u neho akútne alebo chronicky pretrvávajú, pokiaľ sa pre to nerozhodne on sám. Aj keď ide o umelca.

Ten ponúka svoj talent, svoje schopnosti, svoje myslenie, správanie a s ním, ak sa rozhodne, aj svoju abstinenciu. Tá sa ponúknuť druhým ani slovom nedá. To je akoby sme poukazovali na príznaky „hnačky“, ktorú iste každý dospelý aspoň raz v živote mal. Táto informácia ale nikoho nezaujme, pretože skúsenosť s ňou v prvom rade nikoho nezaujíma a je prísne individuálna.

Otázku som nemyslel bulvárne. Skôr som názoru, že na Slovensku chýbajú tzv. vzory v tomto ohľade, známi ľudia, ktorí sa zo závislosti dostali a nebáli sa o tom hovoriť otvorene.

V podstate každý odliečený závislý až vtedy produktívne abstinuje, keď dokáže o svojej minulosti hovoriť slobodne. A práve známe osobnosti, detegované drobnohľadom spoločnosti, to majú o to ťažšie. A nielen preto, že sa musia vyrovnať so svojou minulosťou, ale preto, že spoločnosť stále viac zaujíma, kým boli, než to, kým dnes sú.

Z tohto pohľadu pacientom ani neradíme, bez ohľadu na profesiu, pracovné zaradenie, vek, pohlavie, druh závislosti, dĺžku abstinencie, hovoriť o nej. Súhlasím s vami, že ak spoločnosť začne viac vnímať hodnoty nadobudnuté poznaním z nepitia, môže byť takéto správanie inšpiráciou pre druhých.

zdroj: Startitup/Nikol Pápayová

Kedysi dávno ste začínali ako umelkyňa (divadlo, pozn. red.), až neskôr ste sa rozhodli pre túto prácu. Myslíte, že táto časť osobnosti vám v niečom pri práci so závislými pomohla?

Veľmi nadnesene znie takto skonštatovaná veta. Pre mňa bolo vzácnosťou poznať ľudí zo sveta umenia a veľmi skoro som pochopila, že moja cesta pôjde ďalej iným smerom, do hlbín ľudskej duše, kde som načrela po niekoľkých skúsenostiach zo spolupráce s mojím otcom.

Dokonca si myslím, že v každom z nás drieme akási nadštandardná schopnosť, či už vo forme talentu, charizmy alebo jednoducho obyčajných schopností. Len ju treba objaviť, venovať sa jej, rozvinúť vo forme záujmu alebo aj práce na celý život, ktorá človeka nezamestnáva pre odmenu, ale pre spokojnosť a radosť.

Aký je to pre vás pocit – byť nominovaná na Krištáľové krídlo?

Z istého pohľadu významný. Otvára cestu do problematiky duševného zdravia, ktorá bola a stále aj je nivelizovaná, čo mi je nesmierne ľúto. Ešte aj dnes k nám prichádzajú klienti, ktorí sa hanbia za to, že potrebujú pomoc. V tomto nám pandémia v mnohom otvorila dvere – uverili sme, že mentálne zdravie predstavuje významnú súčasť spokojného, vyrovnaného života.

Je pre mňa cťou, že sa ukázal zvýšený záujem práve v súvislosti s touto nomináciou o ochranu duševného zdravia obyvateľstva všeobecne a aj pred vznikom závislosti. Z tohto pohľadu vnímam posolstvo organizátorov Krištáľového krídla mojou nomináciou za naplnené.

O téme duševného zdravia sa na Slovensku hovorí čoraz viac, osobne mám pocit, že to však ešte stále nie je dostatočné.

O problematike duševného zdravia sa najčastejšie hovorí až vtedy, keď už mnohé nevieme ovplyvniť. Pri rozvinutej závislosti, pri nehodách pod vplyvom omamných látok, pri ublížení na zdraví, depresiách, anxietách, domácom násilí a pod. Často ide o zanedbaný prejav neliečenej choroby, alebo spúšťací mechanizmus vzniku novej.

V tomto sme stále nepoučiteľní – už pri prvom omyle, alebo odchýlke od bežného správania odporúčame navštíviť odborníka, buď priamo postihnutou osobou, alebo rodinným príslušníkom, zamestnávateľom, kolegom, priateľom. Zatiaľ nám stále nestačí, koľko ľudských životov nás stojí jeden omyl.

Čo môžeme ako spoločnosť urobiť pre to, aby sme odstránili stigmu okolo závislostí či duševných chorôb?

Hovoriť o tom. Prísť za odborníkom, ak cítim potrebu sa zdôveriť o svojich pocitoch. Duševné ochorenie je ešte aj dnes vnímané ako mentálny postih, spoločensky neakceptovaný – rovnako ako abstinencia, teda vynútené nepitie.

Dokonca som sa stretla aj s názorom, že ide o „chudáka, čo nemôže piť!“. A pritom zďaleka nejde o chudáka, čo nepije, ale o osobu, ktorá považuje život bez alkoholu za „chudácky“.

Keď máte boľavé koleno alebo zub, je to spoločensky akceptované, ale keď niekto trpí duševným ochorením, tak je to ujma. Budeme potrebovať ešte veľa rokov, aby sme sa ako spoločnosť oslobodili. Ale každý krok sa počíta.

Čítajte viac z kategórie: Rozhovory