Aj ženy vedia byť beštiálne, z kože židovských väzňov si vyrábali kabelky. Príbehy o zvrátených dozorkyniach mrazia

Za beštiálnymi praktikami a krutým terorom v koncentračných táboroch stáli aj ženy. Navonok usmiate tváre, no pod maskou skrývali chladné tajomstvo. Je naozaj ťažko predstaviteľné, že tie isté nežné ruky, ktoré piekli koláče, zároveň bili a týrali tisíce väzňov v koncentračných táboroch.

Dozorkyne boli kruté, nacistická ideológia im vštiepila sebavedomie a v brutálnych činoch sa vyžívali. V tomto článku si priblížime tie najkrutejšie z nich. 

Dozorkyne hľadali v novinách 

Ak si pokladáš otázku, ako ženy prišli k práci v koncentračnom tábore, tak odpoveď je veľmi jednoduchá. K tejto práci ich vyzývala armáda prostredníctvom novín. Ako uvádza BBC, v nemeckých v novinách z roku 1944 v rubrike pracovných inzerátov stálo: „Na vojenské účely hľadáme zdravé ženské pracovníčky vo veku 20 až 40 rokov.“

Ženám sľubovali dobré mzdy, bezplatnú stravu, ubytovanie a oblečenie. Sľubované oblečenie malo predstavovať uniformu SS a fráza „vojenské účely“ v skutočnosti znamenala prácu v koncentračných táboroch. Dozorkyne spoločne s rodinami ubytovali v prepychových vilách. Ich komfort bol v absolútnom rozpore s podmienkami, v ktorých žili väzni a väzenkyne. 

Dozorkyne väčšinou pracovali len v  ženskom koncentračnom tábore v Ravensbrücku. Podľa zdrojov projektu Medical Review Auschwitz prešlo bránami Ravensbrücku približne 92 000 žien. S koncepciou vytvorenia čisto ženského tábora prišla ústredná tvár Tretej ríše, politik Heinrich Himmel. 

Boli v ňom väznené židovky, Poľky, lesbičky, ale taktiež aj ženy z vypálených Lidic. Počet obetí je odhadovaný na 30- až 50-tisíc. V Ravensbrücku zomrela aj Kafkova objaviteľka, novinárka Milena Jesenská.  

Ženy v koncentračnom tábore boli brutálne mučené, väzenkyniam sa napríklad sypalo do rán rozdrvené sklo. Robili na nich rôzne zvrátené pokusy a experimenty. Toto sa však niektorým dozorkyniam málilo. Postupne sa niektoré z nich „kariérne prepracovali“ až do Auschwitzu či Bergenu. 

Dirigentka orchestru smrti 

Maria Mandl, prezývaná aj Beštia, bola jednou z tých dozorkýň, ktoré sa vďaka svojmu pracovnému nasadeniu prebojovali až do Osvienčimu. Aj ona najskôr pracovala pre výlučne ženský tábor v Ravensbrücku, no v roku 1942 už bola preradená do Auschwitzu. Onedlho sa v tomto koncentračnom tábore stala aj vrchnou dozorkyňou. 

Ako uvádza WW2GraveStone, táto žena vyberala väzňov, ktorí končili v plynových komorách. Na smrť poslala viac ako 50 000 žien a detí. Hovorí sa o nej, že stála pred bránou Auschwitzu, kde sledovala prichádzajúcich väzňov, každý jeden z nich, ktorý sa na ňu pozrel, bol vyradený z radu a už o ňom nikdy nikto viac nepočul. 

V lekárskom posudku je Mária Mandl vykreslená ako inteligentná žena, čím sa od ostatných dozorkýň výrazne líši. Bola krutá a sadistická. Je o to smutnejšie, že táto žena, ktorá sa vyžívala v mučení žien, si rozsah svojich činov plne uvedomovala. 

Mária Mandl milovala vážnu hudbu. V Auschwitzi zriadila aj orchester zložený z početného množstva väzenkýň. Ženy unavené z práce museli hrať a spievať hocikedy, kedy boli vyzvané. Tento orchester hrával napríklad počas ranného nástupu, počas selekcií či pri verejných popravách. Koncerty pod taktovkou Márii Mandl si niekoľkokrát prišiel vychutnať aj samotný Himmel. 

Zrkadielko, zrkadielko, kto je najkrajší na svete? 

Irma Grese je ďalšou z dozorkýň, ktorá bola predelená z Ravensbrücku do Auschwitzu. Pod ochranné krídla si ju zobrala vyššie uvedená Maria Mandl. Irma Grese,  prezývaná „ Krásna beštia“, pôsobila ako vystrihnutá z módneho časopisu, no jej nežný výzor jej na brutalite neubral, práve naopak. 

Ako informuje Holocaust Matters, táto žena si na svoj vzhľad potrpela. Bola vždy krásne upravená, obliekala sa do drahého oblečenia a výrazne sa parfumovala, čím sa zrejme chcela vyvyšovať nad väzenkyňami, ktorým boli osobné veci odňaté. Taktiež bola súčasťou výberového procesu väzňov do plynových komôr, na smrť zväčša posielala ženy, o ktorých si myslela, že sú krajšie ako ona. 

Neslávne sa do histórie zapísala aj svojimi sexuálnymi excesmi. Sexom bola posadnutá, mala milostné aféry s viacerými SS dozorcami, medzi nimi bol aj Josef Mengele, keď však nebola dostatočne uspokojená, znásilňovala aj mnohých väzňov. 

Irma bola krutá a sadistická. Ako uvádza Jewish Virtual Library, namiesto doplnkov nosila pri sebe pištoľ a bič. Väzňov svojvoľne strieľala a mučila ich. V jej dome našli kože troch väzňov, z ktorých si urobila tienidlo na lampu. 

Ľudia už čarodejnice neupaľovali, čarodejnice upaľovali ľudí 

Pre niektorých ľudí sa stal z vyvražďovania židov rodinný biznis. Svoje o tom vedia aj manželia Kochovci. Ilse Koch, manželka veliteľa koncentračného tábora Buchenwald, svojou zvrátenosťou prevýšila aj svojho druha.  

Kochovci údajne pre lekára Ericha Wagnera, ktorý robil dizertačnú prácu o tetovaní a kriminalite, zvliekali potetovaných väzňov z kože. Ľudská pokožka však bola využitá ako tienidlo, rukavice či slúžila ako obal na knihy. Podľa výpovedí sa však Ilse Koch najviac tešila zo svojej kabelky vyrobenej z ľudskej kože. V dome si taktiež vystatovali časti ľudských tiel. 

O Ilse Koch sa povrávalo, že bola nymfomanka. Chodila vyzývavo oblečená a väzňov pod hrozbou smrti nútila k pohlavnému styku. Ako sa uvádza v encyklopédii Britannica, Kochovci vo svojej honosnej vile organizovali orgie pre príslušníkov SS. 

Ilsu Koch prezývali „Čarodejnica z Buchenwaldu“. Vo fyzickom aj psychickom týraní sa vyžívala. Podľa výpovedí sa pri zabíjaní smiala a najšťastnejšia bola vtedy, keď do plynovej komory vchádzali deti. 

Na princípy kresťanského učenia zabudla 

Podľa zdrojov Lavanguardia bola Juana Bormann silne veriaca a zakríknutá žena, veľmi rýchlo sa však prispôsobila režimu v koncentračnom tábore. Svoju frustráciu si vyvršovala na väzňoch. I keď tvrdila, že do služieb SS nastúpila len z ekonomických dôvodov, masochistické činy, ktoré páchala na väzňoch, sú s jej tvrdením v absolútnom rozpore. 

Každý deň zabila okolo 50 až 500 ľudí. Ako informuje Historynet, Juana Bormann mala prezývku „ Žena so psami“. Na väzňov vypúšťala svojho vlčiaka. Tento psí útok sa stal pre mnohých väzňov osudným, väčšinu z nich pes roztrhal alebo poranil, v dôsledku veľkej straty krvi zomreli. 

Najviac neznášala Rusov

Dorothea Binz spočiatku pracovala ako pomocná sila v kuchyni, postupne sa prepracovala až na pozíciu zástupkyne vrchnej veliteľky v Ravensbrücku. Bola krutá a nacistickou ideológiou posadnutá. Svoje činy nikdy neoľutovala, aj na sklonku života tvrdila, že väzenkyne si jej tvrdé, respektíve usmrcujúce tresty zaslúžili. 

Väzňov týrala a bila krompáčom, bičom alebo vlastným opaskom. Nechýbala na žiadnej poprave väzenkýň. Ako informuje magazín Dotyk, Dorothea najviac zo všetkého neznášala Rusov. Častovala ich ako „ruské svine“ a práve k nim bola najbrutálnejšia.