PSYCHOLÓG: Slováci výrazne „nevyťahujú“ staré rany. Traumy starých rodičov nosíme v sebe (ROZHOVOR)

21. marca 2025 o 12:10

Strach z autorít a potreba nevyčnievať
Telo si pamätá traumy, ktoré myseľ potláča
Slovenské rodiny majú tendenciu nehovoriť o historických zraneniach

generacia, rodina, stará mama, babka, dieťa, vnučka, staroba

Ilustračné foto Unsplash/Ekaterina Shakharova/Manny Becerra

Strach z autorít a potreba nevyčnievať
Telo si pamätá traumy, ktoré myseľ potláča
Slovenské rodiny majú tendenciu nehovoriť o historických zraneniach

Transgeneračná trauma predstavuje fenomén, pri ktorom sa traumatické zážitky a ich následky prenášajú z jednej generácie na ďalšie. Na Slovensku tento jav úzko súvisí s našou turbulentnou históriou 20. storočia – od druhej svetovej vojny cez komunistický režim až po transformačné obdobie po roku 1989.

Dôsledky traumy pretrvávajú

Aj keď samotné traumatické udalosti sa stali v minulosti, ich dôsledky pretrvávajú v podobe nezverejnených rodinných tajomstiev, naučených vzorcov správania či nevedomých úzkostí. V nasledujúcom rozhovore odborník, klinický psychológ Mgr. Jakub Mihaľo, PhD., priblížil, ako tieto neviditeľné stopy minulosti dodnes formujú mnohé slovenské rodiny.

Disponuje akademickými i praktickými skúsenosťami v oblasti duševného zdravia. Jeho profesionálna dráha kombinuje výskumnú činnosť, pedagogické pôsobenie a praktickú psychologickú starostlivosť.

Aké sú vzorce správania v rodine sú dôsledkom transgeneračnej traumy
Ktoré neurofyziologické mechanizmy zohrávajú úlohu pri prenose traumy
Ktoré terapeutické metódy sa ukázali ako najefektívnejšie
Aké sú prejavy transgeneračnej traumy v oblasti psychosomatických ťažkostí

Ako sa podľa vašich pozorovaní odlišuje transgeneračná trauma v slovenskom kontexte od iných krajín?

Transgeneračná trauma sa v slovenskom prostredí často spája s dôsledkami druhej svetovej vojny, povojnovými represiami či životom v totalitnom režime. Rodiny odovzdávajú tieto skúsenosti ďalej nielen ako spomienky, ale aj cez vzorce správania, emocionálne reakcie a nevypovedané tajomstvá.

V iných krajinách môže mať transgeneračná trauma odlišný historický koreň – napríklad kolonizáciu, rasové nespravodlivosti alebo rozsiahle prírodné katastrofy.

Slováci výrazne „nevyťahujú“ staré rany a rodinné príbehy, pretože spoločnosť dlhodobo fungovala v oficiálnom naratíve bez zdôrazňovania individuálneho utrpenia. Mnohé rodiny nosia svoje traumy vo vnútri a nehovoria o nich otvorene ani medzi najbližšími. Tento prístup podporuje vznik nevyslovených obáv a potláčaných emócií.

U nás preto môžu ľudia prejavovať rôzne formy nedôvery, pocit ohrozenia či nízku mieru sebaúcty. V posledných desaťročiach však rastie povedomie o dôležitosti spracovania minulých tráum, a vďaka tomu čoraz viac rodín otvorene hovorí o svojich príbehoch.

Akým spôsobom sa historické udalosti ako druhá svetová vojna, komunizmus a revolúcia v roku 1989 prejavujú v transgeneračnej traume slovenských rodín?

Druhá svetová vojna priniesla extrémne situácie – deportácie, násilnosti a hromadný strach. Komunistický režim pridal faktor straty dôvery – mnohí sa báli otvorene hovoriť, aby ich nestíhali. Tento strach prechádzal na deti, ktoré vyrastali v prostredí, kde museli „mlčať a neriskovať“.

Po revolúcii v roku 1989 prišla väčšia sloboda, no mnohé rodiny mali stále zakorenené naučené vzorce, že spoločnosť sa môže kedykoľvek obrátiť proti nim.

Ľudia, ktorí zažili prenasledovanie či stratu majetku, cítia neistotu a potrebu ochrany. Tieto skryté obavy sa nepriamo prenášajú: potlačené emócie a rodinné tajomstvá môžu vytvárať problémy s dôverou, zvýšenú opatrnosť či nevyjasnené rodinné vzťahy.

Dnešná terapeutická prax ukazuje, že mnohé z týchto zdedených postojov musíme spracovať, aby mohla nová generácia fungovať zdravšie.