Andrew Tate je len výplodom toxickej ideológie. Nič také ako „mužnosť“ neexistuje

Andrew Tate. Ak nežiješ pod kameňom, určite si toto meno aspoň zachytil. Osvedčený mizogýn, násilník, dosť pravdepodobne aj zločinec, no v prvom rade samozvaný „učiteľ“ celej generácie chlapcov.

Zopár informácií o ňom sme ti priniesli aj v našich článkoch. Mojím cieľom však nie je tohto, s ťažkým srdcom povedané, influencera predstaviť. Rád by som sa však bližšie pozrel na ideológiu, ktorú tak zapálene šíri.

Zásoba názorov, ktoré pán Tate prezentuje, by sa snáď dala rozdeliť do troch kategórií: ženy, peniaze a „korektné“ správanie. Kým vo svojich videách Andrew načal mnoho tém, každá z nich by sa dala zhrnúť do konceptu, ktorý by sa dal následne pomenovať frázou „ako byť mužom“.

Toto tvrdenie platí, či Tate rozpráva o ženách, ktoré by mali v jeho ideálnom svete stáť poslušne v kuchyni, plodiť deti a na slovo poslúchať svoju mužskú polovičku. Platí taktiež, keď náš „Top G“ rozpráva o podstate svojho biznisu, a teda o zarábaní peňazí, keďže vysvetľuje, ako sa živiť jedinou správnou, „mužnou“ cestou. A, samozrejme, opäť platí aj v prípade, že Tate rozpráva o jeho pohľade na, mnohými oslavovanú, mužskú etiketu.

O jeho konkrétnych názoroch by sa dal napísať celý ďalší článok, preto sa radšej pohnem ďalej.

Aby sa však tento komentár nepremenil na bezhlavú kritiku Andrewa Tatea, ktorých je už plný v podstate celý internet, upozorním na fakt, že Andrew nie je autorom tejto ideológie. Taktiež nie je ani prvým, ani posledným fenoménom, ktorý „rýdzo mužskú ideológiu“ šíril či bude šíriť.

Kazateľ toxickej maskulinity

Tate je len akýmsi vlajkonosičom. Výplodom názorového hnutia, pre ktoré našiel moderný svet aj pomenovanie, a to „toxická maskulinita“. Vo svetle nedávneho diania, čím mám na mysli zmazanie jeho účtov na sociálnych sieťach, sa nebojím povedať, že čoskoro zmizne z vedomia verejnosti rovnako rýchlo, ako sa do neho dostal. Na Slovensku podobnými názormi na chvíľu „zažiaril“ napríklad Filip Sulík.

Čo však nezmizne, je práve spomínaná maskulinita a snaha ju pretláčať do hláv mladých chlapcov, ktorí sa ešte len snažia pochopiť, čo to vlastne znamená existovať v spoločnosti, do ktorej sa narodili, a s pohlavím, ktoré im bolo pridelené.

Oficiálnym dôvodom na zmazanie spomínaných účtov bola nebezpečná nátura názorov, ktoré šíril, a ktoré mali potenciál ovplyvniť najmä deti. Medzi tými, ktorí ho uctievali, sa bežne našli jedinci, ktorí ešte ani neobdržali občiansky preukaz.

zdroj: YouTube/On Demand News

Snáď netreba dodávať, že čokoľvek, čo môže ovplyvniť deti negatívnym spôsobom, by malo byť pre toto publikum zrušené, alebo obmedzené. Ide o úplne bežnú prax a taktiež je to dôvod, prečo existujú vekové obmedzenia či neprístupnosť mladistvým. Dáva to zmysel a vôbec nie je nečakané, že sa raz za čas niečo také objaví.

Viac znepokojivou skutočnosťou je však, že Tateova ideológia ulahodila aj dospelým chalanom a mužom, ktorí môžu a vedia rozmýšľať nezávisle a sami za seba. Pretože aj napriek očakávanému faktoru racionality a morálnosti sa títo muži bežne stali súčasťou Tateovho kultu osobnosti.

A práve túto skupinku ľudí „zrušenie“ Andrewa najviac pobúrilo, pretože „predsa len šíril pravdu“. A „táto generácia je príliš mäkká“. A „len učil chlapcov, ako byť správnymi mužmi“. Je už jasné, kam smerujem?

V prvom rade, ak je toto naozaj jediný spôsob, ako existovať ako muž, myslím, že máme reálny dôvod sa mužského pohlavia obávať. Našťastie, predošlé tvrdenie vôbec nie je pravdivé. A rád vysvetlím prečo.

Mužnosť je vymyslený pojem

Neexistuje nič také ako „mužnosť“. Pojem „pravý muž“ je obyčajný výmysel. Neexistuje žiadny návod, neexistuje žiadny kódex a neexistuje žiadny správny spôsob, ako fungovať, existovať a správať sa, pokiaľ si sa narodil s penisom medzi nohami.

A ak niekto naozaj potrebuje nahnevaného čudáka s pochybnou minulosťou, aby im cez obrazovku diktoval čo robiť, aby dosiahli vysnívanú „mužnosť“, tak asi v skutočnosti nie je taký mužný, ako si myslí.

Prezradím ešte niečo. Ak smiem hovoriť aj za ľudí, ktorých priťahuje práve mužské pohlavie, tak s istotou poviem, že žiadneho z nich neohúri práve snaha dokázať, že máš z celej partie najviac testosterónu a že si práve ty najväčší „macho“.

Mnoho kritikov odstránenia Tateových účtov sa oháňa argumentom, že dnešná „mäkká a pomýlená“ generácia sa im snaží ukradnúť tak strašne svätú a oslavovanú mužnosť. Opäť, toto tvrdenie nemá korene v realite.

zdroj: Unsplash/Norbu GYACHUNG

Nikto nič nekradne. Nikto ničomu neoponuje a nikto sa nesnaží vymazať z povrchu zemského stereotypný (v najlepšom možnom slova zmysle) obraz muža. To, čo v skutočnosti prekáža racionálne zmýšľajúcej polovici, je pretláčanie tohto obrazu do popredia a jeho prezentovanie ako jedinej správnej možnosti bytia, pokiaľ ti pri narodení do rodného listu napísali maličkým písmom slovo „muž“.

A ak aj prívlastok „mužný“ existuje, tak si ho zaslúžia najviac práve tí, ktorí sa neboja, že by oň nejakým spôsobom prišli. A vôbec nezáleží na tom, či vyzerajú ako Herkules. Nezávisí to ani od toho, či si na tvár nanesú make-up, alebo oblečú sukňu a obujú lodičky. 

Takisto to nezáleží na ich správaní, nezáleží na výzore, ani na hlase či účese. A dokonca to nezávisí ani od toho, s kým vlezú do postele. Pretože, opäť pripomínam, správny spôsob, ako byť mužom, jednoducho neexistuje.

Najkrajšie je na tomto princípe to, že sa dá použiť obojstranne, a vlastne aj v každom spore podobného charakteru. Nikto ti nemôže prikázať, že sa nemôžeš snažiť zapadnúť do tradičného obrazu muža. Slovo tradičný je použité preto, lebo je náročné nájsť iný, vhodnejší výraz.

Rovnako nemôžeš ani ty nikomu nanútiť, aby vyhovel tradičnému opisu muža. Tak to jednoducho nefunguje. No to taktiež neznamená, že pokiaľ do tvojej predstavy nezapadne, máš právo ho umiestniť pod seba a snažiť sa ho obrať o jeho identitu.

Skaza nášho storočia

Ide o moderný konflikt, ktorý často postihne „iných“ ľudí. Jednotlivcov, ktorí nejakým spôsobom nevyhovujú zaužívanému normálu. Častými obeťami sú práve členovia komunít so sexuálnou orientáciou, ktorá je iná ako hetero, trans osoby, ale aj úplne obyčajní chlapci, ktorí sú možno viac jemní či citliví. To isté platí u dievčat, ktoré možno vedia byť drsnejšie a nie sú doslova kvetinky v ľudskej forme.

Dáva to zmysel? Mne teda nie. A jediný dôvod, prečo vôbec mám potrebu ja, a ľudia podobní mne, proti toxickej maskulinite bojovať, je taký, že nie je vôbec príjemné celý život počúvať čo robiť, aký byť a ako sa správať, len kvôli tomu, že mám v úradných dokumentoch písmenko „m“.

zdroj: Unsplash/Emiliano Vittoriosi

Priestor na zhrnutie – ak sa cítiš byť iný/iná a máš strach, že ťa zvyšok spoločnosti neprijme len kvôli tomu, že nespadáš do vymyslenej definície, ktorá mala byť mŕtva aspoň pár storočí, nezúfaj. Nič z toho nemá žiadnu reálnu váhu a nikto nemá právo kradnúť ti identitu.

A vôbec, ak je súčasťou tvojej ideológie nenávisť voči určitým jednotlivcom či skupinám, tak by si ju mal rýchlo zmeniť. A ak tak odmietaš spraviť, si práve ty tým problematickým jedincom, aj keď si myslíš opak.

Čítajte viac z kategórie: Názory a komentáre