Bál sa konfliktov, dnes je jedným z najtvrdších. „Súperi sa mohli zraniť, keď ma udreli,“ spomína Vlado Moravčík

Vladimír Moravčík patrí medzi najväčšie mená slovenského thajského boxu. Jeho cesta k tomuto bojovému športu však nebola naplánovaná od detstva – k bojovým športom ho priviedli osud, energia, ktorú potreboval niekde ventilovať, a napokon aj náhoda, keď hneď po pár týždňoch tréningu nastúpil na prvý profesionálny zápas.

Chlapec s priveľkým množstvom energie

Postupne sa z neho stal bojovník s tvrdým, no zároveň technickým štýlom, ktorý si získal rešpekt na medzinárodnej scéne. V rozhovore nám prezradil viac o svojich začiatkoch, o tom, ako si budoval odolnosť voči bolesti, ale aj o momentoch, keď premýšľal nad koncom kariéry.

Dnes sa venuje trénerstvu a svojim zverencom odovzdáva nielen skúsenosti, ale aj dôležitú radu – najdôležitejšie je začať a nevzdať sa pri prvých prekážkach.

• Ako sa dostal k thajskému boxu?
• Ako prežíval svoj prvý zápas?
• Ktorý zápas považuje za najväčšiu skúšku?
• Chcel niekedy skončiť?
• Ako vyzerá jeho tréning?

Ako si sa dostal k thajskému boxu? Bol to tvoj sen alebo skôr náhoda, ktorá ti zmenila život?

Myslím si, že to bol skôr osud, takže ani sen, ani náhoda. Osud ma k tomu priviedol, keďže už keď som bol v takom veku na strednej škole, tak som raz navštívil psychologičku, lebo mi nešla veľmi škola, a tá povedala, že pani Moravčíková, vášmu synovi treba kúpiť vrece, že má veľa energie, ktorú jednoducho potrebuje vydávať von, a vrece je tou super formou.

Potom som bol ešte na vojenskej službe základnej, a keď som sa z nej vrátil domov, tak kamarát ma stiahol na tréningy. V podstate tak nejako začala moja cesta bojovými umeniami, ako je thajský box.

Spomínaš si na tvoje začiatky? Bol to hneď tvrdý tréning alebo si si k disciplíne musel postupne nájsť cestu?

Práveže začiatky boli veľmi veselé, keďže hneď po dvoch týždňoch tréningu som mal prvý zápas. Hneď to bol aj profi zápas, kde mal ísť ten môj kamarát, ktorý ma stiahol na tréningy, tak mal dohodnutý zápas. On ochorel a tréner povedal: „Vlado, tebe to celkom ide dobre, takže pôjdeš ty namiesto neho.“ Takže to bolo naozaj také úsmevné, ale jedna pravda je tá, že ja som začal s tým športom dosť neskoro.

Mal som 21 rokov, keď som začal prvýkrát, keď som vošiel do telocvične. Bol som už v takom veku, kedy sa veľmi so športom nezačína, ale bojové športy sú práve v tomto opak – môžete tam začať aj v neskoršom veku. No tým, že ja som celý život športoval, hrával som futbal 10 rokov, tak som bol v podstate v dobrej kondičnej príprave a, dá sa povedať, aj silovej.

Tá technika mi išla naozaj veľmi dobre. Rýchlo som sa učil, tak som ten zápas zobral a nakoniec som ho aj vyhral. Bolo to skvelé, úplne nádherná pamiatka. Znova ma to tak potom viac pripútalo k tomuto športu, lebo ten pocit z víťazstva bol neopísateľný.

Aký bol tvoj prvý zápas? Cítil si strach, adrenalín, eufóriu?

Ako vravím, ten môj prvý zápas bol troška srandovný. Určite tam boli strach, adrenalín aj eufória. Všetko to tam človek zažíva a je to jedno, či to je prvý zápas alebo stý. Stále sú tam adrenalín, eufória. Čo sa týka strachu, je ho tam určite čoraz menej a menej, keď ste v tom športe čoraz dlhšie a máte tam už skúsenosti, tak tam určite nie je, skôr si to tam idete užiť.

Ktorý zápas bol pre teba najväčšou skúškou a prečo?

Dá sa povedať, že každý zápas je skúškou. Nikdy neviete, čo sa v tom zápase môže udiať. Veľakrát tam rozhoduje jedna rana a môže byť po zápase. Takže nie, nedá sa povedať, ktorý zápas bol takou najväčšou skúškou. Boli zápasy, ktoré boli, samozrejme, určite ťažšie a ktoré boli ľahšie.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Vladimír „Dracula“ Moravčík (@vlad.moravcik)

V ringu si známy svojím tvrdým, ale zároveň technickým štýlom. Ako si si ho budoval a čo ťa najviac ovplyvnilo?

Je známe, že som tvrdý bojovník a presne technický typ. Je to znova taká zaujímavá vec, že keď som bol mladší a v tom strednom veku, tak som sa bál bitiek celkovo. Vyhýbal som sa konfliktom, vôbec som to nemal rád a nerobilo mi to dobre. Keď som začal s týmto športom, bolo zaujímavé, že ja som ako keby bol normálne rád, keď ma niečo bolelo. Bol som extrémne tvrdý, keď do mňa mohli kopať, búchať.

Veľmi dobre som znášal bolesť. Akoby som sa v tom tak vyžíval, že ma niečo bolí. Samozrejme, že to nebolo nič príjemné. Človek nechce, aby ho niečo bolelo, ale je rozdiel, keď vás niekto kope a otužujete telo, a ja som v tomto vyhľadával práve takú lásku k otužovaniu tela. To som potom veľakrát zúročil v zápasoch, keď som naozaj neodskakoval od súperov. Bol som tam pri nich a oni do mňa mohli búchať. Je to, ako keby bili do steny, a veľakrát sa mohol zraniť aj súper len tým, že ma udrel. Naozaj som si to užíval a tréning ma posúval dopredu.

zdroj: archív Vladimíra Moravčíka

Mal si niekedy moment, keď si chcel skončiť? Čo ťa vždy prinútilo pokračovať?

Mal som také momenty určite. Hlavne moje začiatky boli také, že som mal zápas a neprišiel som naň, bol som prelietavý. Takže áno, mal som niekedy myšlienky a špekuloval som, že skončím. A čo ma prinútilo pokračovať? Hlavne to, že som bol úspešný v zápasoch. To bol môj hnací motor. Chcel som patriť medzi tých najlepších bojovníkov v Top 10. Chodiť po svete, získavať tituly a stať sa jedným z najlepších bojovníkov sveta.

Aké najdôležitejšie vlastnosti by mal mať dnes úspešný thajský boxer?

Určite odhodlanie a disciplínu. Byť disciplinovaný, pristupovať k tréningom zodpovedne a pracovať na sebe stále.

Ako vyzerá tvoj tréning dnes v porovnaní s tým, keď si začínal? Ktoré tréningové metódy považuješ za najefektívnejšie?

Dnes to už vyzerá inak, mám o dosť menej tréningov. Prevažne sa už venujem trénerstvu, takže toho času už na seba až toľko nemám. Samozrejme, snažím sa stále udržiavať, či už so svojimi zverencami, alebo samostatne. Väčšinou sú to silové tréningy a skôr robím športy, ktoré som počas kariéry až tak nestíhal, ako plávanie, bicyklovanie, lyžovanie, bežkovanie.

Hlavne športy s mojimi deťmi. Snažím sa ich naučiť všetky športy, letné aj zimné, lebo mňa to učil môj otec, a myslím si, že veľa z toho som využil potom v kariére thai boxera, keď som bol naozaj atletický typ a z toho som sa vedel rýchlo naučiť techniku. Mňa otec naučil plávať, behať, bicyklovať, lyžovať, bežkovať, hrať tenis, bedminton, ping pong, naozaj, každý šport, ktorý existuje, som asi vyskúšal. 

Ako riešiš regeneráciu? Máš nejaké rituály alebo metódy, na ktoré nedáš dopustiť?

Musím povedať, že počas mojej kariéry tá regenerácia bola na bode mrazu. V podstate ten šport je stále u nás mladý a ešte v tom čase, keď som zápasil ja, bol úplne v plienkach. O regenerácii a strave sme veľa nevedeli. Jediné, čo sme vedeli, bolo, že chceme trénovať, chceme makať a chceme sa posúvať, takže regenerácia bola u mňa často spojená s tým, že som išiel na bicykel alebo si zabehať.

Išiel som napriek zime na bežky a to som si myslel, že regenerujem, ale v podstate to boli vždy tréningové jednotky. Teraz je to už o niečom inom, najčastejšie využívam určite masáž, sauny a klasický oddych, relax doma s rodinou.

zdroj: archív Vladimíra Moravčíka

Čo hrá v tvojej príprave väčšiu rolu – fyzická kondícia alebo mentálna odolnosť?

Zo začiatku to bola určite fyzická kondícia. Teraz už pri konci kariéry som veľa začal robiť s mentálnou odolnosťou, s meditáciou, čo mi veľmi pomáhalo. Ako športovec/zápasník vždy prechádzate nejakým obdobím a určite je dobré pracovať aj s tou mentálnou odolnosťou, ale keď začínate, potrebujete byť fyzicky silný a potrebujete tých súperov likvidovať. 

Čo ťa po rokoch v športe ešte dokáže vyhecovať a motivovať k ďalšiemu zápasu?

Momentálne už je tá profesionálna kariéra na konci. Skončil som ju, mám pocit, pred troma rokmi. A čo ma dokáže vyhecovať a motivovať? Momentálne som na tom tak, že jediné, čo by ma mohlo vyhecovať a motivovať, je asi finančná odmena.

Aj otužilci môžu ochorieť. Certifikovaný inštruktor vyvracia najväčšie mýty Slovákov

Čo robíš vo voľnom čase, keď netrénuješ?

Venujem sa hlavne rodine a voľnočasovým aktivitám, ktoré mám rád, a to sú momentálne plávanie, zimné športy a v lete to budú určite nejaké bicykle s deťmi.

Mladí bojovníci ťa berú ako vzor. Akú najdôležitejšiu radu by si im dal, ak chcú uspieť v bojových športoch?

Najdôležitejšia rada pre bojovníkov, ktorí chcú začať, je hlavne, aby začali. Nech nerozmýšľajú nad tým, čo majú robiť, ako majú trénovať a čo si majú kúpiť. Hlavné je začať, prísť do telocvične a začať. Hneď druhá najdôležitejšia vec vytrvať.

Nezačínajte a nechoďte tam len na tri mesiace, aby vás potom už nebolo vidieť, alebo tam nebuďte rok, aby ste nakoniec zmizli, či tri roky, aby ste sa stratili. Vytrvajte. Bojové umenie nie je o tom, že to robím 5, 10, 15 či 20 rokov, ale že to robím celý život. Je to úplne o niečom inom, ale to zistíte. Keď vydržíte, naozaj, dajme tomu viac, 10 až 15 rokov, potom zbadáte úplne iné hodnoty v tom športe.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Lukáš Zumrik 🇸🇰 (@lukyzum)

Ako vnímaš úlohu trénera vo svojej kariére? Kto bol pre teba najdôležitejším trénerom a čo ťa naučil?

Úlohu trénera beriem veľmi zodpovedne. Musím povedať, že ja som v tejto úlohe veľmi krátko. Musím sa ešte veľa učiť. Nie je to vôbec také, že bol si dobrý zápasník, tak budeš aj dobrý tréner. Snažím sa vzdelávať, samozrejme, snažím sa posúvať v kariére trénera. Veľa čítam, študujem, snažím sa chodiť po rôznych seminároch, takže snažím sa robiť všetko preto, aby som sa stal dobrým trénerom.

Pre mňa bol najdôležitejším trénerom určite Matej Belák, s ktorým som strávil najviac času. S ním som dosiahol aj najviac úspechov vo svojej kariére.

Čo si myslíš o budúcnosti thajského boxu na Slovensku? Má potenciál na to, aby bol populárnejší? 

Myslím si, že thajský box na Slovensku stále bude a určite nikdy nezanikne. A aký je potenciál, či sa stane populárnejším? No v dnešnej dobe práve tento pocit nemám, lebo doba je taká zvrátená, že ľudí skôr zaujíma ten bizár okolo toho všetkého a ten šport ide naozaj bokom.

Takže vidím to tak, že to bude veľmi ťažké, ale, chvalabohu, sú organizácie, ktoré sa snažia ísť práve týmto smerom, aby sa ukazovalo lepšie svetlo tohto bojového športu. Sú teraz momentálne niektoré organizácie, ktoré vsádzajú na troška inú hodnotu. Snažia sa ľudí priťahovať práve tým bizárom a z toho som trochu sklamaný. Ale ako vravím, sú organizácie, ktoré idú iným smerom, a tie určite budem vždy podporovať.

Čítajte viac z kategórie: Šport