Barbora odišla zo Slovenska a študuje v Londýne: Ľudia tu feminizmus vnímajú inak

Čoraz viac mladých uprednostňuje štúdium v zahraničí pred tým u nás na Slovensku. Štatistiky hovoria o 20 % mladých, ktorí momentálne študujú v zahraničí. Odliv mozgov je problémom, ktorý Slovensko zatiaľ nevyriešilo.

K zmene by bolo potrebné zlepšiť školstvo, prepojenie študentov s praxou, ale aj prístup mnohých vysokoškolských učiteľov k študentom.

Barbora Krasová pochádza z Malaciek, v zahraničí chcela študovať prakticky vždy. „Keď sa však blížil maturitný ročník, tak som si to z nejakého dôvodu rozmyslela a nastúpila som na Ekonomickú univerzitu v Bratislave. Ešte pred samotným nástupom som však v Londýne dva mesiace pracovala ako opatrovateľka. Aj napriek krátkosti času som sa do tohto mesta zaľúbila, čo ma neskôr podnietilo zo Slovenska odísť. Na univerzite v Bratislave som vydržala dva mesiace a rozhodla som sa pre štúdium v práve v Británii,“ hovorí o svojich začiatkoch.

Neskôr tak začala so štúdiom medzinárodných vzťahov na univerzite v Birminghame. Tento rok v Londýne je už jej štvrtým. Aktuálne študuje magisterský stupeň, konkrétne európsku politiku na King‘s College London.

• Či Barboru láka návrat na Slovensko 
• V čom ju život v zahraničí prekvapil 
• Ako sa pozerá na slovenskú politiku
• Aké možnosti jej zahraničná univerzita ponúka

Istý čas si strávila na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Dnes však študuješ v Londýne. V čom je rozdiel medzi naším a zahraničným školstvom?

Najväčší rozdiel vidím asi vo vnímaní a prístupe profesorov k študentom. Neviem si predstaviť, že by som tu neprešla skúškou len preto, že by mal profesor alebo profesorka zlý deň, ako sa to deje mojim kamarátom, ktorí sa na Slovensku rozhodli ostať.

V Británii sú pedagógovia omnoho empatickejší a ohľaduplnejší, vzťahy medzi študentami a profesormi sú uvoľnené. Veľmi sa mi páči systém výučby, ktorý vyžaduje oveľa viac samostatnosti a je oveľa flexibilnejší ako ten na Slovensku. Popri štúdiu sa tu tiež kladie oveľa väčší dôraz na psychické zdravie, no tiež mimoškolské aktivity. Každodenne sa tu organizuje množstvo akcií, športových či podporných aktivít.

Štúdium v zahraničí je na rozdiel od toho slovenského platené. Mnohí túto situáciu riešia pôžičkami alebo štipendiami. Ako si na tom ty?

Väčšina študentov, tak ako ja, volí formu študentskej pôžičky od britskej vlády, ak na ňu majú nárok. Tú začínaš splácať až po štúdiu, po dosiahnutí určitého príjmu v práci. Pôžička však nepokrýva ubytovanie ani voľnočasové aktivity, čo znamená, že práca popri štúdiu je pre väčšinu z nás nevyhnutná.

Mala som však veľké šťastie, keďže som začínala študovať ešte v čase, keď bola Veľká Británia v Európskej únii. Dnes už ceny za samotné štúdium veľmi vzrástli, bez možnosti pôžičky pre EÚ študentov. Za jeden rok štúdia by si dnes v UK zaplatila približne 18 000 libier.

Predstav si, že by si sa mala po skončení školy vrátiť na Slovensko a pracovať tam. Bolo by to pre teba lákavé?

Je viacero dôvodov, prečo ma to na Slovensko zatiaľ neláka, ale nevylučujem, že svoj názor zmením. Medzi mojimi slovenskými rovesníkmi v zahraničí pozorujem niekoľko dôvodov, prečo nás to domov neláka.

Hlavnými sú nálada v slovenskej spoločnosti, pracovné príležitosti, ale aj platy. Pritom by stačilo niekedy veľmi málo – napríklad väčšia tolerancia.

Poznám napríklad veľa členov queer komunity, ktorí by nemali problém vrátiť sa z Británie naspäť domov, ak by sa so svojou sexualitou mohli na Slovensku cítiť komfortne a hlavne bezpečne.

Radšej budú žiť v slobodnom diverznom prostredí, kde ich nikto za ich orientáciu nesúdi a kde môžu byť sami sebou. Je to škoda, lebo sú to všetko veľmi inteligentní a dobrí ľudia, ktorí by našu krajinu vedeli posunúť dopredu.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Barbora Krasová (@bkrasova)

Čo je podľa teba dôvodom toho, že Slováci majú na rozdiel od ľudí žijúcich v zahraničí čoraz uzavretejšie a konzervatívnejšie zmýšľanie? 

Neviem, či som kompetentná to súdiť, ale tých faktorov bude viac. Je to určite do veľkej miery aj strach z nepoznaného a populistickí politici s tým majú tiež určite do činenia. Bude to asi aj odrazom vyše štyridsaťročného pôsobenia socializmu v našej krajine, kedy ľudia necestovali, nemali šancu spoznávať nové kultúry a dostávať impulzy zvonka.

Ďalším dôvodom môže byť, že na Slovensku je stále veľmi málo cudzincov. Možno ak by sme na Slovensku mali diverznejšie prostredie, dnes by sme k utečencom, ľuďom inej farby pleti, no možno aj spomínaným príslušníkom LGBTI komunity pristupovali s väčším porozumením a empatiou.

Nastal aj u teba nejaký myšlienkový posun, odkedy žiješ v Londýne?

Určite do nejakej miery áno, pretože sa pohybujem v oveľa multikultúrnejšom prostredí a mám kamarátov a kamarátky z celého sveta. To človeka a jeho svetonázory určite ovplyvní. Nemyslím si, že by som v minulosti mala nejaké predsudky, vždy som bola otvorená všetkým kultúram, rasám či národnostiam, ale život v Británii ma naučil, že rôzne názory ľudí z rôznych kútov sveta nás vedia iba obohatiť.

Oveľa viac tiež vnímam nerovnosti v spoločnosti a aj rodovú nerovnosť a s tým súvisiaci feminizmus, o ktorom diskutujeme často i na rôznych predmetoch na univerzite. O téme s podobným nádychom som robila aj bakalársku prácu – konkrétne o nízkom zastúpení žien v slovenskom parlamente.

Keď už sme načrtli tému feminizmu, ako vnímaš postavenie žien na Slovensku a v Londýne? Je v niečom odlišné?

Oveľa viac profesorov a profesoriek sa tu za feministov či feministky považuje, tá debata je trochu na vyššej úrovni ako u nás na Slovensku. Väčšina ľudí je otvorenejšia o téme diskutovať, či už na školách alebo iných verejných aj súkromných priestoroch.

Británia je v tejto téme ďalej, oveľa viac sa tu rieši menštruačná chudoba, sexuálne obťažovanie, ale i tabu témy, ako napríklad menopauza. Netreba si to tu však idealizovať, je tu veľa problémov, ktoré rodovú rovnosť potláčajú. Napríklad aktuálne sú tu štrajky na univerzitách, a jeden z dôvodov štrajkovania je aj tzv. gender pay gap – profesorky na univerzitách stále zarábajú menej ako ich mužskí kolegovia.

Ako sa, ako Slovenska žijúca v zahraničí, pozeráš na slovenskú politiku?

Snažím sa celú tú situáciu sledovať s nadhľadom, ale často mi je smutno z toho, ako prebiehajú napríklad debaty v parlamente, veľakrát na základe emócií a nie faktov.

Britská politická kultúra nie je síce najlepšia, ale Briti by boli veľmi prekvapení, ak by som im ukázala niektoré prieskumy verejnej mienky u nás na Slovensku, ale i výroky niektorých politikov či političiek, napríklad tie spojené s vojnou na Ukrajine, ale i veľa iných.

Ja však verím, že existuje nádej na zmenu. A možno tá zmena Slovenska stojí na nás, mladých. A práve v takýchto momentoch sa často s kamarátmi zamýšľame nad tým, že by sme myšlienku návratu predsa len mali zvážiť.

Je na zahraničných študentov vynakladaný pomyselný nátlak v spojitosti s príchodom naspäť do rodnej krajiny po skončení štúdia? 

Neviem, ako sú na tom ostatní, ale ja osobne takýto nátlak necítim. Samozrejme viem, že je s tzv. odlivom mozgov (brain drain) v strednej Európe problém, ale nemám ani pocit, že by politici vynakladali nejaké úsilie, aby slovenské prostredie pre nás mladých zatraktívnili.

V spoločnosti ešte stále rezonuje téma Brexitu, s ktorým je spojený napríklad aj nedostatok tovaru. Aký majú na túto situáciu názor domáci obyvatelia a zároveň aj ty ako zahraničná študentka?

To je dobrá otázka, pretože akurát včera som bola v troch obchodoch a ani v jednom som nenašla vajíčka či šalát. Aj takto vyzerá Brexit v praxi – no za nedostatok niektorých potravín môže viac faktorov, napríklad aj nedávna pandémia, aby som bola férová.

Ja žijem osobne v bubline, ktorá odchod Británie z EÚ nikdy nepodporovala. A pomaly začína otáčať aj celkom veľké množstvo ľudí, ktorí za Brexit v roku 2016 volili, pretože veľa vecí nefunguje tak, ako im populistickí politici sľubovali.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Barbora Krasová (@bkrasova)

Si hrdá na to, že si zo Slovenska?

Často sa nad touto otázkou zamýšľam a musím povedať, že čím dlhšie žijem v zahraničí, tým viac si tú hrdosť uvedomujem. Túto zimu som mala možnosť pracovať ako dobrovoľníčka pre česko-slovenskú školu v Londýne, ktorá usporadovala vianočný koncert pre deti zo Slovenska a Česka.

Akonáhle sa v britskom kostole rozozvučali naše slovenské vianočné koledy, zahrialo ma pri srdci a asi som cítila hrdosť. Alebo keď som nedávno kamarátke zo Saudskej Arábie ukázala výstavu slovenskej sochárky Márie Bartuszovej v Tate Modern a ona z nej bola nadšená. To sú momenty, kedy hrdosť cítim.

Spomínala si rôzne dobrovoľnícke akcie, stáže, mimoškolské aktivity. Povedz nám, ako vyzerá tvoj bežný školský deň?

Fyzických prednášok a seminárov nemáme až tak veľa, väčšinou tak dve hodiny denne. Oveľa dôležitejšie ale je, koľko hodín samostatného štúdia do daného predmetu vynaložím, preto sa snažím veľa času tráviť v knižnici, lebo tam som omnoho produktívnejšia.

To je inak tiež rozdiel oproti Slovensku – tu máme priestory na štúdium (tzv. study spaces) na každom rohu a takmer všetci ich využívajú. Veľmi málo študentov sa učí doma. Štúdium je teda do veľkej miery flexibilné, dajú sa popri ňom stihnúť aj iné veci.

V mojom prípade sú to stáže – práve som dokončila polročnú stáž na ambasáde, no pracovala som aj pre europoslanca. Tiež si privyrábam doučovaním slovenských detí anglického jazyka a pracujem pre univerzitu, keďže spomínané stáže bývajú častokrát neplatené.

Aké majú študenti možnosti pri otázke sociálneho života?

Každý si tu príde na svoje. Ja na nejaké parties už priveľa času ani energie nemám, ale Londýn ponúka nekonečne veľa možností pre všetkých. Také Britské múzeum mám 10 minút od školy, Národnú galériu asi 15 minút. Na každej univerzite sú i rôzne spolky (tzv. societies), je ich takmer 200. Od čajového cez politický či feministický až po society s tematikou Harryho Pottera.

Či už chceš zabávať, naučiť sa nejaké nové zručnosti, vykonávať dobrovoľnícku prácu alebo sa vzdelávať, všetko je tu možné, často pod jednou strechou, práve na univerzite.

Chcela by si mladým Slovákom a Slovenkám niečo odkázať?

Nech využívajú všetky možnosti, ktoré im aj slovenské univerzity ponúkajú, každý jeden výmenný pobyt, ktorý je mnohokrát finančne hradený z veľkej časti EÚ. Mám zopár kamarátok, ktoré kvôli Erasmu síce študovali na slovenskej univerzite, ale väčšinu času štúdia strávili aj tak v zahraničí! Je to podľa mňa skvelá možnosť.

Čo ti na Slovensku chýba najviac?

Okrem rodiny a kamarátov sú to hory a naša príroda. Briti volajú túru túrou, aj keď sa idú prejsť po lúke, pretože tu na juhu veľa kopcov nemajú. A keď sa už bavíme o horách, tak mi chýbajú určite aj Horalky!

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Barbora Krasová (@bkrasova)

Akí sú Londýnčania ako ľudia?

Londýn je jedno z najviac multikultúrnych miest na svete, čiže je to ťažko zovšeobecňovať. Londýnčania majú málo času, veľa pracujú, stále sa niekam ponáhľajú. Je tu oveľa náročnejšie udržiavať medziľudské vzťahy, lebo všetci sú nonstop zaneprázdnení.

Paradoxom je, že v 9-miliónovom meste je až príliš veľa ľudí osamelých. Myslela som, že tú londýnsku hektickosť budem milovať, ale občas je to na nervy. Avšak nemenila by som, Londýn je podľa mňa aj tak jedno z najúžasnejších miest na svete. Či tu ale chcem žiť dlhodobo, to ešte neviem.

Zažila si po príchode do Veľkej Británie „kultúrny šok“? Z čoho?

Zažila som ich viac, od takých maličkostí, že sa Briti sprchujú ráno a nie večer, no je tu tiež úplne normálne nosiť šortky či minisukne nezáležiac na tom, či je vonku pod nulou alebo 30 stupňov. Na obed majú Briti sendvič, ale večera musí byť vždy teplé, uvarené jedlo. Niečo ako pre nás obed. Sú to maličkosti, ale zo začiatku som si na niektoré britské maniere musela zvykať. Teraz sa na nich už len smejem.