Bekim: Keď sa ma pýtajú, čo robím vo fitku, rovno poviem, že som došiel na kebab a vybavujem paušál (ROZHOVOR)

Bekim Aziri. Človek, ktorého snáď vždy stretnete s úsmevom na tvári. Tvrdí, že práve humor mu pomohol po nehode, ktorá sa mu v šestnástich stala. Odvtedy sa snaží všetkých motivovať svojim príbehom a okoliu dokazuje, ako sám uvádza, že život s hendikepom, nie je až takou tragédiou.

„Je rozdiel pomôcť a ľutovať. Mne moje okolie veľmi pomáhalo a aj mi veľa pomáha. Aj pomoc je však nutná len v určitej miere. Keď ti totiž budú rodičia neustále stáť za zadkom, nič z teba nebude,“ vraví v rozhovore pre Startitup.

Mnohí ho poznáme vďaka stand-upom, ktoré sú ale v dôsledku pandémie pozastavené. Aktuálne pracuje v rádiu Jemné a poskytuje online prednášky viacerým firmám.

• Dočítaš sa o tom, ako Bekim prežíval svoje životné nešťastie a ako sa s ním vyrovnával
• Prečo si strieľa z novinárov a ako mu pomáha humor
• Čo ho neustále motivuje a ako vidí svoju budúcnosť
• Prezradil, čo zdraví ľudia nikdy nepochopia a čo ho motivuje makať ďalej
• Prečo sa už nechcel vrátiť do rádia a čo všetko zbabral hneď v prvý deň
• Čo mu pre koronu v živote najviac chýba

Zvykneš si z novinárov robiť srandu a vymýšľať si bludy o tom, prečo si vlastne na vozíku. Aký máš na to dôvod, lezú ti zbytočné otázky na nervy?

Ja som 16 rokov na vozíku a keď sa ťa niekto spýta vždy to isté, tak je to čudné. Na jednu stranu to chápem, na druhú je prirodzené sa vopred trocha pripraviť. Keď som mal svoju show, ľudí som si automaticky naštudoval.

Čo bola najabsurdnejšia vec, čo si im povedal a následne to naozaj aj zverejnili?

Najhoršia vec bolo asi to, keď som povedal, že moja bývalá priateľka s ktorou som chodil, nevedela 3 roky o tom, že som na vozíku. To ale zverejnené nakoniec nebolo, lebo môj kamarát priznal, že som si robil srandu. To, čo však zverejnené bolo a išlo o klamstvo bolo, že môj otec pochádza z Afganistanu.

Sú otázky, ktoré ti skutočne lezú na nervy od ľudí vo všeobecnosti?

Najhoršie je, keď prídem do fitka a niekto sa ma spýta – čau, čo ty tu? Odpoviem im, že som prišiel na kebab alebo vybaviť paušál, veď predsa, čo iné vo fitku môžem robiť? Rovnako absurdné je, keď vás niekto stretne v obchode a spýta sa to isté. To sú otázky, ktoré viem, že ľudia nemyslia zle, ale v skutočnosti sú zbytočné a nedá sa na ne odpovedať.

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Bekim Aziri (@bekimko)

Nehodu si pravdepodobne tesne po nej vnímal tragickejšie než dnes. Čo by si v súvislosti s ňou odkázal mladšiemu ja?

Osobne si myslím, že ak by sa mi nehoda stala dnes, bral by som ju ťažšie ako vtedy. Ja si myslím, že v tom čase som sa s tým vyrovnal hneď. Jediný rozdiel bol, že vtedy nebol internet a nikam sa to nedalo zavesiť. Ľudia ma registrujú až posledné roky a vravia mi ako makám. Ja ale takto cvičím už 16 rokov. A čo by som ukázal môjmu mladšiemu ja? Neukazuj sa!

Prečo práve „neukazuj sa“?

Mal som v tom čase takú intuíciu, že sa mi niečo na tých závodoch stane, ale nechcel som zabrzdiť. V podstate som si to privolal. Spadol som a nemuselo to byť. Nad tým sa ale snažím nepozastavovať, lebo by ma porazilo, ak by som nad tým premýšľal. Snažím sa neklásť si príliš často otázku – prečo sa to stalo. Na ňu totiž nie je odpoveď.

Pôsobíš úplne vyrovnane. Nikdy si nemal vnútorný breakdown?

Asi nikdy. Mal som taký „svoj stav“ v čase, keď som mal po dvoch rokoch odkladu nastúpiť do školy. V tom čase som sa obával toho, aké to bude. Vo všeobecnosti ale možno povedať, že som nikdy nejaký hlbší breakdown nezažil.

Na škole si sa nestretol so šikanou? Mnoho ľudí s hendikepom je následne jej terčom.

Hejt v škole som zažíval skôr, keď som chodil na základku v súvislosti s mojim menom, nakoľko je otec z cudziny. Narážky som teda počúval najmä kvôli tomu. Snažil som sa tomu ale nevenovať hlbšiu pozornosť. Nikdy som ale nemal pocit, že by si niekto robil zo mňa srandu v súvislosti s tým, že som na vozíku. Keď ale robím prednášky po školách, viem že sú tu deti, z ktorých si iní srandu robia.

Ja osobne si ale myslím, že deti nemôžu mať z ničoho nič problém s tými, ktorí sú na vozíku. Musia to odniekiaľ mať a zväčša to počúvajú od rodičov. Akoby sa báli, aby to ich dieťa od hendikepovaného nechytilo. Teraz však nehovoríme len o vozíčkaroch, ale aj o autizme a mnohých iných zdravotných znevýhodneniach. Ja si ale myslím, že na každej jednej škole, kde sú zdravé decká, by mala byť aspoň jedna trieda, súčasťou ktorej budú zdravotne znevýhodnení. Postihnuté decká sú teraz na jednej škole a nie sú integrované medzi ostatné. Čo sa teda ale vo všeobecnosti šikany druhých týka, človek ktorý ubližuje iným, má v konečnom dôsledku problém so samým sebou a mali by sme ho ľutovať.

V súvislosti s ľútosťou mi napadá otázka – pomáhalo by ti alebo škodilo, ak by ťa ľudia ľutovali?

Ľútosť škodí. Tiež je ale rozdiel pomôcť a ľutovať. Mne moje okolie veľmi pomáhalo a aj mi veľa pomáha. Aj pomoc je však nutná len v určitej miere. Keď ti totiž budú rodičia neustále stáť za zadkom, nič z teba nebude. Respektíve, keď tu rodičia už nebudú, čo ten človek spraví? Pôjde do ústavu? Je nutné to vybalansovať.

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Bekim Aziri (@bekimko)

Inšpiruješ mnohých ľudí. V kom si hľadal v horších časoch inšpiráciu ty?

Ja som asi nehľadal inšpiráciu v nikom konkrétnom. My sme celá rodina veľmi veselá a to mi obrovsky pomáhalo. Taktiež som mal vždy vôkol seba super kamarátov, aktuálne aj úžasnú priateľku. Oni všetci boli mojim hnacím motorom.

Inšpiráciu som nemusel naháňať nikde vôkol seba. Oni boli tým, čo ma poháňalo v neustálych snahách. Moje okolie mi ukázalo, že ak niečo chcem, musím si za tým ísť. Bez výhovoriek. Myslím si, že ak by som nemal tak obrovskú podporu od týchto ľudí, neviem, ako by to vyzeralo dnes.

Dá sa vôbec zabudnúť vozík, tak ako to máš vytetované na ruke?

No jasné, že dá! Takých príbehov mám niekoľko. Raz som si nechal na dvore vozík a presadol som si do auta. Povedal som si, že idem pre kamaráta a s ním sa potom vrátim späť ku nám a naloží mi ho. Ako som však po neho prišiel, zakecali sme sa a domov som už nešiel. Prišli sme teda do Bratislavy a vozík ostal doma. Horší bol napríklad prípad, keď som prišiel do Viedne a vozík som nemal. Vtedy už nebolo cesty späť. Kamarát si nakúpil, ja som ho počkal v aute a išli sme domov.

Čo robí vozíčkarom vo všeobecnosti najväčší problém z hľadiska premiestňovania sa? Predsa len bezbariérový prístup na Slovensku nemáme moc dobre poriešený.

No, to nemáme. Ja poznám len približne 4 reštaurácie v Bratislave, ktoré majú priestory prispôsobené vozíčkarom. Je obrovská škoda, že sa stavajú nové budovy, v ktorých výsledku chýba bezbariérový prístup. Nehovorím však o nákupných centrách. Tie sú prispôsobené skoro všetky. Čo sa škôl týka, je to podobne tragické.

Ako je to s príspevkami na vozík? Viem, že niektorí sú odkázaní na zbieranie štuplíkov.

Môj vozík, na ktorom teraz sedím stojí približne 6 000 €. Štát ti platí, myslím že, 1630 € každých päť rokov. Ja sa nejdem sťažovať, lebo na niečo podobné nemusím čakať. Sú ale ľudia, ktorí si na vybavenie, žiaľ, počkať musia. Ďalšia dôležitá vec však sú, okrem príspevkov na pomôcky, rehabilitácie. To je podľa mňa najdôležitejšou časťou života vozičkára.

Tie sú ale podľa mňa veľmi zle preplácané. Ľudia s podobným problémom dostávajú veľmi malé príspevky na cvičenie podobného charakteru. Ak už aj príspevok dostaneš, tvoje rehabilitácie sú ohraničené miestami, na ktorých cvičiť môžeš. Napríklad rehabilitačné centrum v Kováčovej. Prečo teda peniaze, ktoré dostaneš ako príspevok na rehabilitácie nemôžeš využiť v centre, ktoré tebe najviac vyhovuje?

Na čo sú teda odkázaní tí, ktorí nemajú k dispozícii väčšie množstvo financií?

Na druhých. Preto nemám rád výrok, že za peniaze si zdravie nekúpiš. Áno, ak to berieme doslovne, tak naozaj nekúpiš. To, čo si však kúpiš, je lepšia opatera a v súvislosti s ňou bude možno lepšie aj zdravie. Ja som totiž veľmi veľa peňazí minul na rehabilitácie. Aj vďaka nim som tam, kde teraz som.

Videl som, že niektorí zbierajú peniaze na kmeňové bunky, ktoré im majú pomôcť. Samozrejme to neodsudzujem a všetkým prajem, aby im to pomohlo. Je však nutné prehodnotiť, kam dáme 10 000 €. Za tie peniaze vie človek cvičiť celý rok. Je totiž mnoho ľudí, ktorí sú na vozíku a peňazí majú koľko chcú. Prečo ich teda neinvestovali do kmeňových buniek? Nejdem to odsudzovať a ako som už uviedol, bol by som rád, ak by všetci teraz začali chodiť, no je nutné premyslieť si, kam tie peniaze vrazíme.

Rehabilitácie sú jedna vec. Tou druhou je, že viditeľné pokroky sú určite drobné. Neodrádza ťa to v ďalšom makaní?

Ide o to, že viem, čo chcem. Veď som mladý chalan, teda respektíve už aj starý. (smiech) Ale áno, to je najhoršie. Lebo niektorí ľudia cvičia rok a ak nevidia zmenu, tak prestanú. Mne potom povedia, že to mám ľahké, lebo sa viem postaviť. Neuvedomujú si ale, že predtým som to nevedel. Veď som nehýbal ani rukami.

Nemôžeme čakať, že o rok budeme chodiť na lyžiach. Áno, niektorí majú to šťastie, že sa postavia už po roku cvičenia. Veľmi im to prajem, aj ja by som chcel mať to šťastie. Ale nemám, tak makám. Mnohí si dávajú veľké ciele a keď sa nesplnia, sú sklamaní. Je nutné ísť na to postupne. Dať si cieľ, že v jeden rok sa napríklad naučím chodiť po štyroch. V ten ďalší zas to, že si kľaknem.

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Bekim Aziri (@bekimko)

Bol práve humor tým, čo ti pomáhalo brať veci s nadhľadom?

Humor mi pomohol vždy a vo všetkom. Je to môj vlastný štýl terapie. Nie je nad to, ak sa dokážeš zasmiať na samom sebe.

Venoval si sa aj stand-upu. Aký je najhorší vtip, čo si kedy povedal?

Neviem to takto povedať. Niektorí ľudia z vtipov často robia vedu a hovoria – to už bolo moc. Ale čo je moc? Kto to určuje a kde je tá hranica?

Zažil si moment, kedy si tam frajersky prišiel a mal pocit, že to, čo povieš, je nenormálne vtipné a nikto sa nesmial?

Zažil som to v Nitre. Nešlo ale o to, že to nebolo vtipné, ja som to zle povedal a celé pokazil. Bol som totiž v obrovskom strese. Šlo o začiatky mojich vystúpení. Najskôr som bol z toho vykoľajený. Potom som sa otriasol a išiel som na ďalšie vtipy.

Mávaš trému?

Strašnú! Mávam obrovský stres. Keď ale prídem na pódium, všetko zo mňa opadne. Mám tú robotu  veľmi rád a obrovsky ma baví.

Robíš aj inšpiratívne prednášky pre rôzne firmy a korporáty. Ako prebiehajú takéto prednášky?

Aktuálne moje prednášky prebiehajú online, prostredníctvom konferenčných callov, ktorých sa niekedy zúčastní aj stovka ľudí. Ide o motivačné prednášky spojené so stand-upom, v ktorých učím ľudí, ako zvládať krízové situácie v živote a v práci. Ukazujem to na svojom životnom príbehu, v ktorom som si sám prešiel rôznymi fázami a dnes, s odstupom času, viem, čo bolo dobré a čo boli chyby, z ktorých sa dá poučiť a inšpirovať.

V online svete je to iné ako naživo, v plnej sále, ale musel som sa prispôsobiť aktuálnej dobe. Je ľahké plakať na internete, že nie je robota. Ťažšie je prispôsobiť sa podmienkam, vďaka ktorým sa uživíš. Odozva publika mi síce veľmi chýba, ale verím tomu, že budúci rok už sa s ľuďmi opäť stretnem. Zatiaľ je nutné odbiť si takúto formu prednášok v online prostredí.

A čo rádio? Ako dlho si tam?

Od prvého decembra. S touto robotou som veľmi spokojný. Spočiatku, tesne po tom, ako ma oslovili, som si vravel, že moderovať neviem a tiež neviem, či by to bol dobrý nápad. Potom som si však povedal, že mnoho vecí som v živote nerobil a dajú sa naučiť. Vzal som to teda a za ponuku som veľmi vďačný. Nie som síce rodený moderátor a neustále sa učím, no verím, že robím pokroky.

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Bekim Aziri (@bekimko)

Aká je odozva ľudí?

Máme celkom dobré ohlasy. Počúvam od nich, že sa im relácia páči. Nie však ja sám, ale zoskupenie, v ktorom moderujeme. Som tam totiž ešte s dvoma ďalšími dievčatami. Jedno z dievčat bolo v rádiu už predtým a my sme sa ku nej pridali.

Nikdy by mi ale nenapadlo, že tá práca môže byť tak náročnou. Keď som šiel predtým autom a počúval som nejakého moderátora v rádiu, nikdy som sa nad tým nejako hlbšie nezamýšľal. Keď som však prišiel do štúdia, uvedomil som si, že to vôbec nie je jednoduché.

Spomínal si, že mávaš trému. Je tomu tak aj v rádiu?

Keď som šiel prvýkrát, trému som mal obrovskú. V druhý deň vysielania som pokazil veľké množstvo vecí. Bol som z toho tak v prdeli, že som tam na tretí deň, teda v stredu, nechcel ísť naspäť a hovoril som, že už tam ani nejdem. Potom som to nejako zvládol a teraz už nemávam tak veľký stres.

Viem už totiž, čo ma čaká. V prvý týždeň to bolo tragickejšie. Pokazil som aj čítanie počasia. Nevedel som súvisle prečítať 3 vety. Dovtedy som si myslel, že to vie hocikto. Zrazu tam ale zasvietilo červené svetlo a ja som nevedel čítať a koktal som. Taktiež neviem dobre mäkčiť. To sa ešte stále učím a verím, že to bude čoraz lepšie.

Tvoje fitko je určené výhradne pre vozičkárov?

Je tam vyhradená časť pre vozičkárov. Máme stroje, ktoré potrebujú. Primárne to bolo robené pre mňa a môjho trénera. Dnes už trénujeme približne 10 vozičkárov. Je super pocit, keď niekoho po 2 rokoch postavíte na nohy. Môj tréner je extrémne šikovný chalanisko a oplýva obrovskou dávkou trpezlivosti. Vždy dokáže prísť s niečím novým. Ja som pri ňom počas 6 rokov nemal rovnaké cvičenie.

Nie je pre človeka, ktorý cvičí 16 rokov, demotivujúce, že niekomu sa to podarilo v kratšom čase?

Ja sa teším! Bodaj by chodili všetci! Tiež by som chcel chodiť po roku a nevedieť, že mám vozík. Dôležité je pre mňa to, že skúsenosti s mojim trénerom môžem odovzdať iným a pomôcť im. Moja skúsenosť je taká, že ak sa človeku prihodí niečo negatívne, začne pozerať na svet inou optikou. Začne si vážiť iné veci než človek, ktorý sa s tým nikdy nestretol.

Teraz nehovorím, aby všetci na týždeň ochrnuli a začali veci vnímať inak. (smiech) Vravím len o tom, že už mám životné hodnoty nastavené úplne inak. Teším sa z toho, že sa môžem sprchovať postojačky. Tiež je úžasné, že keď si umývam zuby, už stojím a viac nesedím. Je super vyjsť z auta s chodítkom a nemať vozík. To sú veci, ktoré ma potešia a ktoré si vážim. To pravdepodobne zdraví ľudia nepochopia.