„Bol mojím hrdinom a vzorom.“ Vnuk Richard prezradil, aký bol Svetozár Droba v súkromí

Redakcia Startitupu na Vianoce informovala o úmrtí najskúsenejšieho a najstaršieho forenzného psychiatra, psychológa a súdneho znalca v Európe, MUDr. Svetozára Drobu. Svoj život zasvätil práci a rodine. 

Kariéru psychiatra oficiálne odštartoval v 1968 v Liptovskom Mikuláši, postupne sa dopracoval k posudzovaniu tých najproblematickejších občanov Česka a Slovenska. 

O Svetozárovi Drobovi sme sa v redakcii rozprávali s jeho vnukom, právnikom Richardom Mažonasom, autorom a moderátorom najpočúvanejšieho slovenského true crime podcastu Vražedné psyché.

Šťastie v začiatkoch

V podcaste Lužifčák Svetozár Droba spomínal na svoj život. Ako sám povedal, pochádzal z Hrachova. Určitú časť života prežil v Rimavskej Sobote, kde aj zmaturoval. Jeho rodičia boli vysokoškolsky vzdelaní ľudia, no pre jeho kádrový profil ho neprijali na vysokú školu v odbore medicína.

Neskôr pracoval v tehelni. Vedúci ho mali radi pre jeho usilovnosť a pracovitosť. Postupne ho preradili až k fyzicky náročnej práci pri peci.  Vedúci ho na základe jeho pracovných úspechov v tehelni odporučili na štúdium vysokej školy. Droba teda začal študovať vytúženú medicínu.

Toto úsilie si všimli komunisti z Rimavskej Soboty a zariadili, aby ho zo školy vyhodili, keďže pre jeho kádrový profil nemal čo na vysokej škole študovať. Zachránila ho mama, ktorej sa podarilo nakontaktovať sa až priamo na tajomníka vedúceho komunistov pána Balka. Vyrozprávala mu, čo sa stalo. Ten po vypočutí pani Drobovej neveriacky krútil hlavou nad celou situáciou a jeho telefonátom do Rimavskej Soboty Svetozár Droba nakoniec mohol pokračovať v štúdiu na vysokej škole. 

• Kým bol MUDr. Svetozár Droba v súkromí?
• Prečo sa rozhodol študovať medicínu?
• Z čoho vychádzalo jeho presvedčenie o možnosti náprave každého jedinca?
• Ako vnímal mladých?
• Aké sú plány s Vraždeným psyché do budúcnosti?

Pán Droba bol hlavne forenzný psychiater, psychológ a súdny znalec. Kto bol Svetozár Droba v práci a kto mimo nej?

MUDr. Svetozár Droba, známy pre mnohých ako Sveťo, bol výnimočný človek s obrovským srdcom a neoceniteľnou odbornosťou. Ako forenzný psychiater, psychológ a súdny znalec pomohol tisícom ľudí – či už priamo vo svojej praxi, alebo nepriamo svojou neskoršou tvorbou, ktorá inšpirovala státisíce diskutovať o duševnom zdraví. Bol neúnavný v hľadaní pravdy a spravodlivosti, no vždy si zachovával ľudskosť a rešpekt ku každému.

Ako odborník bol jedinečný vo svojej schopnosti vidieť to najlepšie v ľuďoch, bez ohľadu na ich chyby. Nikdy nikoho neodmietol a aj v pokročilom veku počas Vianoc stále vybavoval telefonáty so svojimi pacientmi. Bol to človek, ktorý veril, že aj tie najmenšie skutky láskavosti môžu mať veľký vplyv.

Mimo profesijného života bol džentlmenom v pravom zmysle slova, ktorý šíril radosť a optimizmus. Miloval džez, dobrú kávu, lyžovanie a večery so svojou milovanou manželkou. Bol vášnivým lyžiarom, ktorý odovzdal svoju lásku k horám až trom generáciám našej rodiny.

Jeho obľúbené frázy ako napríklad „Pracuj, tela, bude z teba vôl“ a „Radosť žiť“ dokonale vystihovali jeho humor a životnú filozofiu – že bez práce niet hodnoty, ale život treba zároveň prežívať s radosťou a naplno. Aj keď bol agnostikom, zanechal nám odkaz plný viery v ľudskú dobrotu a zmysel pre spravodlivosť. Bol jedinečný vo svojej láskavosti, zásadovosti a schopnosti motivovať druhých k lepšiemu.

zdroj: osobný archív respondenta

Ako by si ho opísal z pozície vnuka? 

Ako vnuk by som ho opísal ako človeka plného humoru, trpezlivosti a empatie. Bol nielen odborníkom, ale aj mojím mentorom a priateľom, ktorý ma naučil hodnotám, ako sú pravda, odvaha a chuť poznávať. V súkromí bol veľmi pokorný, no zároveň neúnavne pracoval na sebe a na pomoci druhým.

Bol mojím hrdinom a vzorom. Vždy si našiel čas na rodinu, bol otvorený diskusiám a nikdy nikoho nesúdil. Ako dedko bol trpezlivý, láskavý a vedel zaujať rozprávaním príbehov, ktoré mali často aj skrytú lekciu. Práve vďaka nemu som vyštudoval vysokú školu a začal sa rozvíjať smerom, v ktorom pôsobím.

Bavili ste sa niekedy, čo alebo kto ho viedol k štúdiu medicíny a prečo práve medicína?

Dedo pochádzal z intelektuálnej rodiny, kde vzdelanie bolo veľmi dôležitou súčasťou. Často mi rozprával, že jeho túžba pomáhať ľuďom a zvedavosť týkajúca sa ľudskej psychiky boli hlavnými dôvodmi, prečo si vybral medicínu. Napriek prekážkam na začiatku jeho kariéry sa nikdy nevzdal a využil každú príležitosť, aby mohol splniť svoj sen.

Tvoj dedo často spomínal jeden citát: „Chcúceho osud vedie, nechcúceho vlečie.“ Bol dedo ctižiadostivý a v čom sa to prejavovalo?

Určite áno. Dedo bol najmä veľmi pracovitý. Pre neho bola práca nielen zdroj príjmov, ale celoživotné poslanie. Toto vštepoval aj svojim najbližším.

Čo bol hlavný dôvod, že sa nakoniec rozhodol ísť na atestáciu psychológie?

Ak sa nemýlim, išlo o atestáciu z psychiatrie. Dedo vždy žartoval, že chirurg by z neho dobrý nebol, nemal rád krv a necítil sa byť dostatočne manuálne zručný. Psychiatria ho uchvátila hneď od prvého kontaktu. Bol pre toto povolanie takpovediac „vytvorený“. Závidím mu, že prežil celý život v povolaní, ktoré ho nielen fascinovalo, ale aj bavilo.

Ako sa prepracoval až k forenznej psychológii, psychiatrii a posudzovaniu tých najproblematickejších občanov Česka a Slovenska?

Vďaka svojim učiteľom a mentorom, ktorí ho do súdnoznaleckého procesu začlenili hneď na začiatku. Opakovane spomínal, že im vďačí za všetko. Ich prínos si veľmi vážil. Postupne sa vypracoval na popredného forenzného psychiatra.

Dedo bol fascinovaný správaním ľudí, ktorí sa ocitli na okraji spoločnosti. Chcel pochopiť, prečo ľudia konajú, ako konajú, a pomáhať im nájsť cestu späť. Jeho cesta do tejto oblasti bola postupná, vyžadovala roky štúdia a praxe, ale jeho cieľom bolo vždy zlepšiť systém a pochopiť ľudskú myseľ.

V rozhovoroch a v podcaste často spomínal, ako príklad nápravy jednotlivca hlavne Jeana Valjeana zo slávneho Hugovho diela Bedári. Aj na základe spomínaného pôsobil, že nerád súdi, no naopak, akoby dúfal v nápravu akéhokoľvek jedinca. Ak je tomu tak, z čoho si myslíš, že toto vnútorné presvedčenie vychádzalo? 

Dedo bol optimista a idealista. Veril, že každý človek má potenciál zmeniť sa, ak dostane správnu príležitosť a vedenie. Myslím, že táto viera pochádzala z jeho vlastných životných skúseností, keď videl, ako sa jeho životné cesty vyvíjali napriek počiatočným prekážkam. Aj sám mal toho dosť „na rováši“, bol veľký jazzman a miloval hudbu a umenie.

Ako veľmi ho podľa teba na jeho životnej ceste ovplyvňovala jeho profesia a v čom?

Myslím, že jeho profesia formovala prakticky každú stránku jeho života. Ako forenzný psychiater a súdny znalec mal jedinečnú schopnosť pochopiť zložitosť ľudskej psychiky, čo ovplyvnilo nielen jeho prácu, ale aj jeho osobné hodnoty a postoje. Vidieť najtemnejšie stránky ľudskej povahy ho naučilo empatii a trpezlivosti, ale aj sile nepodľahnúť predsudkom.

Jeho práca mu tiež pomáhala byť lepším človekom – vždy hľadal to dobré v druhých a veril v nápravu aj tam, kde to mnohí iní vzdali. Táto viera prenikala aj do jeho súkromného života. Či už vo svojej rodine, medzi priateľmi, alebo medzi kolegami, vždy sa snažil byť spravodlivý, láskavý a ochotný pomôcť.

Jeho profesia ho naučila aj dôslednosti a analytickému mysleniu. Vždy dôkladne skúmal fakty a nezastavil sa, kým nenachádzal odpovede. To ho robilo nielen vynikajúcim odborníkom, ale aj vzorom pre všetkých, ktorí ho poznali. Možno práve vďaka tejto neúnavnej práci a presvedčeniu o význame pravdy sa stal takým rešpektovaným a inšpirujúcim človekom.

zdroj: osobný archív respondenta

Keď ti v hlave počas Covidu skrsla myšlienka začať tvoriť podcast, vydali ste prvé tri časti, následne sa vám podarilo úspešne osloviť ZAPO. Ako na to reagoval dedo?

Keď som počas Covidu začal pracovať na prvých troch častiach podcastu Vražedné psyché, dedo bol jedným z prvých ľudí, ktorým som o tom povedal. Reagoval s nadšením, no zároveň s jeho typickou pokorou a realistickým pohľadom. Povzbudzoval ma, aby som sa nebál skúsiť niečo nové a aby som si stál za svojou víziou. Samozrejme, nepoznal toto médium, a tak som mu ho prirovnával k rozhlasovej hre.

Keď som následne úspešne oslovil ZAPO a podcast začal naberať na popularite, bol na mňa hrdý, no zostával verný svojmu profesionálnemu prístupu. Skôr, než aby ma nekriticky chválil, ma viedol k tomu, aby som neustále pracoval na kvalite obsahu a dodržiaval etické zásady, ktoré si on sám ctil celý život.

Podcast vnímal ako zaujímavú platformu na popularizáciu psychiatrie, tém duševného zdravia a otváranie diskusií o témach, ktoré považoval za dôležité. Myslím si, že ho tešilo, že jeho skúsenosti môžu byť takto odovzdávané širšiemu publiku. Bol mojím mentorom aj podporovateľom, a keď videl, že podcast rezonuje u poslucháčov, cítil určité zadosťučinenie, že naše spoločné snahy prinášajú hodnotu.

Mal si pocit, že časom, keď ste už boli mediálne známi, tie podcasty ako svoju pomyselnú čerešničku, bodku svojej kariéry?

Áno, mal som pocit, že pre neho boli podcasty istým spôsobom čerešničkou na torte jeho profesionálneho života. Hoci nikdy nebol človekom, ktorý by vyhľadával pozornosť médií alebo popularitu, tešilo ho, že jeho vedomosti a skúsenosti majú možnosť osloviť širšie publikum a inšpirovať ľudí, ktorí sa o tieto témy doteraz nezaujímali.

Podcasty vnímal ako príležitosť zanechať odkaz, ktorý by mohol presiahnuť jeho klinickú prax a akademické pôsobenie. Rád sa zapájal do diskusií, prinášal svoje pohľady a cítil zadosťučinenie z toho, že témy duševného zdravia a kriminológie sa stali predmetom záujmu širokej verejnosti.

Aj keď si svoje pôsobenie v podcastoch užíval, nikdy to nevnímal ako bodku za svojou kariérou. Skôr ako ďalší krok vo svojej misii šíriť osvetu a pomáhať ľuďom pochopiť zložitosť ľudskej psychiky. Bol to pre neho nový spôsob, ako pokračovať vo svojej práci, ktorú miloval, a ako zanechať svoj nezmazateľný odtlačok v tejto oblasti.

Dával mu niekto z jeho profesie najavo, že nie je spokojný s jeho popularitou?

Myslím si, že kombinácia rešpektu, ktorý si dedo vybudoval vo svojej profesii, a jeho osobnosti spôsobila, že si málokto dovolil kritizovať jeho popularitu. Bol natoľko etablovaný a uznávaný odborník, že jeho kolegovia vnímali jeho zapojenie do podcastu ako pokračovanie jeho poslania – šíriť osvetu o duševnom zdraví a kriminológii.

Ak niekedy existovali názory, že odborník jeho formátu nemá čo robiť v médiách, dedo o nich buď nevedel, alebo ich nebral vážne. Bol pevne presvedčený, že popularizácia jeho práce pomáha odbúravať stigmu okolo tém, o ktorých sa dovtedy nehovorilo. Navyše, svojím vystupovaním si dokázal získať rešpekt aj medzi skeptikmi – bol autentický, pokorný a vždy dôsledný v tom, aby informácie, ktoré prezentoval, boli odborné a presné.

Jeho kolegovia si vážili jeho prínos a jeho odvahu priblížiť odborné témy verejnosti. Práve to, že si nikdy nebral popularitu za cieľ, ale ako nástroj na pomoc iným, ho ochránilo pred väčšou kritikou. Dedo bol jednoducho človek, ktorého autorita a ľudskosť boli nepopierateľné.

Ako dedo vnímal prácu v tíme Vražedného psyché, celkovo prácu s mladšou generáciou? Myslíš, že ho takáto práca s mládežou motivovala byť stále aktívnym?

Dedo bol človek, ktorý mal prirodzenú schopnosť pracovať s ľuďmi všetkých generácií, a práca s mladšou generáciou ho skutočne inšpirovala a motivovala. Na tím v ZAPO, vrátane herečky Michaely Mäsiarovej, spisovateľa Dušana Budzaka a zvukára Paliho Krška, sa pozeral s veľkým rešpektom. Obdivoval ich kreativitu, moderný pohľad na veci a energiu, ktorú do projektu prinášali. Často hovoril, že práca s mladšími ľuďmi mu pomáha vidieť veci z iného uhla a držať krok s dobou.

Spoluprácu s tímom ZAPO vnímal ako príležitosť prepojiť svoju odbornú prax s novými formátmi a štýlmi komunikácie, ktoré mu umožňovali osloviť širšie a mladšie publikum. Rád sledoval, ako sa nápady rozvíjajú v dynamickom a tvorivom prostredí, a tešilo ho, že jeho vedomosti môžu byť sprostredkované inovatívnym spôsobom.

Myslím si, že práca v takomto prostredí mu dodávala energiu a pocit, že jeho skúsenosti a poznatky majú stále význam. Sám hovoril, že mladí ľudia mu pripomínajú, prečo je dôležité nikdy nezostať stáť na mieste a neustále hľadať nové cesty, ako robiť to, čo človek miluje. Tým, že sa stal súčasťou takého tímu, si zachovával nielen profesionálnu, ale aj osobnú vitalitu a radosť z práce.

zdroj: osobný archív respondenta

Ako vyzerali vaše spoločné chvíle s dedom v tíme? Čo mali na ňom ostatní z tímu radi a čo jeho blízke okolie?

Naše spoločné chvíle v tíme boli vždy plné rozhovorov, smiechu a inšpiratívnych diskusií. Dedo bol človek, ktorý do každej diskusie priniesol nielen odborné vedomosti, ale aj humor, pohodu a nekonečnú trpezlivosť. Jeho prístup k práci a k tímu bol vždy rešpektujúci – nikdy nevnucoval svoje názory, ale vedel presne, kedy zasiahnuť a prispieť svojimi skúsenosťami.

Ostatní z tímu na ňom obdivovali jeho rozhľad a schopnosť vysvetliť aj zložité témy spôsobom, ktorý bol zrozumiteľný a pútavý. Vedel povzbudiť mladších členov tímu a dodať im odvahu skúsiť nové nápady. Jeho charizma a prirodzená autorita vytvárali atmosféru, v ktorej sa všetci cítili príjemne a motivovaní. Blízke okolie ho milovalo pre jeho láskavosť a záujem o druhých.

Bol to človek, ktorý vždy počúval s úprimným záujmom a snažil sa pomôcť, ak mohol. Jeho schopnosť vidieť v ľuďoch ich lepšiu stránku bola inšpirujúca a jeho optimizmus bol nákazlivý. Často ho opisovali ako niekoho, kto dokáže „urobiť deň lepším“ len svojou prítomnosťou.

Čas strávený s dedom bol teda nielen profesionálny zážitok, ale aj cenný čas strávený s človekom, ktorý nás všetkých ovplyvnil a inšpiroval byť lepšími v tom, čo robíme.

Zmenil sa tvoj vzťah s dedom po začatí, v priebehu výroby podcastov, ak áno, v čom?

Áno, náš vzťah sa po začatí a počas výroby podcastov určitým spôsobom prehĺbil. Aj keď sme si boli vždy blízki, práca na Vražednom psyché nás spojila na novej úrovni. Dedo sa stal nielen mojím dedom, ale aj kolegom a mentorom, ktorý ma sprevádzal pri tvorbe projektu. Naše diskusie už neboli len rodinnými rozhovormi, ale často odbornými debatami o témach, ktoré sme pripravovali do podcastu.

Začal som ho vnímať ešte viac ako autoritu v oblasti, ktorá bola pre neho celoživotnou vášňou, a jeho názory a spätná väzba pre mňa mali obrovskú hodnotu. Zároveň som videl, ako veľmi ho teší byť súčasťou niečoho nového a že jeho skúsenosti môžu ovplyvniť mladšiu generáciu.

Na druhej strane myslím, že aj on začal vnímať mňa trochu inak – už nie len ako vnuka, ale aj ako partnera v práci. Bol hrdý na to, čo sme spolu dosiahli, a dával mi priestor na vlastné rozhodnutia, čím mi dôveroval a podporoval ma v raste.

Táto spolupráca nás spojila nielen profesionálne, ale aj osobne – trávili sme spolu viac času, spoznávali sme sa v nových situáciách a učili sme sa jeden od druhého. Myslím, že práve vďaka podcastu sme si obaja uvedomili, aká výnimočná bola naša spolupráca, a to je niečo, za čo som nesmierne vďačný.

Aké máš plány s Vražedné psyché v budúcnosti? Na čo sa môžu poslucháči tešiť?

Do budúcnosti mám s Vražedným psyché ambiciózne plány, ktoré zahŕňajú rozšírenie formátov a ešte hlbšie prepojenie so širokou komunitou poslucháčov. Po strate môjho deda som sa rozhodol zmeniť prístup k podcastu, najmä pokiaľ ide o hostí. Namiesto jedného stáleho odborníka plánujem zapájať viacero expertov z rôznych oblastí – kriminológie, psychológie, súdnictva či médií. To umožní priniesť širšiu perspektívu na prípady a obohatiť diskusiu.

Jednou z možností je spolupráca s Matejom Snopkom, ale nechcem sa obmedziť len na jedného hosťa. Chcem vytvoriť skupinu odborníkov, na ktorých sa môžem pravidelne obracať, a tým zachovať dynamiku a pestrosť obsahu.

Okrem toho plánujem experimentovať s formátom – zaradením špeciálnych epizód, ktoré sa budú zameriavať na historické kriminálne prípady, záhady alebo témy s filozofickým presahom. Mojím cieľom je, aby si poslucháči okrem napätia odniesli aj nové poznatky a podnety na zamyslenie.

Noví i verní poslucháči sa môžu tešiť na kvalitne spracované prípady, prehĺbenie investigatívneho prístupu a tematickú rozmanitosť. Chcem, aby Vražedné psyché zostalo miestom, kde sa spája napätie, odborné analýzy a ľudský pohľad na kriminálne prípady a kde sa neustále posúvajú hranice toho, čo môže true crime žáner ponúknuť.

zdroj: osobný archív respondenta

Rozmýšľaš aj nad novými projektami?

Áno, mám v pláne viacero nových projektov, ktoré rozšíria značku Vražedné psyché a prinesú našim fanúšikom nové zážitky. Niektoré z nich sú už vo fáze príprav:

Pokračovanie komiksovej série: Úspech knihy Vražedko – Červené na čiernobielom ma motivoval pracovať na ďalšej časti, ktorá by mohla obsahovať nové prípady s ešte väčším zameraním na psychológiu postáv a nečakané zvraty.

Rozšírenie herného konceptu: Po úspechu spoločenskej hry Umlčané v tme plánujeme pokračovať aj v tomto segmente.

Podcastová dokumentárna séria – Hranice Reality: Pripravujem investigatívnu sériu zameranú na nevysvetliteľné javy a historické záhady, v ktorej budú účinkovať experti z rôznych oblastí. Séria spojí dramatizáciu, odborné diskusie a vedecké skúmanie na spôsob moderných dokumentárnych projektov.

Live eventy a komunitné aktivity: Plánujem organizovať viac živých podujatí, ktoré by spojili interaktívne prvky s témami podcastu. Chcem, aby sa naši poslucháči mohli viac zapojiť a stať sa súčasťou našich príbehov.

Tieto projekty som navrhol tak, aby rozšírili spektrum našich aktivít a zároveň priniesli hodnotný obsah, ktorý reflektuje ducha a kvalitu Vražedného psyché. Verím, že tieto novinky oslovia našich verných fanúšikov aj nových záujemcov.

Hoci je Vražedné psyché primárne slovenský projekt, neuvažuješ nad prekladom vybraných epizód alebo ich spracovaním v cudzích jazykoch, prípadne v Litovčine, aby si oslovil širšie publikum v zahraničí?

Áno, nad výrobou podcastu alebo pretáčaním starých častí do iného jazyka som už premýšľal, pričom angličtina je jednou z možností, ktorá by umožnila osloviť širšie globálne publikum. Preklad do angličtiny by otvoril dvere poslucháčom, ktorí majú záujem o kvalitné true crime podcasty, no nerozumejú slovenčine. Takýto krok by však vyžadoval dôkladné plánovanie vrátane profesionálneho prekladu a adaptácie obsahu tak, aby si zachoval autentickosť a pôvodnú atmosféru.

Na druhej strane nad prekladom do litovčiny (pozn. redakcie, Richard Mažonas je polovičný Litovčan) som zatiaľ nerozmýšľal. Aj keď je to zaujímavý nápad, aktuálne sa sústredím na možnosti, ktoré by mali väčší dosah, pričom angličtina je v tomto smere prirodzenou voľbou. Samozrejme, do budúcnosti nevylučujem žiadne ďalšie jazyky, ak by sa ukázal záujem alebo potenciál na takýto krok.

V prvom podcaste v novom roku si spomínal dedov odkaz. Ak by pán Droba mohol zanechať odkaz ľudom mimo všetkých častí Vražedného psyché a jeho zdvorilého správania, aký by bol?

Ak by môj dedo MUDr. Svetozár Droba mohol zanechať odkaz ľuďom, myslím si, že by bol jednoduchý, no hlboký: „Vždy sa snažte pochopiť, nie odsúdiť. Každý človek, aj ten najslabší či najskazenejší, v sebe nesie potenciál na zmenu. Stačí trpezlivosť, empatia a snaha hľadať dobro tam, kde ho iní nevidia.“

Bol presvedčený, že ľudská dôstojnosť je hodnota, ktorú treba rešpektovať za každých okolností, a veril v silu poznania a vzdelania, ktoré dokáže meniť životy. Tento odkaz sa zrkadlil nielen v jeho profesionálnom živote, ale aj v jeho každodennom správaní. Bol ochotný počúvať, pomáhať a byť spravodlivý voči všetkým, bez ohľadu na ich chyby či okolnosti.

Jeho optimizmus a viera v dobro nás všetkých inšpirujú, aby sme sa snažili byť lepšími a vidieť svet nielen taký, aký je, ale aj taký, aký by mohol byť.

Čítajte viac z kategórie: Zo Slovenska