Bratislavský maratón dnes stojí 800-tisíc eur, čaká ho zmena trasy: „Je to veľká česť aj náročná výzva“

Už dvadsať rokov prináša do ulíc Bratislavy nielen šport, ale aj emócie, komunitu a atmosféru, akú zažijeme len raz do roka. Jubilejný 20. ročník akcie ČSOB Bratislava Marathon bol podľa organizátorov najnáročnejší v histórii – no zároveň možno najkrajší. 17-tisíc športových nadšencov sa zaregistrovalo a posunulo svoj beh na iný level. 

Náročné podmienky

Zvýšený počet účastníkov, nevyspytateľné počasie, rozkopané centrum a rastúce očakávania zo strany verejnosti – to všetko vytvorilo extrémne náročné podmienky. Ako sa s tým tím okolo podujatia vysporiadal? A čo všetko sa skrýva za kulisami jedného z najväčších bežeckých sviatkov na Slovensku?

Na tieto a mnohé iné otázky nám odpovedali organizátori a zakladatelia bratislavského maratónu, bratia Jozef a Peter Pukalovičovci.

• Prečo bol tento ročník najnáročnejší?
• Majú už trasu na rok 2026?
• Ako sa im spolupracuje s mestom Bratislava?
• Koľko peňazí treba na takéto podujatie? 
• Ako dnes získavajú partnerov a sponzorov?

Podľa vášho vyjadrenia po pretekoch bol tento ročník najnáročnejší v histórii. Čomu to pripisujete? Čo bola pre vás najväčšia výzva?

Mali sme 20. ročník a chceli sme, aby dobre dopadol. Snažili sme sa, aby mala akcia svoju úroveň a kvalitu. Zároveň sme výrazne rozšírili aj program a zaznamenali sme vyšší počet účastníkov – približne o 17 % viac v porovnaní s minulým rokom.

Účasť mohla byť ešte vyššia, ale asi mesiac pred akciou sme museli registráciu zastaviť. To spôsobilo prvotnú nervozitu a následne nám starosti robilo počasie. V apríli býva veľmi nevyspytateľné – minulý rok sme mali v nedeľu 25 °C, tento rok 0 °C. Akciu sme pripravovali vo štvrtok a piatok za pekného počasia.

V sobotu sa po detských pretekoch popoludní silno rozfúkalo, takže sme museli dávať dole veľa z brandingu, ktorý sme už mali postavený. Ešte stále to však bolo relatívne v poriadku. No v nedeľu sa výrazne ochladilo a opäť silno fúkalo – takže to bol pre nás úplne iný druh zážitku.

zdroj: Archív Bratislava Maratón

Centrum Bratislavy je pod rekonštrukciou. Zasiahol tento fakt prípravu maratónu?

Bratislava nemá samotné centrum nejako zásadne veľké, no dá sa povedať, že zmeny sa v posledných rokoch dejú práve tam. Za posledné roky sme zažili rekonštrukciu a prestavbu niekoľkých oblastí. Samozrejme, ovplyvňuje nás to. Musíme tomu prispôsobovať trasu, čo je aj dôvod, prečo nie je každý rok úplne rovnaká. Mesto sa mení, sú to zásahy, ktoré majú prioritu, a my sa musíme prispôsobiť.

Na druhej strane, Námestie M.R. Štefánika je pre nás ideálna lokalita. Je to krásne miesto blízko centra mesta, ktoré ponúka veľa priestoru na voľný pohyb. Máme tam veľké priestranstvá, dobrú spoluprácu s majiteľmi centra, výborné parkovacie možnosti – takže nám dáva zmysel, aby bolo centrum podujatia práve tam.

Musíme brať ohľad na život v meste. Tento rok nám napríklad skomplikovala situáciu rozkopávka Laurinskej ulice priamo v pešej zóne centra. Riešili sme to menšou obchádzkou, ale podľa reakcií ľudí sa im nová trasa veľmi páčila. Prvýkrát sa totiž dostali aj na Hlavné námestie či Primaciálne námestie – takže aj pre účastníkov to bol nový a zaujímavý zážitok.

Vedci odhalili najúčinnejší spôsob liečby nespavosti. Prekvapivé zistenia menia zaužívané postupy

Podarilo sa vám už vybrať trasu na rok 2026?

Zatiaľ to s veľkou pravdepodobnosťou vyzerá, že budeme musieť trasu behu výraznejšie meniť. Otvára sa totiž električková trať do Petržalky. Myslím, že spustenie je naplánované na leto, a tým pádom sa výrazne zvýši frekvencia električiek na Šafárikovom námestí, Štúrovej ulici a na Námestí SNP. Dopravný podnik nám už avizoval, že tieto trasy budú patriť medzi nosné dopravné tepny, takže ich budeme musieť využívať len veľmi citlivo – ak vôbec.

Momentálne zvažujeme, ako to celé uchopiť. Samozrejme, našou prioritou bolo najskôr úspešne zvládnuť aktuálny 20. ročník a teraz sa budeme naplno venovať plánovaniu tej novej trasy. Budeme sa snažiť pripraviť niečo zaujímavé – tak, aby sme opäť ukázali krásy mesta.

Ako prebieha spolupráca s mestom Bratislava?

Mesto je naším prirodzeným, kľúčovým partnerom v celom tomto procese. Dá sa povedať, že celé podujatie funguje ako taký štvoruholník – medzi nami ako organizátormi, mestom ako samosprávou, našimi partnermi a políciou.

Samozrejme, mesto má aj svoje interné výzvy – finančné aj organizačné –, takže každý rok hľadáme spoločný konsenzus. Máme silnú podporu zo strany mestskej polície, ale aj od niektorých mestských organizácií, ako napríklad OLO či Bratislavská vodárenská spoločnosť.

Sú však aj oblasti, kde vidíme potenciál na zlepšenie a kde by sme si vedeli predstaviť ešte užšiu spoluprácu. Napríklad, keďže ide o akciu, ktorá vo veľkej miere prezentuje mesto navonok – len tento rok sme mali 3 000 zahraničných bežcov –, určite by sme privítali väčšie zapojenie mestských turistických organizácií.

zdroj: Archív Bratislava Maratón

Bratislavský maratón je tu už 20 rokov. Ako sa za ten čas zmenil a vy s ním?

Zmenil sa obrovsky – a najmä v jednej zásadnej veci. Pamätám si úplné začiatky, ktoré boli naozaj ťažké, pretože vtedy sa ešte len tvorili základy histórie tohto podujatia. Ľudia sa s tým učili žiť – väčšinou behali len tí, ktorí už mali niečo odbehnuté, maratóny, polmaratóny a podobne. Potom ale prišiel boom masových behov. A pre mňa osobne bol zlomový moment ten, keď sa beh zrazu stal „wow“.

Pamätám si, keď sme začali organizovať prvé ročníky v Eurovei – po skončení podujatia sa všetci išli domov prezliecť a až potom sa vrátili na promenádu. O pár rokov neskôr si už ľudia s medailami na krku sadali priamo na terasy v teplákoch – a boli na to hrdí. Tlieskali si a tešili sa – vtedy som cítil ten obrovský prerod v tom, ako sa vníma beh.

Z behov sa stal priestor, kde sa stretávali celé firmy – doslova od skladníka až po generálneho riaditeľa. Zrazu boli všetci rovní. Niektorí bežali lepšie, iní horšie, ale boli na jednej trati, v rovnakých podmienkach. Nebolo to ako pri golfe, kde rozlišujete, aké máte palice, koľko trénujete alebo koľko do toho športu investujete. Bežali spoločne.

A čo sa týka nás – my sme s tým maratónom doslova vyrástli. Mali sme po dvadsiatke, keď sme s tým začali. Pri organizovaní maratónu sme dospeli – a môžem povedať, že nás formovali ľudia okolo, celé prostredie a komunita. Niektoré veci nás ovplyvnili pozitívne, iné možno menej – ale celkovo je to skvelá cesta. A veľmi si ju vážime.

Dostali ste už od bežcov spätnú väzbu? Čo ich najviac potešilo? Objavila sa aj nejaká konštruktívna kritika?

Viete, čo je zaujímavé? Všetci sa rozprávame o počasí, ale práve tí, čo bežali, sa naň prakticky nesťažovali. Keď sme sa pýtali prvých bežcov, čakali sme, že Ružinovská ich „odfúkne“, ale odpoveď bola: „Tam vôbec nefúkalo.“ Boli prekvapení, že to zvládli dobre. Niektorí spomenuli, že cez most trochu prefúkalo, ale nebolo to nič zásadné – ľudia nechodili do cieľa zničení z vetra.

Paradoxne nám teda počasie v tomto smere možno aj pomohlo. Lebo keby bolo tak horúco ako minulý rok, kde sme mali pár kolapsov z prehriatia, bolo by to úplne iné. Tento rok sme mali len jeden transport do nemocnice, čo si ani nepamätám, kedy sa naposledy stalo. Bežne mávame 10-15 vážnejších prípadov, takže aj z pohľadu zdravia to bolo tento rok veľmi dobré.

Čo sa týka odoziev – zatiaľ máme veľmi pozitívne reakcie. Ľuďom sa páčila atmosféra. Na rozdiel od niektorých tradičných mestských behov si my tú atmosféru musíme vytvoriť sami – rôznymi hudobnými pódiami, sprievodným programom na trati, animáciami. A tým, že to priláka ľudí pozdĺž trate, vzniká z toho taký spoločný zážitok – bežci, kamaráti, rodiny, starí rodičia… všetci povzbudzujú a robí to celé čaro.

Podujatia týchto rozmerov sú náročné z hľadiska logistiky aj financií. Koľko ľudí a peňazí za ním je a ako dnes získavate partnerov a sponzorov?

Sme veľmi vďační, že máme stabilných, dlhoročných partnerov. Napríklad ČSOB je s nami už 18 rokov, Renault 12 rokov, a podobne aj ďalší. Sú to veľké mená, ktoré nás ťahajú už roky.

Čo sa týka nových partnerov, musím povedať, že dnes sa k nám už prirodzene zapájajú najmä tí silní. Nie je to tak, že by sme naháňali veľa malých partnerov. Skôr je to o tom, že ak niekto príde „do nášho dvora“, tak to bývajú veľké značky. Napríklad tento rok sa zapojil Orlen, silný hráč na trhu, a po prvýkrát aj IKEA, ktorá si takúto spoluprácu vyskúšala.

Už to nie je o tom, že by sme cielene obiehali firmy a snažili sa ich osloviť. Skôr sa niekde stretneme, porozprávame sa – a tá spolupráca musí firme dávať zmysel. Často je to dokonca tak, že zamestnanci vo firme sami presvedčia vedenie, že sa oplatí zapojiť ako partner – a vedenie na to pozitívne zareaguje.

Čo sa týka samotného rozpočtu – dnes je niekde na úrovni 800 000 eur. Z toho približne 60 % pochádza zo štartovného účastníkov a asi 40 % tvoria sponzorské príspevky. Dostali sme sa teda do bodu, keď financovanie od bežcov prevažuje nad príspevkami od partnerov – čo je aj pre nás určitý znak zdravého vývoja.

Mávate chvíle, keď rozmýšľate, či to celé stojí za to? 

Jozef:

Áno, tie chvíle prichádzajú. Osobne ich zažívam najmä v posledných dvoch týždňoch pred podujatím. Všetko sa hýbe a prichádza veľký stres. Musíme promptne reagovať, prispôsobovať sa – niekedy sa človek pýta, prečo to vlastne robí. Ale v konečnom dôsledku, tie emócie, tá energia, to všetko to vyváži.

Už len keď ľudia začnú prichádzať – z vyše 70 krajín sveta – a prídu stráviť víkend práve na event, ktorý robíme. Vidíte, ako si to užívajú, ako sa tešia, ako sú v národných dresoch, a my im môžeme ukázať Bratislavu aj Slovensko. To je pre mňa prvý silný moment.

Druhý moment je cieľová rovinka. Nezáleží na tom, ako ťažko to bežci zvládli – keď prebiehajú cieľovou čiarou, alebo keď idú posledné metre, tak vidíte tú čistú eufóriu. To sú silné emócie, ktoré sa nedajú opísať – musíte ich zažiť.

Tretí moment je pre mňa vždy veľmi osobný. Posledné roky sa snažíme zapojiť aj ľudí so zdravotným znevýhodnením či seniorov – chceme, aby to bol event pre každého. Minulý rok sme mali napríklad detské preteky, kde bežala aj dcéra nášho kamaráta, ktorá má veľmi vzácne zdravotné ochorenie. Prešla si svojich 100 metrov – ale tá emócia, ktorú to prinieslo všetkým naokolo, bola obrovská.

zdroj: Archív Bratislava Maratón

Tento rok sme mali účastníkov zo Special Olympics, prišli zdravotne znevýhodnení aj stovky bratislavských seniorov. Niektorí bežali, niektorí prešli trasu s paličkami, niektorí len kráčali a rozprávali sa – ale všetkých zhromaždilo to isté. Podujatie, ktoré spája ľudí. Kde vládne pozitívna energia a kde sú ľudia – aspoň na chvíľu – šťastní.

V dnešnej dobe je podľa mňa práve toto nesmierne dôležité. Ľudia prídu na akciu s úsmevom, odchádzajú spokojní, zdieľajú spoločnú záľubu v pohybe, zdravom životnom štýle a jednoducho si užívajú spoločný čas. Neriešia problémy sveta – aspoň nie ten víkend – ale spája ich radosť z toho, že sú spolu. A to je niečo, čo sa nedá vyčísliť. Kvôli týmto momentom to vždy stojí za to.

Peter:

Priznám sa, že dlho som ten pocit nemal. Ale tento rok vo mne prvýkrát veľmi silno zarezonovalo, prečo to vlastne robíme. Bol to moment, keď som si povedal: „Je to vôbec hodné tej námahy?“ Lebo ten tlak bol naozaj obrovský – stres, napätie a extrémne náročná príprava.

Ťažko sa to porovnáva s inými typmi podujatí. Väčšina športových akcií sa odohráva v uzavretých priestoroch – na štadiónoch, v halách –, kde máte 20 športovcov, ktorí sú profesionáli, platení za svoj výkon. Publikum sa len pozerá. Ale my máme 16-tisíc úplne obyčajných ľudí, ktorí na druhý deň idú normálne do práce. A my sa musíme postarať o to, aby sa cítili ako profíci – aspoň na ten deň.

Musíme zavrieť cesty, rozmiestniť stovky ľudí popri trati, zabezpečiť občerstvenie, televízny prenos, šatne, úschovňu osobných vecí, všetko… Je to neuveriteľne náročná logistika. A keď si vezmete, že profík vie, čo má robiť, vie, že za výkon dostane zaplatené – tak u nás je to naopak. Naši bežci si zaplatia, aby sa mohli zúčastniť. A tým, že zaplatia, majú aj očakávania a chcú zážitok.

Ja to často prirovnávam k divadlu – tí ľudia si kúpia lístok a my ich musíme zabaviť, musíme im dať všetko, čo potrebujú. Tento rok, pri tom množstve ľudí a celkovej napätej atmosfére v spoločnosti, sme to cítili silnejšie než kedykoľvek predtým. Ľudia boli oveľa náročnejší.

A áno, prvýkrát som mal veľmi intenzívny vnútorný pocit, že „už možno stačilo“.

zdroj: Archív Bratislava Maratón

Ale potom to príde… Prví bežci začnú dobiehať do cieľa. Spočiatku sú to tí „ambiciózni“, ktorí majú svoje výkonnostné ciele a niekedy sú sklamaní, že nezabehli čas, aký si predstavovali. Ale potom začnú dobiehať ďalší a ďalší – a tam prichádza tá skutočná emócia.

Vidíte dievča, ktoré dobieha do cieľa v slzách – a nie od smútku, ale od radosti. Vidíte muža, ktorý vám povie, že toto zabehol prvýkrát v živote – že to ani sám od seba nečakal. Zrazu k vám prúdia kvantá emócií, silných, ľudských momentov. A vtedy si poviete: „Áno. Preto to robíme.“

A viete, čo je zvláštne? Ľudia väčšinou píšu, keď je niečo zlé. Vtedy sa ozvú. Ale keď je niečo dobré, povedia si len: „Veď dobre bolo.“ A tým to hasne. Lenže my tú pozitívnu spätnú väzbu potrebujeme. Lebo keď príde chvíľa, že už nevidíte zmysel, že ste unavení, vyčerpaní, tak práve tie drobné momenty, tie pochvaly, tie úsmevy a príbehy vám vrátia chuť pokračovať ďalej.

Čítajte viac z kategórie: Rozhovory