Bývalý detektív opísal, ako ihneď rozpoznať klamstvo a nenechať sa ľuďmi manipulovať

Klamstvá sú bežnou súčasťou života. Priemerný človek za deň zaklame štyrikrát, čo znamená, že za rok vysloví približne 1 460 klamstiev.

Či už ide o nevinnú lož na ochranu niekoho citov, alebo premyslený podvod, fakty sú jasné – klameme častejšie, než si uvedomujeme.

A napriek tomu, že klamstvá sú také rozšírené, v ich odhaľovaní nie sme práve najlepší. Výskumy ukazujú, že pri odhaľovaní lží máme úspešnosť len okolo 50 % – čo je v podstate náhodná šanca podobná hodu mincou.

Život detektíva: Lži na dennom poriadku

Byť detektívom znamená mať predné miesto v aréne klamárov. Nie je to žiadne prekvapenie – nikto nechce ísť do väzenia. Ľudia si preto vymýšľajú najrôznejšie príbehy, pričom niektoré sú absurdnejšie než iné.

„Tieto nohavice nie sú moje,“ povedal raz muž, ktorému policajti pri prehliadke našli vo vrecku omamné látky.

Pre tých, ktorí si uvedomili, že je ťažké poprieť vlastníctvo vlastného oblečenia, existoval iný scenár pravdy. Niektorí tvrdili, že dané látky práve našli a chceli ich vyhodiť – presne v momente, keď ich zastavila polícia.

Väčšina ľudí má nedostatok 2 kľúčových látok nevyhnutných pre zdravie. Bez nich telo nefunguje optimálne

„Našiel som ich a práve som sa ich chystal zbaviť, keď ste ma zastavili,“ tvrdil podľa bývalého detektíva Joshua Mason, muž, ktorému sa podarilo vymyslieť nový pohľad na realitu.

Zdalo by sa, že mal len čisté úmysly – pravdepodobne sa snažil zabrániť tomu, aby omamné látky padli do nesprávnych rúk. Alebo aspoň takto si to sám vysvetľoval.

Klamanie je zložité

„Klamstvo nie je len doménou policajných výsluchov, kde je motivácia jasná. Ľudia klamú v každodenných sociálnych interakciách – klamú svojim priateľom, partnerom, rodine, dokonca aj úplne cudzím ľuďom,“ hovorí Joshua Mason.

Za každým klamstvom sa skrýva nejaký dôvod, aj keď ho nemusí byť ľahké odhaliť. Môže to byť strach z odsúdenia, snaha zachovať si spoločenský status či imidž, alebo dokonca finančný prospech.

Samotný detektív priznáva, že si nenárokuje na titul experta na odhaľovanie lží, no po stovkách výsluchov sa v správaní ľudí začínajú objavovať určité vzorce. Keďže má skúsenosť s výsluchmi pravdovravných aj klamúcich osôb, dokáže postupne rozlíšiť charakteristiky oboch skupín.

Každý človek je jedinečný a dynamický, preto neexistuje univerzálny recept na odhalenie klamstva. Napriek tomu sa niektoré znaky objavujú s prekvapivou presnosťou.

Čokoľvek iné ako jasné „nie“ znamená „áno“

Čo to presne znamená? „Ak človek nie je psychopat alebo sociopat (hoci tieto pojmy sa v modernej psychológii postupne prestávajú používať), nemá prirodzenú potrebu klamať. Znamená to, že sa podvedome snaží vyhnúť klamstvu tým, že sa vyhýba priamym odpovediam.“

„Ak však niekto naozaj patrí medzi psychopatov alebo sociopatov – čo je približne jedno percento populácie – tieto znaky sa nemusia prejaviť vôbec.“

Bývalý detektív uvádza jednoduchý príklad zo svojich skúseností:

Ak sa podozrivého spýta: „Bol si v tú noc na mieste činu?“, nevinný človek takmer vždy odpovie jednoducho: „Nie.“ Bez zbytočných emócií, bez vysvetľovania. Len jednoduché „nie“.

No ak položí tú istú otázku niekomu, kto klame, odpoveď takmer nikdy nie je priama:

„To je šialené. Prečo by som tam bol?“ alebo „Nemal som tam čo robiť.“

Slováci ako jediní na svete vyrábajú unikátny produkt hodný globálnej pozornosti. Plánujú mať tržby cez 22 miliónov eur

Klamár sa vyhýba jednoznačnej odpovedi a radšej reaguje protiotázkou alebo dlhým vysvetlením, v ktorom však chýba jednoduché „nie“.

Podobný princíp platí aj v bežných situáciách. Ak sa niekoho opýtaš, či sa mu páčil film, a on odpovie: „Bol celkom zaujímavý.“, pravdepodobne sa mu až tak nepáčil.

Úprimnosť je priama. Klamstvo sa, naopak, prejavuje nejasnosťou a nepriamymi odpoveďami.

Reč tela: Odhaľuje viac, než si myslíš

Reč tela je kontroverzným nástrojom pri odhaľovaní klamstva. Niektorí odborníci tvrdia, že je spoľahlivá, iní ju považujú za nespoľahlivú. Podľa skúseností detektíva však môže byť mimoriadne užitočná – ak sa používa správne.

Najskôr je potrebné vytvoriť základnú líniu správania. To znamená, že človeka sleduješ pri odpovediach na otázky, na ktoré poznáš pravdu.

Odpovedá plynulo a bez zaváhania? Má špecifické gestá, ktoré opakuje pri úprimných odpovediach?

Toto je jeho prirodzený spôsob komunikácie, keď hovorí pravdu. Hneď ako túto základnú líniu poznáš, akékoľvek odchýlky budú nápadné.

Jedným z najsilnejších ukazovateľov je očný kontakt. Väčšina ľudí, ktorí hovoria pravdu, ho udržiava prirodzene. Ak však niekto klame, môže sa mu začať vyhýbať alebo, naopak, príliš sa snažiť udržiavať pohľad, aby pôsobil dôveryhodne.

Ďalším varovným signálom môžu byť nervozita alebo nevedomé tiky. Niektorí ľudia začnú neustále poklepávať nohou, hrať sa s prstami či dotýkať sa tváre. Ak tieto prejavy predtým neboli prítomné, môže to byť znak, že niečo skrývajú.

Vyhýbanie sa: Keď mlčanie hovorí za všetko

Ľudia sa vyhýbajú situáciám, témam alebo osobám z rôznych dôvodov. Nie vždy to znamená, že klamú, ale vyhýbanie sa je často spôsob, ako sa vyhnúť priamemu klamstvu.

Predstav si, že sa niekoho opýtaš, kde bol minulú noc, a namiesto priamej odpovede dostaneš vyhýbavú reakciu.

Ak človek nechce klamať, ale zároveň nechce povedať pravdu, vyhýbanie sa stáva najlepšou možnosťou. Často sa to prejavuje aj zmenou témy. Len čo sa rozhovor začne uberať neželaným smerom, klamár sa ho pokúsi presmerovať inam.

Na Slovensku vyštuduje medicínu 4 000 ľudí, 28 % tu odmieta pracovať. Náš projekt to chce zmeniť, tvrdí mladý medik

Je však dôležité byť opatrný. Nie každé vyhýbanie znamená lož. Napríklad detektív priznáva, že sa cielene vyhýba politickým debatám v rodine. Nie preto, že by klamal, ale jednoducho nechce vyvolávať hádky.

Vyhýbanie sa je teda podozrivé iba vtedy, ak ide o situáciu, v ktorej by mala nasledovať priama odpoveď, no namiesto nej príde vyhýbavé správanie.

Neprimeraný hnev: Keď sa otázky stávajú hrozbou

Keď sa niekto snaží zakryť lož a dostane otázku, ktorá by ho mohla odhaliť, často reaguje hnevom. Tento hnev však nebýva primeraný situácii a pôsobí neautenticky.

Predstav si, že sa niekoho opýtaš, prečo pracoval tak dlho do noci. Ak hovorí pravdu, pravdepodobne odpovie pokojne, možno sa posťažuje na množstvo práce alebo protivného šéfa.

Ak však nebol v práci a pravdivá odpoveď by mohla ohroziť jeho vzťah či reputáciu, otázka sa preňho stáva hrozbou. Reakcia? Nahnevané: „Prečo mi neveríš?!“ alebo „Čo tým chceš povedať?!“

Tento defenzívny hnev je obranný mechanizmus, ktorý slúži na odvedenie pozornosti od samotnej otázky. Namiesto toho, aby sa človek venoval odpovedi, sa snaží otočiť situáciu proti tebe a vyvolať pocit viny za to, že si sa vôbec opýtal.

Príliš ľahká spomienka na bezvýznamné udalosti

Klamári často príliš rýchlo vyrukujú s presnými detailmi o udalostiach, na ktoré by si bežný človek nespomenul.

Predstav si, že sa detektív rozpráva s podozrivým o trestnom čine, ktorý sa stal pred tromi týždňami v obyčajný stredajší večer. Ak mu podozrivý okamžite odpovie, že bol vtedy na prechádzke v lese, vyvoláva to podozrenie.

Prečo? Pretože väčšina ľudí nevie presne opísať, čo robili v bežný deň pred tromi týždňami. Ak si však niekto vopred pripravil alibi, odpoveď má nachystanú príliš rýchlo a bez zaváhania.

Výnimkou sú situácie, keď má človek pevnú rutinu – napríklad ak vždy v stredu chodí na rovnaké miesto. Ale ak si niekto pamätá náhodnú činnosť z dávnej minulosti až podozrivo presne, niečo na tom nesedí.

Podivný nedostatok hnevu

Keď niekoho nepravdivo obviníš z niečoho vážneho, bežná ľudská reakcia je hnev alebo rozhorčenie.

Predstav si, že by ťa niekto obvinil z krádeže. Ak vieš, že si nič neukradol, pravdepodobne by ťa to nahnevalo, rozrušilo alebo minimálne frustrovalo. Je to prirodzená obranná reakcia na nespravodlivé obvinenie.

Ak však niekto skutočne klame, často si neuvedomí, že by sa mal cítiť urazený. Nechýba mu len rozhorčenie, ale aj akákoľvek emocionálna reakcia – okrem strachu z odhalenia.

Môže síce poprieť obvinenie, no jeho reakcia je bez citu. Nie sú tam rozhorčenie, frustrácia ani potreba brániť sa. Len chladné a mechanické odmietnutie viny.

Ak si niekto zachová neprirodzený pokoj pri vážnom obvinení, môže to byť znakom, že vie, že obvinenie je pravdivé.

Intuícia ťa neklame

Aj keď v policajnej práci nestačí spoliehať sa len na pocit, v osobnom živote môže byť intuícia veľmi užitočná. Každý má v sebe schopnosť vycítiť, keď niečo „nesedí“, no často sa snažíme tento pocit racionalizovať alebo ignorovať.

Detektív radí: „Počúvaj svoj vnútorný hlas. Daj si čas, aby si si sám so sebou prešiel, prečo máš pochybnosti. Skús si zhodnotiť charakter človeka, s ktorým komunikuješ, a zamysli sa, či má dôvod na to, aby ťa klamal.“

Intuícia sama osebe nie je dôkazom, ale môže byť silným varovným signálom, ktorý ťa upozorní, že sa oplatí byť ostražitý.

Čo si z toho odniesť?

Ak ťa niekto klame, tieto znaky sa často kombinujú. Čím viac z nich sa v správaní človeka objaví, tým je pravdepodobnejšie, že niečo skrýva.

Ale čo ak si ty ten, komu klamú? Možno si nevinná obeť, ale pravda je, že aj naše vlastné správanie môže prispieť k tomu, že nám ľudia nehovoria pravdu.

Prečo nám ľudia klamú?

Ak si známy tým, že reaguješ negatívne na pravdu alebo si výbušný, dramaticky zvyšuješ pravdepodobnosť, že ti budú klamať.

Ľudia sa snažia vyhýbať konfliktom, a ak sa boja tvojej reakcie, radšej povedia lož, než by riskovali nepríjemný rozhovor.

Naopak, ak sa správaš pokojne, rešpektujúco a chápavo, buduješ prostredie dôvery, kde sa druhí nemusia obávať povedať pravdu. Čím menej je pravda ohrozujúca, tým menej majú ľudia dôvod klamať.

Tolerancia klamstva ho len podporuje

Ak niekto klame a ty to necháš tak, dávaš mu tým signál, že je to prijateľné.

„Čím viac klamstvo toleruješ, tým väčšia je šanca, že sa zopakuje. Riešenie môže byť rôzne – môžeš jednoducho vyjadriť, že ti to prekáža, alebo sa dokonca rozhodnúť ukončiť vzťah či spoluprácu. Ako sa s klamstvom vyrovnáš, je len na tebe.“

Nabudúce, keď budeš mať pocit, že ti niekto nehovorí pravdu, sleduj jeho správanie a porovnaj ho s týmito znakmi.

Nezabúdaj však na jednu dôležitú vec – najväčšou výzvou nemusí byť odhalenie klamstiev druhých, ale schopnosť čeliť tým vlastným.

Čítajte viac z kategórie: Zaujímavosti