Černý a Burzalová EXKLUZÍVNE pre Startitup: Prezradili nám, čo sa na olympiáde stalo ich sladkou slabosťou

Olympijské hry nie sú len o súťažiach a medailách, ale aj o jedinečnom zážitku života v olympijskej dedine. Slovenskí chodci Dominik Černý a Hana Burzalová, ktorí reprezentovali Slovensko v chôdzi na tohtoročnej olympiáde sa s nami podelili o svoje skúsenosti zo života v tejto jedinečnej komunite športovcov z celého sveta. 

Hanku, ako ju s láskou volá Dominik – jej snúbenca, spomínaného Dominika sme stretli v slovenskom dome vo štvrtok, teda tri dni pred koncom olympijských hier. Boli sme síce všetci v Paríži, no keďže sme sedeli v reštaurácii, ktorej hlavným bodom menu boli halušky a Urpiner, automaticky sme padli do akejsi priateľskej pospolitosti. 

Dominik Černý a Hana Burzalová v týchto olympijských hrách prekonali slovenský rekord, o čom sa už písalo dosť. My sme sa však pýtali na život v olympijskej dedine, slávny čokoládový muffin, aj na to, aký mali počas olympiády tréningový režim. 

• Ako vyzeral život v olympijskej dedine 
• Ako to bolo s čokoládovým muffinom 
• Prečo ich sklamala doprava 
• Prečo ich inšpiroval Matej Tóth

Ako ste vnímali život v olympijskej dedine? Aké boli vaše každodenné podmienky?

Dominik Černý: Život v olympijskej dedine bol pre nás naozaj dobrý. Ubytovanie bolo pohodlné a kvalitné, čo je pre športovca veľmi dôležité, keďže potrebujeme dostatok odpočinku a regenerácie. Čo sa týka stravy, mali sme vynikajúcu ponuku jedál. Človek si mohol vybrať z rôznych svetových kuchýň, a to naozaj dodalo pocit, že sme súčasťou globálneho športového podujatia. Ja osobne som ocenil, že sme mali prístup k všetkému, čo sme potrebovali na tréningy a regeneráciu.

Hana Burzalová: Áno, Dominik to vystihol. Trávili sme väčšinu času v dedine, kde sme sa venovali ľahším tréningom. Podmienky boli veľmi dobré, keďže sme trénovali hlavne v dedine, kde nám stačili cesty a uličky. Väčšinou sme sa zameriavali na tréningy do 12 kilometrov, čo nám umožnilo udržať si formu bez nadmerného zaťaženia pred pretekmi.

Ak sme potrebovali lepšie podmienky, využili sme tréningový štadión, ktorý bol len dva kilometre od dediny. To bolo veľkým prínosom, pretože sme mali všetko potrebné na dosah.

Dominik Černý: A čo sa týka atmosféry v dedine, bolo to úžasné. Všetko bolo prispôsobené športovcom, od ubytovania až po stravovanie. Mali sme prístup k šiestim reštauráciám a desiatim barom s rôznymi šalátmi, ovocím a zeleninou. Bola to obrovská výhoda, pretože sme sa nemuseli starať o nič iné, len o našu prípravu a výkon.

Matej Beňuš sníval o olympiáde už ako malý chlapec. Životný príbeh jediného slovenského medailistu z Paríža

Mali ste v olympijskej dedine nejaké obľúbené jedlá?

Hana Burzalová: Jednoznačne! Jedným z našich obľúbených jedál sa stal legendárny čokoládový muffin. Ten muffin sa stal hitom medzi športovcami a stal sa doslova symbolom našej každodennej sladkej odmeny po náročných tréningoch.

Bol neuveriteľne chutný, ale aj trochu nebezpečný z hľadiska kalórií. Myslím, že sme všetci vedeli, že je to kalorická bomba, ale bolo ťažké odolať. Napriek tomu sme si ho po pretekoch radi dopriali.

Dominik Černý: Áno, ten muffin sa stal našou slabosťou. Po náročných dňoch, či už po tréningu alebo pretekoch, sme sa naň tešili ako na malú odmenu. Ale nielen to – celková strava v olympijskej dedine bola skvelá. Mohli sme si vybrať z rôznych kuchýň a jedál, čo nám umožnilo udržať si rozmanitosť v strave aj počas sústredenia. Pre nás športovcov je to veľmi dôležité, pretože správna výživa je kľúčová pre náš výkon.

Aká bola atmosféra medzi športovcami v olympijskej dedine?

Dominik Černý: Atmosféra v olympijskej dedine bola naozaj priateľská a podporujúca. Hoci sme na trati súpermi, mimo nej sme sa navzájom podporovali a povzbudzovali. Zažili sme, že nás povzbudzovali športovci z rôznych krajín, ako Španieli, Mexičania, Kolumbijčania, Česi a Taliani. Bolo to veľmi pekné vidieť, ako sa všetci v rámci tejto jedinečnej komunity snažia navzájom povzbudiť, čo vytváralo úžasnú atmosféru.

Hana Burzalová: Presne tak. Pre mňa bolo veľmi inšpiratívne vidieť, ako sa športovci z celého sveta spájajú a vytvárajú priateľstvá. Cítila som, že sme všetci na jednej lodi, hoci každý bojuje za svoju krajinu. 

Táto medzinárodná podpora a priateľstvá nám veľmi pomohli zvládnuť náročné momenty, či už pred pretekmi alebo počas nich. Tiež sme si uvedomovali, že toto je to, čo robí olympiádu takou špeciálnou – že sme tam všetci spolu a podporujeme sa navzájom.

Na Slovensku s nulovou toleranciou, inde prejdeš aj s 0,5 promile. Vieme, aké limity majú európske destinácie

Zažili ste počas pobytu nejaké nepríjemnosti?

Hana Burzalová: Bohužiaľ, áno. Jedinou výraznou nepríjemnosťou bola doprava. Po našich 20-kilometrových pretekoch sme mali veľmi nepríjemnú skúsenosť. Čakali sme asi hodinu na autobus, ktorý bol preplnený. Bolo to po náročných pretekoch a mnohí z nás už nemali veľa síl. V autobuse bolo veľmi teplo a mnoho ľudí muselo sedieť na zemi, pretože tam nebolo dosť miesta.

Dominik Černý: Áno, táto situácia bola veľmi nepríjemná. Cesta naspäť do dediny nám trvala hodinu a pol, čo bolo po takých dlhých pretekoch veľmi náročné. Situácia bola ešte horšia tým, že autobus nebol klimatizovaný.

Keď sme vystúpili, niektorí športovci dokonca zvracali z prehriatia a únavy. Toto bola naozaj nepríjemná skúsenosť, ktorá nám trochu pokazila celkový dojem z inak skvelej olympiády.

Ako vnímate váš vzťah počas spoločnej športovej kariéry?

Dominik Černý: Pre mňa je náš vzťah veľkou výhodou. Sme spolu už štyri roky, a doslova spolu „chodíme“, nielen ako partneri, ale aj na tréningoch. Byť spolu na každom kroku nám pomáha lepšie porozumieť našim potrebám a podporovať sa navzájom. Keď niekomu z nás nejde tréning alebo preteky, ten druhý ho dokáže podporiť, pretože presne vie, čím ten druhý prechádza. Je to ako mať pri sebe neustále trénera a najlepšieho priateľa v jednom.

Hana Burzalová: Áno, náš vzťah je pre nás obrovskou výhodou, pretože sme schopní zdieľať všetky momenty, dobré aj zlé, a navzájom sa podporovať. Často sa stáva, že keď jeden z nás má dobrý tréning, druhý ho nasleduje, a naopak.

Na druhej strane, ak niekto z nás má zlý deň, ten druhý to dokáže pochopiť a pomôcť prekonať. Sme spolu 24/7 a zatiaľ to funguje bez problémov. Navyše, keby jeden z nás nebol športovec, pravdepodobne by sme sa videli oveľa menej, pretože vrcholový šport vyžaduje veľa cestovania a sústredení. Som rada, že môžeme zdieľať rovnaký tréningový program a podporovať sa navzájom na každom kroku.

Cítite sa motivovaní úspechmi Mateja Tótha?

Dominik Černý: Určite áno. Maťo mal veľmi dlhú a úspešnú cestu, kým sa dostal na vrchol. Jeho úspechy sú pre nás veľkou inšpiráciou. Je obdivuhodné, že Matej nevyhral hneď prvú olympiádu, ale bol na piatich olympiádach a podarilo sa mu vyhrať tú štvrtú. To je neuveriteľné a motivačné pre nás všetkých.

Hana Burzalová: Ja to vnímam podobne. Matej je pre nás vzorom v tom, ako byť trpezlivý a ísť za svojím cieľom krok za krokom. Veríme, že aj my máme šancu, ak budeme pokračovať v našej práci a budeme sa snažiť zo všetkých síl. Je to pre nás veľká inšpirácia a motivácia pokračovať a zlepšovať sa. Matejov príklad nám ukazuje, že nič nie je nemožné, ak sme odhodlaní a trpezliví.