Cesta Putina k moci a roky vlády sú pretkané vraždami jeho kritikov a pokusmi o atentáty

Cesta Putina k moci a aj roky jeho vlády sú pretkané vraždami jeho kritikov a pokusmi o atentáty. Nie všetci mali šťastie, ako bývalý špión Sergej Skripaľ alebo opozičník Alexej Navaľnyj, ktorí pokusy o likvidáciu zázrakom prežili.

Novinári, aktivisti aj politici, pred Putinovým hnevom sa neschová nikto. Vyšetrovanie podobných vrážd je prakticky nemožné. Okrem toho, že vraždy zlikvidujú nepohodlných kritikov, vysielajú aj odkaz preživším, čo sa im môže stať, ak neprestanú. 

Michail Lesin

https://twitter.com/RFERL/status/1108458426454155267

Lesin bol ruský politik, mediálny magnát, zakladateľ kontroverznej televízie Russia Today a Putinov poradca. Narodil sa do židovskej rodiny, ktorá pracovala vo vojenskej výstavbe. Roky v mladosti prežil v Mongolsku, kým tam jeho otec pracoval na výstavbe vojenských objektov. Slúžil v štandardnej sovietskej armáde, ako aj v sovietskej námornej pechote. 

V roku 2006 mu bolo udelené štátne vyznamenanie „Rád prínosu otčine“. Prezývali ho buldozér kvôli tomu, že ovládal všetky ruské provládne médiá. Našli ho mŕtveho bez dokladov v hoteli vo Washingtone 5. 11. 2015, v izbe, ktorá bola na jeho meno.

https://twitter.com/RFERL/status/1109847343153598464

O vražde sa tri roky hovorilo ako o nehode, jeho smrť bola pripisovaná pádu pod vplyvom alkoholu. Avšak v roku 2018, ako píše Buzzfeed, odovzdal USA bývalý britský špión Christopher Steele report, podľa ktorého mal byť Lesin zavraždený skupinou nájomných násilníkov na príkaz Kremľa v predvečer jeho výpovede pred zástupcami amerického ministerstva spravodlivosti. Výpoveď sa mala týkať fungovania a financovania televízie Russia Today.

Alexander Litvinenko

zdroj: Reprofoto/BBC. Litvinenko po atentáte krátko pred smrťou

Litvinenko bol bývalý agent KGB a neskôr FSB (Federálna bezpečnostná služba Ruskej Federácie). Detstvo prežil v meste Nalčik. V roku 1998 vystúpil na tlačovej konferencii, kde vyhlásil, že jemu a jeho spolupracovníkom bolo z Kremľa prikázané, aby zavraždili Borisa Berezovského.

Do roku 2000 žil v Rusku, kde sa ho štát aktívne snažil práve kvôli tomuto vystúpeniu zdiskreditovať. V roku 2000 voči nemu bolo vznesených niekoľko vyfabrikovaných obvinení.

Ako píše BBC, Litvinenko dezertoval do Británie, kde sa stal veľkým kritikom režimu Vladimira Putina, v posledných rokoch svojho života aj získal britské občianstvo. Po emigrácii do Británie mal začať spolupracovať s Britskou tajnou službou MI6.

Litvinenko vyšetroval napojenie španielskeho a ruského organizovaného zločinu. 1. 11. 2006 sa stretol v londýnskom hoteli s inými bývalými ruskými agentmi, Lugovojom a Kotvunom. Na stretnutí sa mal otráviť čajom, v ktorom bolo rádioaktívne polónium 210. Vyšetroval aj smrť Anny Politkovskej, ktorú mal Putinov režim zavraždiť 7. 10. 2006.

Anna Politkovská

zdroj: Flickr/Blaues Sofa. Anna Politkovská

Bola novinárkou a ľudskoprávnou aktivistkou a kritičkou Putinovho režimu. Preslávila sa reportovaním o vojne v Čečensku.

V roku 2004 sa ju pokúsili neúspešne otráviť počas jej letu z Moskvy do Rostova nad Donom, keď bola na ceste do Beslanu, aby písala o práve prebiehajúcej rukojemníckej kríze, ktorá sa tam odohrávala. Pokus o otravu prežila a od roku 2000 dostala niekoľko medzinárodných cien za svoju prácu. 

Jej vražda sa odohrala na Putinove narodeniny, 7. 10. 2006, a hoci za ňu odsúdili piatich mužov s väzbami na čečenský režim Ramzana Kadyrova, jej objednávateľ zostáva dodnes „neznámy“.

Ako píšu France24, investigatívna reportérka opozičných novín Novaja Gazeta bola zavraždená vo vchode svojho paneláku. V júli roku 2018 Európsky súd pre ľudské práva odsúdil Rusko za neschopnosť prijať adekvátne kroky, ktoré by odhalili objednávateľa jej vraždy. 

Natalia Estemirovová

zdroj: Twitter/Christophe Delord

Ruská ľudskoprávna aktivistka a členka správnej rady Putinom nedávno zrušenej organizácie Memorial, ktorá upozorňovala na zločiny komunizmu.

Na viacerých článkoch spolupracovala aj s Annou Politovskovou. Ako píše New York Times, Estemirová roky dokumentovala brutalitu ruských vojsk proti čečenským separatistom, okrem iného napríklad taktiku „spoločnej zodpovednosti“, kedy rodinám povstalcov vypaľovali domy, aby ich donútili sa vzdať.

V júli 2009 ju uniesli v Groznom priamo z chodníka, ako vypovedali dvaja svedkovia. Jej rozstrieľané telo s ranami na hlave a hrudi bolo nájdené pohodené v poli sto metrov od cesty neďaleko dediny v Ingšsku. 

Boris Nemcov

zdroj: Wikimedia/Dhārmikatva

Ruský liberálny opozičný politik, ktorý sa stal známym v deväťdesiatych rokoch, ako jeden z mladých reformátorov, ktorí nemali minulosť v komunistickej strane a v 32 rokoch bol najmladším guvernérom oblasti v post sovietskom Rusku.

V 36 rokoch sa stal zástupcom premiéra a mnohí verili, že by mohol byť Putinovým nástupcom. Prezidentom sa však v roku 2000 stal Putin a hoci s ním na začiatku skúšal Nemcov spolupracovať, odišiel do opozície, keďže spolupráca s Putinom sa ukázala ako nemožná. V Roku 2004 podporil ako jeden z mála ruských politikov oranžovú revolúciu na Ukrajine.

Ako píše Deutsche Welle, neskoro večer 27. 2. 2015 Borisa Nemcova zastrelili na moste neďaleko Kremľa, keď sa vracal z večere spolu s priateľkou. Jeho strelili niekoľkokrát od chrbta, náboje ho zasiahli aj do hlavy. Jeho priateľka vyviazla bez zranení.

Za jeho vraždu bolo odsúdených päť Čečenov. Oficiálny objednávateľ zostáva dodnes neznámy, respektíve neobjasnený, keďže Kremeľ neprejavuje záujem pri vyšetrovaní vrážd svojich kritikov, rovnako aj konkrétny motív. Treba však povedať, že po smrti tohto najväčšieho Putinovho kritika sa opozícia v Rusku prepadla do letargie.

Miesto jeho vraždy sa stalo pútnickým miestom pre ruskú opozíciu. Česko po Nemcovovi nedávno pomenovalo námestie, na ktorom sa v Prahe nachádza Ruská ambasáda. 

Boris Berezovský

zdroj: SITA/AP, Sang Tan

Ruský oligarcha a jeden z hlavných Putinových súperov zo začiatku 21. storočia, známy aj pod pseudonymom Platon Elenin. Zbohatol na dovoze áut zo zahraničia do Ruska, ako aj predaja ruských áut do zahraničia.

Podporoval Borisa Jeľcina a bol aj vlastníkom leteckej spoločnosti Aeroflot. Za éry Borisa Jeľcina sa tešil obrovskému politickému a spoločenskému vplyvu. 

V roku 1997 bol jeho majetok časopisom Forbes odhadovaný na tri miliardy dolárov. Od roku 2001 bol hľadaný v Rusku a v Švajčiarsku pre finančné podvody.

Ako píše BBC, Berezovský obvinil ruského oligarchu Romana Abramoviča z vydierania. Abramovič na neho mal vyvíjať nátlak, aby predal svoj podiel v Ruskej ropnej spoločnosti Sibneft za zlomok ich ceny.

Jeho prípad súd v Londýne zamietol a Berezovského označil za nedôveryhodného svedka, po čom Berezovský upadol do depresií. Zomrel u seba doma 23. 3. 2013 za nevyjasnených okolností, jednou z možností je samovražda, no ako píše Telegraph, súdny lekár vyjadril názor, že mohol byť zavraždený.

Sergei Yushenkov

https://twitter.com/RealAnneBonny/status/1506369637881110535

New York Times uvádza, že Yushenkov bol ruský liberálny politik a v politike bol už za Sovietskeho zväzu. Trikrát bol zvolený do ruskej Dumy, nepretržite v nej bol od roku 1989 do roku 2003. Bol výrazným zástancom reformovania ruskej armády, odporcom nedobrovoľných odvodov do armády.

Predsedal komisii, ktorá vyšetrovala výbuchy panelákov v Moskve. Daný incident slúžil na ospravedlnenie invázie do Čečenska a Yushenkov ako predsedajúci komisie, ktorá tieto výbuchy vyšetrovala, vyhlásil, že išlo o operáciu pod falošnou vlajkou (operácia, pri ktorej strana predstiera, že ju napadol nepriateľ, pritom útok spôsobila sama, aby získala zámienku, pozn. red.) operáciu FSB, aby sa verejná mienka v Rusku priklonila k zásahu proti čečenským separatistom.

Známy je najmä pre svoj odmietavý postoj k dvom čečenským vojnám, tvrdil, že Ruská federácia zasahovala v Čečensku ilegálne. Bol členom liberálnej strany podporovanej Borisom Berezovským.

Berezovského neskôr zo strany vyhodili kvôli tichým dohodám s komunistickou stranou, Yushenkov bol zavraždený 17. 4. 2003 pred svojím domom na severe Moskvy. Len osem mesiacov predtým bol zavraždený iný popredný politik Liberálnej strany, Vladimír Golovlev, pri prechádzke so psom.

Čítajte viac z kategórie: Politika