Cestovať, fotografovať a blogovať. Alex patrí medzi Slovákov, ktorí si život užívajú

Či už brázdi cesty naprieč Slovenskom alebo kdekoľvek na svete, život je pre neho každodennou výzvou.  Jeho fotografie, články či blog sú dôkazom toho, že svet je krásne miesto, či už ste v Nepále, Argentíne alebo v Kysuckom Novom Meste.

Čo vám ako prvé príde na um, keď sa povie slovo cestovanie?

Sloboda. Vždy keď sa zaoberám myšlienkou cestovania alebo hocičím spojeným s touto témou, tak mám v hlave niečo, ako meteorický roj. Avšak namiesto spomínaných meteorov sa mi v hlave naháňajú myšlienky. Cestovanie je pre mňa obrovskou a zrejme aj najväčšou školou života. Na cestách som sa naučil to, ako si vážiť každodenné maličkosti, ako sa správať k druhým, ako sa tešiť z toho, čo mám, ale aj to, ako snívať o tom, čo chcem mať. Každá cesta je iná a len ja ju môžem zmeniť na jedinečnú. Je jedno, či si idem kúpiť niečo na raňajky do obchodu v meste, kde bývam, alebo či idem na výlet niekde na druhú stranu zemegule. Stačí mať otvorené oči a vnímať to, čo nám život ponúka každý deň.

Ktoré krajiny boli vašim splneným snom a aké sú vaše cestovateľské plány na rok 2016?

Medzi splnené cestovateľské sny jednoznačne patrí Čile a Japonsko. Môj zoznam štátov, o ktorých snívam sa tak zas zúžil o dve krajiny, no nie na dlho, pretože ich nahradili ďalšie. Takže ťažko povedať, či bude mať tento zoznam niekedy koniec. Čo sa týka plánov na aktuálny rok, tak chcem opäť vidieť viac. Na prelome rokov sme cestovali po Vietname a pred pár dňami sme sa vrátili z Japonska. Momentálne žijem na Taiwane, takže všetky cesty realizujem na tomto ostrove a v okolitých krajinách. Avšak, v lete sa po roku chystám na pár týždňov domov na Slovensko a cestu nechceme premrhať sedením v lietadle. Niečo určite naplánujeme a isto nájdeme miesto, kde sa zastavíme na pár dní.

Preferujete sólo cesty, či cestujete vždy s niekým? Aké sú podľa vás výhody a nevýhody oboch variant?

Niekedy cestujem sám, niekedy s kamarátmi, no momentálne je to najčastejšie spolu s mojou priateľkou. V tomto sme sa „našli“, lebo obaja milujeme prírodu. Avšak na cestách nie je nikdy núdza o to stretnúť ďalších ľudí, ktorí sa tiež takto motajú po našej planéte. Všetko má svoje výhody, ale aj nevýhody. Výhoda individuálneho cestovania je najmä v tom, že mám čas pre seba a svoje myšlienky. Môžem si tak v hlave dať všetko doporiadku. Je to taká psychohygiena.

Ako som spomínal, sú tu aj nevýhody. Vždy mám obrovskú radosť, keď sa dostanem na nejaké krásne miesto na Zemi, splním si sen alebo zažijem niečo naozaj skvelé. Vtedy sa vo mne prejaví taká obrovská radosť, ktorú si nechcem nechať sám pre seba. Najradšej by som ju zdieľal s celým svetom. Nie preto, aby mi to niekto závidel, ale preto, lebo verím, že radosť, pozitívne myšlienky a smiech sú veľmi „nákazlivé choroby“. No ak na danom mieste nikto so mnou nie je, tak si tam len tak spokojne poskakujem vykrikujem a teším sa zo všetkého sám. Miesto toho, by som sa o túto radosť s niekým radšej podelil.

Naopak cestovanie vo dvojici alebo v skupinke ľudí  je výhodné v tom, že sa máte s kým podeliť nie len o svoje radosti, ale aj o to, čo vás trápi. Takisto, ak je na ostatných v skupine spoľah, tak sa dá ľahšie cestovať. Je však veľmi dôležité, aby boli spolucestujúci na „rovnakej vlne“. Asi nie je nič horšie, ako tráviť čas na cestách s niekým, kto je celkom odlišný a vidí svet úplne inak. Takáto cesta väčšinou nedopadne dobre.                                                                 

Ako sa človek stane „profi“ cestovateľom?

Neviem. Ani ja ním nie som. Cestujem najmä kvôli tomu, lebo ma to napĺňa. Je to moja vášeň, hobby, láska. Je to niečo, ako klinika pre moju dušu. Na cestách sa snažím dokumentovať miesta, kde sa mi podarilo dostať a potom ich následne šíriť medzi ľudí. Robím to preto, lebo chcem aby aj ostatní ľudia videli, že svet je krásny. Svet je jedinečný a magický. Niekto nám dal ten obrovský dar, aby sme to všetko mohli vidieť a zažiť. Veľakrát si to vôbec neuvedomujeme a tvárime sa, akoby to bolo naopak. Akoby svet mal ďakovať nám za to, že tu sme. To však nie je dobré. Tak, ako sme my potrebovali prírodu po stáročia, tak aj príroda potrebuje nás. Obzvlášť v tomto období, ktoré panuje na svete. Je to naša povinnosť vrátiť jej to, čo nám po toľké roky nezištne dávala. Avšak každý musíme pozerať sám na seba a začať od seba.

Počas vašich ciest sa venujete fotografovaniu. Ktoré fotografie sú pre vás najcennejšie?

Áno, ako som už spomínal, tak fotografovanie a cestovanie sú s mojim životom veľmi úzko späté. Ťažko povedať, ktoré fotografie sú najcennejšie. Je ich veľa, ktoré sa mi páčia. Avšak vždy mám obrovskú radosť, keď mi niekto povie alebo napíše, že v ňom moja fotografia vyvolala pozitívnu emóciu. To je pre mňa tá najväčšia cena za úsilie, ktoré som vynaložil na to, aby tá fotka vznikla.

V roku 2015 ste získali ocenenie Bloger roka. Cestovanie a písanie k sebe akosi patria. Čo pre vás znamená písanie?

Áno, minulý rok sa mi podarilo vyhrať v kategórií cestovanie. Niekto si možno povie, že to nič neznamená a veľa ľudí ani nevie, čo to bola za súťaž. Pre mňa to však malo obrovský význam. Ešte aj dnes sa z toho stále úprimne teším. Fotografovanie je pre mňa skutočnou vášňou. Je to však len polovica príbehu. Na výslednú fotku sa pozerá niekto, kto na danom mieste nebol, inak, ako ja. Ja viem presne, ako daný záber vznikol, no nie vždy sa to dá do fotografie zakomponovať. Práve preto je úžasné spojenie fotografovania a písania. Môžem tak opísať svoje pocity, myšlienky, dojmy, chute, vône… Môžem tak fotografii pridať ďalší rozmer a povedať o nej viac, ako je na samotnej snímke. Niekedy sú moje pocity také silné, že ich ani nedokážem popísať. No pracujem na tom, aby som sa stále zlepšoval :-)

Čo vás cestovanie naučilo o ľuďoch?

Cestovanie ma nenaučilo veľa len o ľuďoch, ale aj o celom svete. Všade sa dajú nájsť dobrí ľudia, ale aj zlí, jedineční, úžasní a zvláštni zároveň.  Verím tomu, že ako je človek vnútorne naladený, čo vyžaruje do svojho okolia, to priťahuje k sebe napäť a vráti sa mu to. Samozrejme, že z času na čas sa stane niečo, pri čom si povieme: „toto som si nezaslúžil“, ale aj to je nevyhnuté. Vo svete musí byť rovnováha a musíme si zažiť toho zrejme viac. Asi len ťažko by si človek  vážil strechu nad hlavou, keby o ňu nikdy neprišiel. Preto sa zo všetkého snažím ponaučiť a tiež mi trvalo, kým som na to prišiel. Našťastie nikdy nie je na nič neskoro.  Ani teraz…

Stretol som však aj takých ľudí, ktorí vidia všetko „šedo – čierne“. Netreba ich odsudzovať. Vždy im rád podám pomocnú ruku, ak ma o to požiadajú. No musím dávať pozor na to, aby ma nestiahli do „svojho sveta“. Samozrejme sa nájdu takí aj onakí. A tak to má asi byť. Našťastie je každý z nás iný. Aj preto máme na večeru každý iné jedlo a na druhej strane stola sedí iná žena, priateľka, priateľ.

Veľa ľudí sa cestovania bojí, teroristické útoky, únosy, vírusy.. Ako bojujete s predsudkami?

Ani sa nečudujem. Ľudia sú dennodenne „masírovaní“ zlými správami, odstrašujúcimi udalosťami a potom logicky podliehajú strachu. Nechcem povedať, že svet je ružový, alebo že treba pred zlými vecami zatvárať oči, aby sme ich nevideli. Prísun informácii treba obmieňať, aby bol pomer tých zlých a dobrých minimálne vyrovnaný. Nie je to jednoduché. Aj ja sám veľakrát bojujem s predsudkami. Avšak to, čo mi pomáha je optimizmus. Snažím sa sústrediť na to dobré. Na to krásne čo zažijem, čo ma čaká a  čo chcem zažiť. Veľakrát sa stane niečo neplánované, ale vždy sa z toho snažím ponaučiť.

Cez víkend bolo na Taiwane v meste, kde žijeme silné zemetrasenie. Neďaleko od paneláku, kde bývame aj my, sa zrútil skoro taký istý. V jeho troskách zahynulo mnoho ľudí a ešte aj teraz je tam stále mnoho nezvestných, ktorých sa snažia zachrániť. Ubehlo už pár dní, no ja si každý večer líham do postele s pocitom strachu. Na svete sa dejú všade veci, ktoré nás môžu vystrašiť. Je jedno, či to je povodeň, epidémia, zemetrasenie alebo terorizmus. Ak by sme sa chceli všetkému vyhnúť, museli by sme zrejme opustiť túto planétu, galaxiu alebo možno aj celý vesmír. Myslím, že jednoduchší spôsob je zbaviť sa našich „démonov“, ktorí sú zodpovední za strach v každom jednom z nás. Tešme sa zo života, aký máme, tešme sa z každého rána, ktoré je pre nás nové a jedinečné. Sme tu a to je hlavné.

Má cestovateľ domov alebo sa cíti ako doma všade na svete?

Neviem, ako ostatní, ale ja sa cítim, ako doma všade tam, kde môžem robiť to, čo robím obvykle aj doma. Momentálne je tu na Taiwane Čínsky Nový rok, ľudia nás pozývajú na večeru do ich príbytkov. Napriek tomu, že som u nich prvýkrát v živote, jem s ľuďmi, ktorých som pred tým nikdy nestretol a možno už ani nestretnem, cítim sa akoby som bol za stolom doma. Samozrejme mamu, otca a najbližšiu rodinu nenahradí nič, no dôležité je tešiť sa z toho, čo máme a nie smútiť nad tým, čo nemáme.

Zdroj fotografií: photoandtraveling.com