Chcel sa stať viceprezidentom pre Slovensko. Jeho neskutočná životná energia spravila z neho najvýznamnejšieho štátnika

Podľa historika je však na Štefánikovi zaujímavá aj jeho nezlomná vôľa a energia, s akou zápasil s nepriaznivými životnými okolnosťami – s nedostatkom peňazí i so zdravotnými problémami, ktoré vyplývali hlavne zo stresu a z vyčerpania.

Väčšina ľudí, prinajmenšom na Slovensku, si spája Štefánika s vojenskou uniformou. Pôvodne ho však ani neodviedli pre zlý zdravotný stav. „Štefánik narukoval až vo Francúzsku na začiatku prvej svetovej vojny. Bojoval na západnom fronte ako letec, ale keď sám o sebe rozprával, necítil sa ako vojak a nemal v tomto smere ani veľké skúsenosti. Bol síce generálom, ale túto hodnosť získal skôr z diplomatických dôvodov než za nejaké vojenské zásluhy,“ vysvetlil historik. Štefánik bol menovaný do hodnosti francúzskeho brigádneho generála (bola mu prepožičaná) v júni 1918. Generálom na Slovensku sa stal in memoriam v roku 2004.

„Dalo by sa však povedať, že v prenesenom zmysle bojoval celý život proti nepriazni osudu – napríklad keď nemal dosť finančných prostriedkov na to, aby mohol dôstojne žiť v Paríži. Spočiatku mu nestačili peniaze ani na to, aby si mohol kupovať dostatok jedla, aby mohol kúriť… Prišiel ako imigrant do krajiny, kde sa však veľmi rýchlo presadil. Celý život bojoval s problémami, ktorým musel čeliť, a z takéhoto hľadiska by sme ho mohli označiť za bojovníka,“ pripomenul Kšiňan.

Z dnešného pohľadu môžu prekvapovať Štefánikove konzervatívne postoje. Bol proti volebnému právu žien a proti oddeleniu cirkvi od štátu. Nepochybne ho formovalo domáce prostredie, keďže pochádzal z evanjelickej rodiny a jeho otec Pavol Štefánik bol farárom. Samotný Milan Rastislav Štefánik bol hlboko veriaci a až počas štúdií v Prahe začal o viere pochybovať, v dôsledku čoho sa dostal do sporov s otcom. Rovnako bol Štefánik – na rozdiel od Tomáša Garrigua Masaryka či Edvarda Beneša – stúpencom monarchie.

„V tom čase však tieto postoje neboli prejavom nejakého bezbrehého konzervativizmu. Volebné právo napríklad získali ženy prvý raz až v roku 1893 na Novom Zélande. Takisto monarchie boli v tom čase bežným politickým zriadením. Konštitučné monarchie existovali v Spojenom kráľovstve či v Taliansku.

Na začiatku vojny aj predstavitelia československého zahraničného odboja rátali s tým, že Československo bude takouto konštitučnou monarchiou. Skutočnosť bola napokon iná a Štefánikovi sa nepodarilo presadiť svoje predstavy. Nebol nadšený z toho, že sa Československo stalo republikou, ale prijal to a akceptoval,“ doplnil historik.

Kadiaľ by sa uberali Štefánikove ďalšie kroky nebyť jeho predčasnej smrti, naznačujú jeho posledné plány. „Chcel sa stať viceprezidentom pre Slovensko, teda si nárokoval ústavnú funkciu a chcel sa realizovať hlavne na Slovensku. Do akej miery by sa mu to podarilo alebo nepodarilo, je otázne. Štefánik bol mimoriadne silný vo Francúzsku a v Taliansku, kde sa v tom čase robili najdôležitejšie rozhodnutia, no po vzniku Československej republiky sa rozhodovalo tu. A vďaka tomu, že rakúske časti monarchie mali už dovtedy všeobecné volebné mužské právo, mali Česi politický systém rozvinutejší, zatiaľ čo na Slovensku bol ešte v plienkach,“ vysvetlil Kšiňan.

Výskumu Štefánikovej osobnosti sa venuje dlhodobo, pripravil autorskú výstavu s názvom Štefánik – Človek, legenda. Osudy slovenského velikána zachytáva v pripravovanej publikácii Milan Rastislav Štefánik – Muž, ktorý sa rozprával s hviezdami.

„Čo ma prekvapuje a udivuje, je jeho neskutočná životná energia. Bol chorý, no napriek tomu mal neskutočnú motiváciu, nikdy sa nezastavoval pred prekážkami – a tento jeho ‚ťah na bránu‘ je veľmi podnetný aj pre mňa osobne, ale aj pre mnohých iných,“ priblížil Kšiňan svoj osobný vzťah k Štefánikovi.