Buča je druhá Srebrenica, Mariupol Leningrad. Aj počas nacistického vyčíňania v Európe v minulom storočí si mnoho ľudí na okupovaných územiach viedlo denníky, vďaka ktorým dnes vieme, akým utrpením si ľudia vtedy museli prechádzať.

„Sedím a plačem… Podliaci, kto vyvolal celú túto vojnu. Zbohom detské túžby, už nikdy sa ku mne nevrátite. Ach, keby tak chcela prísť smrť skôr,“ cituje TASR slová 16-ročného Jurija Rabkina, ktorý si viedol denníky od začiatku blokády Leningradu. Jeho posledné riadky majú zápis v januári 1942. Blokáda trvala ešte ďalšie dva roky.

História sa opakuje. Podobné slová posledné dni písalo aj rovnako staré dievča Katija, ktorá pochádza z Mariupola. Mesta, o ktorom jeho predstavitelia vyhlásili, že už neexistuje, a v ktorom zostalo uväznených ešte viac ako 100-tisíc ľudí.  

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj vo štvrtok tiež uviedol, že Rusi blokujú prístup humanitárnej pomoci do obliehaného mesta, pretože chcú ukryť dôkazy o tisícoch ľudí, ktorí tam boli zabití

Mama zomrela v pivnici, kde celé týždne žili

O zápisoch dievčaťa menom Katija informovala ukrajinská olympionička a gymnastka Lilia Podkopajevová na Instagrame.

„Poznáš ten pocit bolesti? Raz som sa zamilovala do chlapca, ale on sa do mňa nezamiloval a myslela som si, že to je bolesť. Ale ukázalo sa, že bolesť je vidieť svoju matku pred vami umierať,“ písala Katija. Jej mama zomrela v pivnici, kde sa rodina ukrývala.

„Chodili sme tam na záchod, spadli, jedli zvyšky jedla v tej istej pivnici. A keď raz ujo Kolja chytil holuba, bolo to asi piaty alebo šiesty deň, upiekli sme ho a zjedli. A potom sme sa všetci povracali. Moja mama sa držal do posledných síl, ​​zomrela tri dni pred našou evakuáciou. Povedal som bratovi, že tvrdo spala a nemala by sa zobudiť. Ale zdá sa, že všetko pochopil,“ spomína dievča.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa LiliyaPodkopayeva (@podkopayeva_official)

V príspevkoch píše, že nakoniec zomrel aj jej strýko Kolja, pretože vyšiel von, aby pochoval susedu, ktorá žila v dome s nimi. Keďže už bola dlhšie mŕtva, začalo sa jej telo rozkladať a zapáchať.

„Mŕtvoly tak páchnu. Boli všade. Bratovi som zakryla oči maminou šatkou, aby toto nevidel. Keď sme utekali, niekoľkokrát som skoro zvracala,“ opisuje situáciu v meste.

Rodina v Rusku sa tvári, že ju nepozná

Katija, podobne ako mnoho Ukrajincov, opisuje, ako sa jej pretrhali vzťahy s rodinnými príslušníkmi, ktorí žijú v Rusku. Tí často ani tým najbližším neveria, že Rusko je agresorom. Píše, že v Rusku žije mamin brat. Strýko s ňou však po telefóne nechcel mať nič spoločné.

Padlých si Rusi nevzali, namiesto toho kradli šperky aj autobatérie. Úlovky predávajú (VIDEO)

„Nenávidím Rusko. Žije tam môj strýko. Viete, čo mi dnes povedal do telefónu? ,Katija? Kto je Katija? Dievča, nepoznám ťa. Aká vojna, aká Katija?’ A potom z druhého čísla napísal: ,Katija, nepíš mi. Je to nebezpečné pre mňa a moju rodinu. Tvoja mama je mŕtva.’ Nenávidím ich! To bola jeho sestra! Ako je to možné?“

„Už sa mi nechce žiť. Chcem zomrieť, ale nemôžem,“ píše dnes Katija rovnako ako pred 80 rokmi tak isto starý Jurij.

Čítajte viac z kategórie: Vojna na Ukrajine