Diela Slováka obdivovali Ján Pavol II. či Alžbeta II. Zaujal svetové autority, no doma ho takmer nepoznáme

7. januára 2023 o 14:31

Arthur Fleischmann bol umelec telom i dušou
V roku 1977 sa stretol s kráľovnou Alžbetou II.
Daroval jej plexisklo, ktoré získal od režiséra Kubricka

reprefoto: Facebook/Múzeum mesta Bratislavy/Slovak Embassy in Australia

Arthur Fleischmann bol umelec telom i dušou
V roku 1977 sa stretol s kráľovnou Alžbetou II.
Daroval jej plexisklo, ktoré získal od režiséra Kubricka

Zanechal po sebe odkaz, ktorý bude žiť navždy. Z histórie poznáme mnoho Slovákov hľadajúcich uznanie za hranicami rodnej krajiny. A viacerí sa do dejín ľudstva zapísali hrubými písmenami, aj keď o nich, žiaľ, veľmi nehovoríme.

Jedným z nich bol bez pochyby Arthur Fleischmann, umelec s fascinujúcim životným príbehom. Obdivovali ho tie najväčšie autority, vytváral najunikátnejšie sochárske výtvory a umeniu zasvätil takmer 70 rokov, čo zanechalo stopu vo viacerých častiach sveta.

Pôsobil totiž v šiestich krajinách na štyroch kontinentoch, ale domov sa už vrátiť nestihol. Stihol však veľa iných vecí, a aj keď o ňom až tak veľa nevieme, toto je príbeh chlapca židovského pôvodu, ktorého zážitky, skúsenosti a nadanie by si zaslúžili celovečerný film.

Chlapec so zlatými rukami

Narodil sa v roku 1896 v Bratislave. Jeho otec Šimon a matka Ružena boli židovského pôvodu. Žili v jednej domácnosti spoločne s ďalšími dvoma sestrami a tromi bratmi.

Arthur bol skvelým príkladom tvrdenia „to najlepšie na koniec“, pretože sa stal šiestym a zároveň posledným potomkom rodiny. Zo všetkých detí bol práve on najnadanejší vo všetkých smeroch. Ale jeho počiatočnú cestu sprevádzali poriadne tŕne, a tým najväčším bol jeho otec.

Chcel tvoriť, maľovať a prinášať do sveta umelecké diela. To sa nepozdávalo otcovi a najmladšiemu synovi preto napísal trochu iný životný scenár. Chcel od neho, aby začať študovať medicínu.

Na výber toho veľa nemal, a tak nastúpil na lekársku fakultu v Budapešti, odkiaľ neskôr prestúpil do Prahy na Karlovu univerzitu, kde v roku 1921 získal titul doktor medicíny so špecializáciou na dermatológiu.

S takouto skutočnosťou sa zmieriť nedokázal a popri lekárskej práci študoval na viedenskej Akadémii výtvarných umení. Práve tam započal kariéru sochára a po troch rokoch klinickej praxe vymenil lekársky plášť za keramiku.

Navštevoval sochársku dielňu majstra sôch, rakúskeho profesora Josefa Müllnera. Presadil sa takmer hneď a excelentný talent nedokázal prehliadnuť ani jeho otec, ktorý mu nakoniec vyslovil plnú podporu.

Prvým výtvorom bol reliéf venovaný 700-tisíc rakúsko-uhorským väzňom, ktorí zahynuli počas 1. svetovej vojny. Neskôr sa postaral o pamätník na stene pravoslávneho kostola. V roku 1935 bol dokonca jedným zo zakladajúcich členov Slovenskej akadémie vied a umení.