Do kontaktu s krvou a smrťou sa dostávajú denne. Je odhalený spôsob, akým záchranári zvládajú stres

Azda máloktoré povolanie je také náročné a stresujúce ako záchranárstvo. Zdravotníci v teréne majú v rukách denne aj desiatky životov. Častokrát ich od tragédie delia len sekundy. Ako je však možné, že aj napriek takejto záťaži svoju prácu zvládajú bravúrne?

Na túto otázku sa rozhodol objaviť odpoveď Vedecký tím z Ústavu experimentálnej psychológie Centra spoločenských a psychologických vied SAV, v. v. i.. Ústav už dlhodobo študuje prežívanie rôznych vypätých situácií zdravotníckymi záchranármi. Vo svojom nedávnom výskume sa zaoberal aj otázkou, akým spôsobom si v najťažších chvíľach pri výkone služby zachovávajú duchaprítomnosť a chladnú hlavu velitelia týchto posádok.

Metodika

Výskum prebiehal v simulovanom prostredí na súťažiacich, ktorí sa o najlepšie priečky predbiehali v rámci Medzinárodnej súťaže zdravotníckych záchranných služieb. Najviac vo vyhodnocovaní výsledkov zavážili mechanizmy, prostredníctvom ktorých velitelia posádok zvládajú emočné vypätie.

„Záchranárske posádky sme pozorne sledovali pri plnení súťažných úloh. Následne sme s ich veliteľmi uskutočnili krátke rozhovory, kde sme sa snažili porozumieť ich vnútornému procesu,“ vysvetľuje princíp výskumu Branislav Uhrecký z ÚEP CSPV SAV, v. v. i..

„Výhodou takýchto súťaží je aj skutočnosť, že súťažiacich hodnotia rozhodcovia. To nám umožňuje do určitej miery posúdiť, či daný spôsob uvažovania, koordinovania tímu, či sebaregulovania, vedie aj k lepšiemu konečnému výsledku,“ dodal následne.

Zaujímavým zistením, ku ktorému sa výskumníkom podarilo dostať na základe spomínaných rozhovorov a spracovaných údajov, je, že velitelia posádok sa dajú vo všeobecnosti rozdeliť na dve skupiny.

Existujú dva typy

Skupinami sú tzv. „tunelisti“ a „dirigenti“. Tunelisti (ktorých označenie pochádza z termínu tunelové videnie), volia vo väčšine prípadov veľmi priamočiary prístup, a teda sa primárne zamerajú na najakútnejšieho pacienta.

Ich opakom sú dirigenti, ktorí sa do pomoci ľuďom nezapájali priamo, ale skôr celú situáciu sledovali z úzadia, vyhodnocovali prezentovanú situáciu a svojmu tímu rozdávali pokyny.

„Tunelisti nám pri rozhovoroch reflektovali, ako je pre nich zúženie pozornosti užitočný a zároveň príjemný stav. Na jednej strane je zamestnaná ich pracovná pamäť sústredením sa na aktuálnu úlohu a plánovaním nasledujúceho kroku, na  strane druhej je utlmené ich uvedomovanie si vlastných emócií,“ objasnil experimentálny psychológ.

zdroj: TASR/AP Photo/Efrem Lukatsky

Tomuto typu záchranára pri výkone práce pomáhajú najmä jeho osobné skúsenosti, ktoré mu, podľa slov psychológa dovolia „situáciu ľahšie čítať“. „Mnohé ich postupy sú tak už zautomatizované, čo znamená, že menej zaťažujú svoju pozornosť a pracovnú pamäť,“ dodal následne.

Pri druhej zo skupín, dirigentoch, vedci zase častejšie pozorovali koncept „emočného odstupu“, teda schopnosti vnímať situáciu z emočne nezainteresovanej, odosobnenej perspektívy.

„Velitelia posádok pripúšťali, že v ich povolaní je dôležité zachovať a prežívať emócie, napríklad súcit k utrpeniu pacientov, pocit zodpovednosti za ich zdravie, či stres v prípade vypätých situácií, ale zároveň vnímali potrebu nenechať sa nimi zahltiť. Tým vlastne vyjadrili podstatu emočného odstupu ako stratégie regulácie emócií,“ vyjadril sa k emočnému odstupu vedec.

Lekcia pre verejnosť

Tím vedcov však zdôrazňuje, že neexistuje jeden správny spôsob, ktorým by mali záchranári ku svojej práci pristupovať. Dokazujú to i výsledky vyššie spomenutej súťaže, v ktorej sa popredných priečkach vyskytovali ako dirigenti, tak aj tunelisti.

Schopnosť veliteľov posádok záchranných zdravotných služieb má však dôležitý presah i do laickej verejnosti. Podľa experimentálnych psychológov je kľúčové si predovšetkým zachovať zameranie pozornosti na prítomný okamih.

zdroj: TASR/Lukáš Grinaj

„Najdôležitejšie je ostať mysľou v prítomnosti, k čomu si môžeme pomôcť dvoma spôsobmi. Jeden spočíva v tom, že v danej situácii sa zameriame na to, čo nám prináša alebo by mohlo prinášať uspokojenie (ako pre záchranárov adrenalín a výzva), a následne konáme podľa tejto emócie. Druhý spôsob je založený na tom, že si od situácie vytvoríme odstup – napríklad tým, že situáciu berieme ako hru. Samozrejme, ak to situácia, ktorú aktuálne prežívame, dovoľuje,“ uzavrel Uhrecký.