Dominik pracuje ako rušňovodič: Cestujúci občas nadávajú, ale meškanie ovplyvniť nedokážem. Vlak je stále iba stroj

Stať sa rušňovodičom je snom väčšiny malých chlapcov, no už málokomu to vydrží do dospelosti. Dominik Klimko sníval o tom, že bude riadiť vlaky od útleho detstva. 

Dnes si svoj sen splnil a je plnohodnotným rušňovodičom – stal sa ním počas pandémie v roku 2020. Ako sám hovorí, svoju prácu by za nič nevymenil. 

„Na to, aby sa človek stal rušňovodičom, musí prejsť rôznymi testami – okrem psychotestov prejde aj jazdným výcvikom. Potom ešte musí absolvovať záverečnú skúšku a prejsť jazdným zácvikom,“ hovorí v rozhovore pre Startitup Dominik.

Okrem iného prezradil aj to, aký je rozdiel medzi šoférovaním električky a vlaku a či sa na pozíciu rušňovodičiek hlásia aj ženy. 

zdroj: Startitup – Dominik Klimko je rušňovodičom štyri roky a svoju prácu nadovšetko miluje.

Veľa malých chlapcov sníva o tom, že sa stanú rušňovodičom. Aký je váš príbeh? 

Ja som sa chcel stať rušňovodičom už od útleho detstva, najskôr ma chytili električky. Obdivoval som najmä tie tatranské, keď sme tam boli s rodičmi na dovolenke. 

A od nejakých siedmich rokov ma veľmi fascinovali vlaky a železnica. Ja som si tým, že som sa stal rušňovodičom, v podstate splnil detský sen. 

Čo všetko musí človek splniť na to, aby sa stal rušňovodičom? Musí mať aj nejaké špeciálne vzdelanie?

Dnes už na to stačí stredná škola – odborná alebo všeobecná – s výučným listom. Ja som napríklad vyštudovaný elektrotechnik a cítim, že mi to veľmi pomáha. 

Ale berú sa v podstate aj ľudia z ulice – teda takí, ktorí nie sú v odbore. Samozrejme, všetko sa dá naučiť, preto máme aj rušňovodičov, ktorí prišli z úplne iného odvetvia a sú výborní rušňovodiči. 

No a potom kandidát absolvuje pohovor, neskôr lekársku prehliadku a psychotesty. Keď toto všetko zvládne, tak sa z neho stáva rušňovodič – kandidát. 

Ten musí prejsť jazdným výcvikom. Po odjazdení ďalších 720 hodín je záverečná zákonná skúška, kde sú aj inštruktori a skúšobný komisár. No a potom sa už z človeka stane plnohodnotný rušňovodič.

Dá sa v tejto práci aj kariérne rásť?

Dá sa, samozrejme. Je to trochu zložitejšie – kandidát sa, potom, čo absolvuje všetky skúšky, stáva rušňovodičom. Nejde však hneď jazdiť s rýchlikmi alebo medzinárodnými vlakmi do Prahy. 

Pomaly sa dostáva na staničnú zálohu, a ak je človek šikovný, tak sa o niečo skôr dostane aj na osobný vlak. Ďalej sú tam regionálne vlaky, zrýchlené vlaky a tak postupne napreduje. Kto chce, to môže dotiahnuť až na inštruktora – to však trvá niekoľko rokov.

zdroj: Startitup – Dominika na jeho povolaní baví úplne všetko a nemenil by.

V autoškole sa trénuje najskôr na trenažéri, kým sa vodiči dostanú do reálneho auta. Funguje to tak aj pri rušňovodičoch?

Nie je to úplne to isté. Ja som mal trochu smolu, že môj kurz bol v čase pandémie, takže som veľmi trenažér nemal. Ale toto všetko sa vlastne robí na tom jazdnom výcviku a brzdnom nácviku. 

Tam sa človek oboznamuje s celým rušňom, čo tam je, a učí sa jazdiť. 

Musí rušňovodič rozumieť aj technickej stránke vlaku? 

Áno, mal by, ale je to menej prísne, ako to bolo voľakedy. Dokonca my, ktorí sme zručnejší, máme zákaz zasahovať do nejakej časti rušňa. 

Kedysi, keď neboli telefóny a vysielačky, tak rušňovodič nemal na výber a musel si pomôcť sám. Dnes je to však veľmi prísne zakázané a do ničoho nesmieme zasahovať. 

Hovoríme stále o rušňovodičoch, ale čo rušňovodičky? Hlásia sa aj ženy?

Samozrejme, ale výrazne menej. Máme jednu kolegyňu v Bratislave a počul som, že ďalšia sa aktuálne hlási. Ja osobne si myslím, že toto povolanie môže byť vo všeobecnosti pre ženy náročnejšie, ale vôbec ich nechcem podceňovať. 

Je to však celkom nezvyčajné pre cestujúcich, keď vidia v rušni ženu, pretože sú zvyknutí najmä na mužov rušňovodičov. 

Čoraz častejšie vidím ženy viesť električky či autobusy. Aký je rozdiel medzi prácou rušňovodiča a napríklad vodiča električky?

To viem povedať celkom presne – mám kamaráta zo základnej školy, s ktorým sa poznám približne 13 rokov. On je vodičom električky v Bratislave, aj tam musel absolvovať psychotesty, rovnako preváža cestujúcich. 

Rozdiel je v tom, že kým on ide maximálne 50 km/h po Bratislave, tak ja idem cez celé Slovensko rýchlosťou 160 km/h. 

Ľudia si možno úplne nevedia predstaviť, ako vyzerá taký bežný deň rušňovodiča. Popíšte, čo všetko musíte spraviť?

Vždy to záleží od toho, akú mám šichtu – ale väčšinou si ráno nachystám veci do práce, prípadne si vezmem raňajky a desiatu. Keď prídem na nástupné miesto – býva na Bottovej ulici alebo na Tupého v Bratislave –, tak sa zahlásim majstrovi. 

On mi povie, aké mám číslo rušňa, a aj to, ak boli nejaké mimoriadne stavy. Potom si vypíšem prevádzkový záznam na ten deň: aké vlaky budem mať a odkiaľ kam idem. 

Ten prevádzkový záznam musíme mať so sebou v prípade, že by prišla kontrola. Potom sa vydám na Hlavnú stanicu čakať na perón, kde vlak príde. Niekedy to trvá aj polhodinu. 

Keď môj vlak príde, tak si od kolegu preberiem rušeň, resp. celý vlak. On mi povie, či boli nejaké mimoriadne udalosti alebo chyby, a môžem vyraziť. 

zdroj: Startitup – Podľa Dominika je každý deň vo vlaku iný.

Šoféri z povolania musia mať zo zákona prestávku na oddych. Platí to aj v prípade rušňovodičov? 

Áno, ja ako rušňovodič, môžem jazdiť maximálne 13 hodín. Keď padne 13. hodina, tak aj keby sme boli v strede poľa alebo v tuneli, musíme zastaviť vlak a nemôžeme s ním prejsť ani meter. 

Stáva sa, že sa potom čaká na kolegu, ktorý príde a pokračuje s vlakom ďalej. Povinný spánok máme minimálne 6 hodín. 

Takže je pravda to, čo sa hovorí, že rušňovodiči často nespávajú doma? 

Áno, je to pravda. My máme pridelenú posteľ v sociálnej budove – povedzme ubytovni, kde sa vieme vyspať aj osprchovať a na druhý deň pokračujeme v šichte. 

Je to najmä počas nočných služieb, alebo potom sú tzv. dvojičky, kedy sa striedame s kolegom. 

Ako rušňovodič jazdíte po celom Slovensku. Ktorá trasa je vaša najobľúbenejšia?

Ja mám rád úplne všetky trasy, pretože každá je svojím spôsobom výnimočná. Rád chodím na viac smerov, čiže nemám jednu konkrétnu. 

Keď mám pridelených viac trás, tak je to skvelé, pretože raz sa dostanem tam, raz inam a vidím tak veľkú časť Slovenska. 

zdroj: ZSSK – Počas jazdy vo vlaku sa rušňovodičom naskytajú nádherné výhľady.

Chodíte na dlhšie aj na kratšie trasy. Musíte sa na tie dlhšie nejako špeciálne pripravovať?

Povedal by som to tak, že na tie dlhšie trasy si musím zobrať viac jedla (smiech). Samozrejme, mávame aj obedné prestávky, takže niekedy si objednám jedlo na stanici.

Ak mám čas, tak sa najem aj v staničných reštauráciách – podľa mňa sa tam dá slušne najesť za dobré peniaze. Naozaj veľmi dobre varia. 

Jazdí sa v zime horšie ako v lete? Najmä, keď mrzne alebo sneží. 

Áno, určite. V lete, keď je teplo a sucho, tak sa dráha podstatne menej šmýka. Keď však prší alebo v zime mrzne, tak sa šmýka – vtedy musí rušňovodič predvídať viac ako obyčajne. 

Napríklad hrozí nebezpečenstvo, že prejde zastávku – preto musí brzdiť oveľa skôr a s väčším citom, ako keď je dráha suchá. Je to ako v aute, ak šliapnete prudko na brzdu, tak hrozí, že dostanete šmyk. 

Funguje údržba koľají v zime inak? Že sa napríklad odhŕňa sneh?

Tu je podstatné vysvetliť vec, ktorú si ľudia často mýlia – my, ako firma ZSSK, sme štátny dopravca, ktorý vozí ľudí. 

Koľaje, staničné budovy a priecestia majú na starosti ŽSR – Železnice Slovenskej republiky. Tie teda pripravujú koľaje aj v zime, keď je kalamita, odhŕňajú sneh. 

Kedysi bývali aj snežné frézy, ale to už, bohužiaľ, u nás nefunguje. Väčšinou je to naozaj na tom rušňovodičovi, ktorý musí vždy predvídať a byť opatrný, nielen vtedy, keď nasneží. 

zdroj: Startitup – Pre Dominika je každá trasa výnimočná a užíva si, keď môže jazdiť po rôznych kútoch Slovenska.

Rušňovodičom ste 4 roky. Stal sa vám za ten čas nejaký nezabudnuteľný zážitok?

Mám plno krásnych zážitkov, lebo je to práca, ktorá ma baví a vždy som ju chcel robiť. Takže každá jedna trasa je pre mňa výnimočná a absolvujem ju s nadšením. 

Čo všetko ovplyvňuje to, že bude vlak meškať? Mám pocit, že ľudia si to často nevedia predstaviť. 

Je tam toho dosť – naše vlaky nie sú v zlom stave, pravidelne prechádzajú veľmi prísnymi prehliadkami. Ale môže sa stať, že sa počas jazdy niečo pokazí, stále je to iba stroj. 

Ak sa pokazí tak, že ho treba odtiahnuť, tak to je často problém. Predstavte si, že ostanem stáť v Leopoldove, a kým príde náhradný rušeň z Bratislavy, je to minimálne hodina. A samozrejme, keď sa pokazí jeden vlak, tak to ovplyvní aj tie ďalšie.