Keď mi niekto povie, že sa chce vrátiť na Donbas, mám pocit, že to musím zastaviť (ROZHOVOR)

Slováci majú stále veľký záujem o dobrovoľníctvo. Nie je to však osudová téma pre všetkých. To sa ukazuje aj pri pomoci utečencom z Ukrajiny. Slovensko voči nim ukázalo vlnu solidarity, Rómov však medzi sebou často prijímame náročnejšie.

„Ľudia, ktorí prišli v posledných rokoch, prišli do moderného sveta, Rómovia nie. Na Slovensku, ako aj vo zvyšku východnej Európy, majú nanešťastie často inú štartovaciu pozíciu, ako ľudia, ktorí sem prichádzajú teraz,“ konštatuje Klára Tihláriková, terénna team leaderka z občianskeho združenia Mareena.

zdroj: Startitup – „V najväčšej miere sa ma dotklo to, ako sa správame k Rómom. To je záležitosť, ktorá ovplyvnila asi každého, kto sa u nás venuje nejakej sociálnej téme,“ spomína Tihlariková.

Mareena je občianske združenie, ktoré vzniklo v roku 2017. Jej predchodcom bola iniciatíva Kto pomôže?, ktorá pomáhala s presídlením utečeneckých rodín zo Sýrie a Iraku za pomoci jednotlivcov a organizácií.

Pracovníci aj dobrovoľníci z Mareeny sa snažia vytvoriť zo Slovenska bezpečný a dôstojný domov pre všetkých, bez ohľadu na národnosť, etnickú a náboženskú príslušnosť. Ich hlavnými „zbraňami“ sú dobrovoľnícky program, vzdelávanie a profesijný rozvoj cudzincov.

• Pri vojne na Ukrajine Slováci ukázali solidaritu. Prečo však máme problém prijať Róma?
• Sme jediní, ktorí nevieme prijať inú kultúru?
• Práca dobrovoľníkov nie je pre každého. Majú však Slováci o ňu záujem?
• Pociťujú dnes dobrovoľníci väčší tlak, ako predchádzajú vyhoreniu?

Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa začali pracovať v o. z. Mareena? Len málo ľudí zasvätí svoj život pomoci ostatným.

Mám vyštudovanú politológiu a už na výške som vedela, že azyl a migrácia sú témy, ktorým sa chcem venovať. Študovala som v čase, keď prebiehal prvý väčší príchod utečencov do Európy. Táto téma vtedy v spoločnosti silne rezonovala a ja som vedela, že v nej chcem zostať a venovať sa jej.

Majú Slováci záujem o dobrovoľníctvo? Zrejme nie každý je na túto prácu stvorený.

Slováci majú stále veľký záujem aj o dobrovoľníctvo, no myslím si, že to nie je osudová téma pre všetkých. Skôr je to o tom, že ľudia majú potrebu spraviť niečo dobré, špeciálne ľudia z prác, v ktorých sami nevidia nejaký konkrétny vplyv svojej aktivity. Vtedy začnú rozmýšľať, čo by mohli sami spraviť pre spoločnosť a medzi týmito ľuďmi často nachádzame dobrovoľníkov.

Veľká časť ľudí sa k nám pridala práve teraz, lebo cítili veľmi veľkú potrebu pracovať s a pre ľudí z Ukrajiny. Takisto to bolo aj pri migračnej kríze v roku 2015. Keď je nejaká situácia veľmi kritická, ľudí to motivuje začať robiť niečo filantropické a nejakým spôsobom pomáhať.

zdroj: Mareena – Klára spolu so svojím tímom momentálne pôsobia v Gabčíkove, kde sa nachádza najväčšie ubytovacie zariadenie pre utečencov z Ukrajiny.

Mareena funguje už dlhšie, čo považujete za váš zatiaľ najväčší úspech?

Keď 15. augusta dobil Taliban Kábul, mali sme 15 dní na to, aby sme evakuovali ohrozených ľudí z Afganistanu. Najprv to vyzeralo tak, že Slovensko nebude ochotné evakuovať nikoho, okrem slovenských občanov.

Po veľkej spolupráci s Afgancami na Slovensku, s ministerstvom zahraničných vecí a s inými štátnymi orgánmi sa nám však nakoniec podarilo niekoľko desiatok Afgancov evakuovať slovenským vojenským lietadlom k nám. Na to sme boli veľmi hrdí.

Ako funguje financovanie projektov Mareena?

Väčšinou sme – a hlavne v súčasnej situácii – financovaní primárne zo zdrojov medzinárodných organizácií, ako sú napríklad UNICEF alebo Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov, niekedy Európska komisia a podobne. Keďže sme krajina hraničiaca s vojnovým konfliktom, tak sú nám teraz tieto zdroje oveľa viac k dispozícii.

Celé to funguje tak, že organizácie OSN nemajú nahradiť lokálnych aktérov, oni ich práve finančnou pomocou posilňujú, aby mohli sami zabezpečiť služby pre ľudí prichádzajúcich do tejto krajiny, ktoré potrebujú. Inými slovami, podporujú aktivity slovenských organizácií na Slovensku.

V akom veku sa ľudia stávajú dobrovoľníkmi?

Rozhodne to teda nie je jedna homogénna skupina ľudí, práve naopak – silne heterogénna, od 18-ročných po 70-ročných ľudí, ženy, muži, študenti vysokých škôl, zamestnanci korporácií, ľudia, ktorí sa venujú iným sociálnym témam.

zdroj: Mareena – Jedným z nástrojov budovania otvorenej komunity sú aj rôzne workshopy a stretnutia, kde sa Slováci môžu zblížiť s cudzincami navzájom.

Okrem toho, že budujete komunity, ako inak pracujete s témou migrácie?

Minulý rok sme sa začali venovať aj zamestnanosti. Ženy-utečenky majú vo všeobecnosti veľký problém sa na Slovensku zamestnať. Hlavne ak sú ešte viditeľne odlišné – napríklad šatka cez tvár moslimských žien robí problém mnohým zamestnávateľom. Zároveň zvyčajne nemajú možnosti si jazykovú výbavu rozšíriť tak rýchlo ako ich muži, keďže ženy sa často starajú o deti kým ich manželia pracujú a učia sa tak jazyk.

Preto sme v priestoroch Propeleru a aj vďaka Starému Mestu otvorili kaviareň Mareena café, v ktorej sme zamestnávali ženy utečenky a cudzinky. Zvýšili sme tak ich zamestnanosť, zároveň ale bolo veľmi príjemné sledovať, ako na tento koncept Bratislava pozitívne zareagovala.

Taktiež máme aj program dobrovoľníctva, v ktorom spájame Slovákov s utečencami. Slováci v týchto pároch pomáhajú s rôznymi záležitosťami deťom alebo dospelým – väčšinou so slovenčinou, robením domácich úloh, s nájdením práce a s takým všeobecným zorientovaním sa na Slovensku.

Slováci sa pred pár mesiacmi spojili a ukázali vlnu solidarity. Čo podľa vás hrá rolu vo veľkej podpore Ukrajincov, je to predsa len blízkosť krajiny?

Určite, ruské rakety doleteli veľmi blízko Slovenska aj Poľska – od Poľska to bolo okolo 25 kilometrov. Ruská invázia na Ukrajinu priblížila ľuďom tému utečenectva. Uvedomili sme si, že sa to môže stať hocikomu.

Bez ohľadu na to, či sme kresťania, moslimovia, alebo aká je naša národnosť či etnikum, na naše domovy môžu začať dopadať bomby a nemáme nad tým žiadnu kontrolu. Často to nemusí mať ani žiadne logické vysvetlenie, nikto to nezavinil, nikto to nevyvolal.

Prečo však Ukrajinca prichýlime ľahšie ako Róma?

Nerada by som „mudrovala“ na tému, ktorej sa nevenujem na odbornej úrovni, ale sú to dve odlišné veci. Ľudia, ktorí prišli v posledných rokoch, prišli do moderného sveta, Rómovia nie.

Existuje viacero názorov, napríklad, že komunisti im dali byty a tým všetko pokazili. Neviem, kde sa stala chyba, ale Rómovia na Slovensku, ako aj vo zvyšku východnej Európy, majú úplne inú pozíciu ako ľudia, ktorí sem prichádzajú teraz.

zdroj: Mareena – Občianske združenie Mareena otvorilo v Bratislave rovnomennú kaviareň, kde dáva priestor pracovať ženám cudzinkám.

Určite teda veľkú rolu zohráva historická skúsenosť, či sa mýlim?

Slováci majú strach a historicky máme určitý komplex. Vždy sme boli do istej miery ovládaní inou krajinou alebo kultúrou, či to už boli napríklad Maďari, Rusi alebo ktokoľvek iný.

Zdrojom spomínaného strachu je tiež nedostatok skúseností. Slovensko nikdy, našťastie, nemalo žiadne kolónie a podobne, takže sme neprichádzali do kontaktu s ľuďmi z úplne odlišných kultúr. Túto skúsenosť máme teda miniatúrnu, hlavne čo sa týka ľudí prichádzajúcich z krajín mimo Európy.

O Slovákoch sa pritom hovorí, že sú veľmi pohostinní.

Slováci sú pohostinní, to je možné vidieť aj na súčasnom prijatí Ukrajincov. Keď sa začala vojna na Ukrajine, zdvihla sa až šialená vlna solidarity, ochoty pomôcť a ľudia dali aj to, čo pomaly sami nemajú.

Tu môžeme dobre pozorovať efekt známosti, keď prichádzali ľudia z Ukrajiny, ktorých poznáme dôverne, tak nikto nenamietal voči ich vstupu. Až na ohlasy ohľadom niektorých sociálnych benefitov, o ktorých sa hovorí, že ich ľudia z Ukrajiny zneužívajú.

Prijatie bolo úplne iné, ako keď by prichádzali ľudia z inej kultúry, ktorú nepoznáme.

Sme jediní, ktorí nevieme prijať inú kultúru?

Nie, veľmi jednoducho sa to teraz dalo pozorovať aj na našom ďalšom susedovi. Poľsko malo minulý rok na hraniciach veľmi silný nápor Iračanov a iných „blízkovýchodných“ ľudí, ktorých tam kvôli určitým vnútorným konfliktom pustil Lukašenko.

Boli dovážaní na hranice, no neboli pustení do Poľska. Myslím, že viac ako 20 mladých ľudí tam umrelo v strašnej zime. O pár mesiacov na to sa spustila vojna na Ukrajine a Poľsko svoje hranice a nechalo vojsť všetkých, bez ohľadu na to, kto má aké dokumenty a podobne.

zdroj: Mareena – Mareena pracuje s témou migrácie a jej osvetou na Slovensku aj pomocou vtipných kampaní.

Hovorí sa však, že všade sa nájdu nejakí špekulanti. Rátate s tým a máte prípadne nejaké mechanizmy, ako identifikovať či inak zabrániť možnému zneužívaniu migračnej krízy?

My v Mareene sa nepozeráme na to, kto prišiel za akým účelom. So všetkými pracujeme rovnako. V tom, komu udeliť pobyt nie sme rozhodujúci orgán, tými sú Migračný úrad a Cudzinecká polícia.

V rámci našich kurzov a aktivít majú všetci rovnaký prístup ku všetkému, bez ohľadu na to, za akým účelom a akou cestou sem prišli.

Slovenčina je veľmi ťažký jazyk, naučí sa ho aj niekto reálne?

Jasné, máme veľa úspešných prípadov. Koľko to trvá, závisí od rôznych faktorov. Napríklad cudzinci, ktorí pracujú v medzinárodných korporáciách, sa ju učia pomalšie, lebo zvyčajne pracujú v angličtine a keďže aj kamaráti sú z anglicky hovoriaceho prostredia, nič ich k tomu nenúti.

Máme jednu rodinu z Afganistanu, ktorá je nám veľmi blízka a je s nami už dlho. Obaja rodičia sa zamestnali v gastronómii, v podnikoch s čisto slovenským personálom a do pár rokov ovládali Slovenčinu ako nič. Prvé dva roky to bolo ťažké, ale teraz hovoria krásne plynulo a deti sú už plne integrovaní. Veľkú rolu naozaj zohráva to pracovné prostredie.

Sú teda ľudia, ktorí tu nechcú pracovať, resp. chcú ísť zo Slovenska ďalej?

Jednoznačne. Aj čo sa týka súčasnej situácie s Ukrajincami, veľa ich tu síce zostalo, resp. našlo dočasné útočisko, ale stále sme v drvivej miere tranzitná krajina.

Ak nerátame teraz pre Ukrajincov dočasné útočisko, Slovensko má dve formy medzinárodnej ochrany – azyl a doplnkovú ochranu. Tie Slovensko udeľuje v desiatkach ročne. Hoci máme v rámci udeľovania azylu rovnaké zákony ako členské štáty EÚ, Slovensko často prísnejšie posudzuje žiadosti.

V tomto smere máme dohľad na detaily veľmi vycibrený, viac ako iné členské krajiny. Je to ale aj preto, že si to môžeme dovoliť. Slovensko má ročne zopár stoviek, 200 – 300 žiadostí, kým iné krajiny majú desaťtisíce.

Práca s ľuďmi vie byť extrémne náročná a v prípade utečencov ešte viacej. Ako sa vyrovnávate s emočným tlakom a ako sa chránite pred prípadnými depresiami?

Je to určite náročná práca, ako hociktorá práca s ľuďmi. Tu to trochu viac znásobuje fakt, že ľudia, s ktorými pracujeme, si často prešli naozaj dramatickými situáciami. Naša mantra, ktorú zdôrazňujeme aj všetkým našim dobrovoľníkom, je: „Na to, aby sme vedeli pomôcť druhým, sa musíme najprv vedieť postarať o seba.“

Kto sa nevie postarať o seba, nemôže pomáhať ani iným. Dôležité pre nás tiež je a rovnako to všetkým prízvukujeme, že sa nestaviame do role spasiteľov – našou úlohou nie je zachrániť všetkých, spasiť ich.

My sa snažíme o malé systematické kroky, ktoré často môžu pomôcť aj marginálne, lenže stále posúvajú ľudí, s ktorými pracujeme, bližšie k tomu, aby sa oni sami vedeli postarať o seba.

zdroj: Mareena – „Kto sa nevie postarať sám o seba, nemôže pomôcť ani druhým,“ prízvukuje Klára.

Cítite v súčasnosti veľký tlak?

Je to naozaj veľmi náročné, pretože mnoho utečencov z Ukrajiny si až teraz začína uvedomovať možnosť, že sa nebudú môcť dlho a hlavne ani kam vrátiť, s čím nepočítali. Mysleli si, že tieto riešenia sú pre nich dočasné.

Tiež je často dôležité si určiť, kde je a kde už nie je naša úloha. Keď teraz niekto z ľudí v Gabčíkove povie, že sa chce vrátiť na Donbas, mám pocit, že to musím zastaviť – ale viem, že to často ani nie je moja úloha. Ľudia robia slobodné rozhodnutia a my sa s tým musíme zmieriť. Takže ten tlak je veľký, rozhodne.

Čoraz viac sa dnes hovorí o migračných vlnách ako o určitých hybridných zbraniach. Ako sa k tomu ako občianske združenie staviate?

Bielorusko bola realita, z kategórie konšpirácie sem patrí napríklad Turecko v roku 2015, keď sa hovorilo, že to Erdogan vyslovene pustil do Európskej únie, aby prinútil EÚ k vyplateniu šialenej sumy dotácií na manažovanie krízy. Čo mu aj vyšlo, ak to teda brali ako skutočnosť.

Je však pravdou, že sa migrácia stáva súčasťou konfliktov a, bohužiaľ, teraz už aj medzinárodnej politiky.

Prečo niektorí ľudia potom akceptujú ponuku migrovať?

Ľudia, ktorí napríklad prichádzali do Poľska z Blízkeho východu sú v mnohých prípadoch oklamaní pašerákmi. Nevedia do čoho idú. Často u nich chýba vzdelanie alebo kritické myslenie, ktoré by im umožnilo správne vyhodnotiť riskantnosť absolvovania cesty s pašerákmi.

Čiže sú oklamaní?

Áno, im napríklad prevádzač povie, že tuto ťa posadím na luxusné lietadlo a pocestuješ do modernej krajiny, kde ťa prijmú s otvorenou náručou. No pritom v realite títo ľudia skončia na hraniciach umierajúc niekde v lese. Takže tam neexistuje kritické myslenie, to sú ľudia, ktorí často nemajú šancu. Podporiť Mareenu →