Dôvera ľudí v súdy, keď vidia v putách bývalú štátnu tajomníčku, je mimoriadne oslabená, vraví tajomník Luciak

Spravodlivosť dostala na Slovensku poriadne facky. Po tom, čo sme sa dozvedeli posledné mesiace, sa nám nechce veriť, že to tu takto funguje. A možno fungovalo roky. 

Od polície na Facebooku a z médií sa dozvedáme, že sa nechala sudkyňa kúpiť, údajne, za kabelku. Tajomníčka na ministerstve zas je „opička“ a celé to je tak trochu ako z filmu. Mafiánskeho. A možno aj trochu komédia.

Veci sa ale pohli, bývalá tajomníčka ministerstva spravodlivosti Monika Jankovská je obvinená zo zločinu prijímania úplatku a podplácania, je vo väzbe.

„Primárna dôvera sa buduje v nejakom vzťahu a je teraz do veľkej miery na sudcoch a sudkyniach, aby vo vzťahu k verejnosti začali byť oveľa otvorenejší, aby spomedzi seba začali normálnymi, dohodnutými procedúrami vylučovať tých, ktorí etické pravidlá správania nedodržiavajú,“ vraví v profilovom rozhovore tajomník ministerstva spravodlivosti Michal Luciak.

• Ako tajomník ministerstva spravodlivosti vníma súdnictvo na Slovensku
• Kedy by chcel mať hotový nový obchodný register
• Ako vníma dianie okolo Moniky Jankovskej
• Čo plánuje presadiť najbližšie štyri roky
• Kto je podľa neho Andrej Kiska a kto bude lídrom strany Za ľudí
• Ako sa za tie roky, čo je v politike, zmenilo súdnictvo

zdroj: STARTITUP/Michal Luciak

Jednou z vašich nedávnych predchodkýň bola aj Monika Jankovská. Tá je obvinená zo zločinu prijímania úplatku a podplácania. Je vo väzbe, aby neovplyvňovala prípadných svedkov. Ako celú situáciu vnímate?

Táto situácia je veľmi nepríjemná. Najmä z toho dôvodu, že sa ukázalo, že niekto, kto bol sudkyňou a zároveň bol aj štátnou tajomníčkou, mal zrejme pochybné kontakty. Robiť zo svojej pozície rozhodnutia v prospech jednej konkrétnej osoby je v priamom rozpore s tým, ako by sa mali sudcovia a verejní funkcionári vo všeobecnosti správať.

Je to, samozrejme, ešte kritickejšie v tom zmysle, že ide práve o sudcu, o človeka, ktorý by mal byť vzorom pre etické a morálne správanie, najmä preto, aby ľudia, ktorí čelia rozsudku, mali dôveru v to, že sudca či sudkyňa rozhoduje v najlepšom záujme, nestranne a nezávisle  a neexistuje žiadny človek, ktorý vie ich rozhodnutie ovplyvniť.

Existujú možné prepojenia bývalej tajomníčky na Mariána Kočnera, ten je obvinený z objednávky vraždy Jána a Martiny. Prečo by mali občania veriť slovenskej justícii?

Miera dôvery, keď ľudia vidia, že sa takéto niečo môže stať, je mimoriadne oslabená. Je to dlhodobý stav, no zároveň treba odlišovať jednu vec – vo vnútri slovenskej justície, medzi sudcami a sudkyňami, je nepochybne množstvo ľudí, ktorí zodpovedajú našim predstavám toho, ako by sa mali sudcovia a sudkyne správať. 

Potom existujú ľudia, ktorí svoje postavenie zneužijú a verejnosť pozná najmä tie nepríjemné a negatívne príbehy. Na Slovensku je ich ale akosi priveľa, dozvedáme sa o nich často. To nakoniec vrhá zlé svetlo na celý stav. Primárna dôvera sa buduje v nejakom vzťahu a je teraz do veľkej miery na sudcoch a sudkyniach, aby vo vzťahu k verejnosti začali byť oveľa otvorenejší, aby spomedzi seba začali normálnymi, dohodnutými procedúrami vylučovať tých, ktorí etické pravidlá správania nedodržiavajú. Až vtedy sa začne dôvera medzi justíciou a občanmi krajiny zvyšovať.

11. marca polícia zverejnila na Facebooku status, že NAKA zadržala 13 sudcov, 1 bývalú sudkyňu, 1 správkyňu konkurznej podstaty, 1 advokáta a 2 civilné osoby. Stránku sleduje 300-tisíc ľudí, má teda veľký dosah. Na fotografii je fotka pripomínajúca Jankovskú, má zakryté oči a vedie ju polícia. Ako si majú ľudia niečo takéto vysvetliť?

Dozvedieť sa to bezpochyby majú, žijeme v dobe, v ktorej sociálne siete a média na internete zohrávajú mimoriadne dôležitú úlohu. Nečudujem sa polícii, že využíva aj tento spôsob komunikácie. Áno, je na stole otázka, akým spôsobom je takáto informácia podaná. V tomto prípade by som tento spôsob ani nehanil, ani by som ho nespochybňoval. Polícia využíva tento kanál rovnako pri všetkých informáciách.

Zároveň záleží aj na tom, ako túto informáciu médiá následne spracujú, ako ju interpretujú. Tam už by mal byť priestor pre ďalších ľudí či úrady, aby doplnili spojitosti. Aby mal človek obraz k celej situácii čo najkomplexnejší.

Reakcia ľudí na internete často býva, že prečo ministerstvo spravodlivosti hneď nekoná, prečo sa nerozhýbe, na čo čaká.

Orgány činné v trestnom konaní musia najskôr niečo povedať. Ani ministerstvo, obzvlášť v takýchto mimoriadnych citlivých prípadoch, nemôže vydávať stanoviská, ktoré by sa, teoreticky, mohli zdať ako predčasné. Myslím si, že obozretnosť je namieste, no pohotovosť je určite to, čo by sme aj my ako rezort mali byť schopní zabezpečiť. Práve preto, aby celkový obraz na situáciu bol komplexný. Po tom, ako sme sa dozvedeli všetky informácie, sme ako ministerstvo reagovali veľmi rýchlo. Promptná a otvorená komunikácia smerom k verejnosti je aj v našom prípade žiaduca, samozrejme.

Nemalo by ministerstvo byť voči občanom viac transparentné, viac vysvetľovať, hlavne cez sociálne siete? Ukazuje sa aj v čase koronakrízy, aké efektívne je, keď úrady komunikujú cez viacero kanálov.

Život ľudí na sociálnych sieťach je intenzívny. Začiatkom mesiaca nastúpil do pozície šéfa tlačového oddelenia Peter Bubla, veľmi schopný človek. Rozprávame sa práve o tom, ako na internete šírenie informácií a celkový obraz rezortu zlepšiť. Budeme na tom nepochybne pracovať.

Po vražde Jána a Martiny sa spoločnosť zmenila. Možno sme si dôsledky neuvedomili hneď.

Čo konkrétne máte v pláne?

Posilniť otvorenú a agilnú komunikáciu na našom webovskom sídle, Facebook profile, Instagrame tak, aby sa informácie z rezortu stali pre občanov zrozumiteľné a „taktilné“. V tomto sú výbornou platformou sociálne médiá. Naším cieľom je vytvoriť aj intenzívny dialóg s médiami, ktorých úlohou je informácie a témy sprostredkovať. Nezabúdame ani na internú komunikáciu. Aj táto medzi kolegami môže stmeľovať a vytvárať hrdosť na prácu v rezorte.

V akom stave je slovenské súdnictvo, ako ho vnímate?

Veľmi rozporuplne. Máme mimoriadne kvalitných ľudí, v minulých rokoch sa zapracovalo aj na tom, ako súdne budovy vyzerajú, aké majú vybavenie, stále to však nie je ideálne. Dĺžka súdnych konaní je niečo, čo je pre občanov mimoriadne dôležité. Práve dĺžka rozhoduje o tom, či sa dočkáme spravodlivého rozsudku a spravodlivosti ako takej – ak to trvá príliš dlho, o spravodlivosti sa dá už len ťažko hovoriť. 

Potom tu je ďalší veľký problém – vidíme, ako sa niektorí konkrétni ľudia správajú. Dostávame informácie o tom, že zneužívajú svoju právomoc, že využívajú svoje postavenie ak nie na osobný prospech, tak v prospech niekoho iného. To je za normálnych okolností v normálnej krajine neakceptovateľné. 

Obraz je teda rozporuplný a ja by som si veľmi želal, aby práve toto obdobie, ktoré zažívame nielen v súvislosti s koronakrízou, ale aj po udalostiach, ktoré sa odohrali v roku 2018, boli impulz. Veci jednoducho nemôžu zostať tak, ako sú. Postupnými krokmi, reformami, ktoré sa vo vnútri udejú, sa obraz slovenského súdnictva v očiach verejností zlepší. Na to musí vytvárať ministerstvo, vláda a štát podmienky. Bez toho to nejde. 

Takto súdnictvo vnímate teraz. Aké bolo v roku 2000, keď ste vstúpili do strany SDKÚ a začali ste politickú kariéru?

Vtedy bola eufória po roku 1998, mal som 20 rokov a zdalo sa mi, že by bolo dobré v celej tej atmosfére, ktorá po páde Vladimíra Mečiara na Slovensku bola, priložiť ruku k dielu. Mal som pocit, že my sme tá generácia, čo nemá stáť mimo diania a má sa zapojiť. Slovensko malo v tom čase sedem rokov, bola to teda príležitosť podieľať sa na tom, aká naša krajina je a bude. 

Súdnictvo v tom čase vôbec nebolo témou. Aspoň ja som to tak ako mladý 20-ročný človek nevnímal. Nemal som o súdnictve žiadnu vedomosť. Ľudia, ktorí so súdnictvom prichádzali do kontaktu, určite mali dobré informácie, vedeli, ako všetko funguje a nefunguje. Ja osobne som ju vnímal len veľmi okrajovo.

Kedy ste ho začali vnímať?

Impulzom bola Lucia Žitňanská. Ona podľa môjho názoru na slovenskú politickú scénu vniesla veľmi výrazne to, že sa o kvalite súdnictva a všeobecne o spravodlivosti začalo rozprávať aj vo verejnom priestore. Bola členkou tej istej strany, bola predsedníčka SDKÚ v Bratislave. Ten prirodzený kontakt s ňou bol v skutočnosti ten hlavný a základný imuplz, prečo som sa aj ja, človek, čo nie je právnik, začal pozerať na to, ako tieto veci fungujú.

Stretli ste sa už niekedy s tým, že vám vyčítali, že ním nie ste?

Určite existuje skupina ľudí, ktorá má výhrady. Na druhej strane, ja sa na ministerstve nevenujem úplne tým „právnickým veciam“ – v rezorte je veľká časť ekonomickej agendy, informatizácie či elektronizácie súdnictva, agenda ľudských práv. 

Posledné roky vzrástol všeobecný záujem o slovenskú politiku, dôvodov môže byť viacero – veľké korupčné kauzy, vražda novinára a jeho priateľky, dostupnosť sociálnych sietí či korona. Ľudia sú senzitívnejší. Vnímate zmenu v spoločnosti?

Po vražde Jána a Martiny sa spoločnosť zmenila. Možno sme si dôsledky neuvedomili hneď. Ľudia sú citlivejší na to, že sa deje neprávosť, že za to, čo odovzdávajú štátu, by chceli dostať kvalitnú službu a chcú, aby sa nekradlo. V tomto zmysle sa Slovensko podľa mňa veľmi zmenilo.

Verejná mienka o súdnictve je veľmi nízka, patríme medzi najhorších v EÚ. Ľudia sudcom neveria, no spomínali ste, že chcete vytvoriť ako štát podmienky pre zdravé súdnictvo. Čo máte v pláne?

Jedna vec je, že sa musí zvýšiť „výkon“. Jedným zo základných návrhov, ktorý je aj schválený v programovom vyhlásení vlády, je takzvaná zmena súdnej mapy. Sudcovia už nebudú riešiť všetku agendu vo svojej oblasti. Oni ju, samozrejme, neriešia ani dnes, no budú mať možnosť špecializovať sa na nejaký druh práva, okruh, v ktorom sa budú môcť neustále vzdelávať a zlepšovať kvalitu svojich rozhodnutí aj v kontexte európskeho či medzinárodného práva. To im umožní to, aby rozhodnutia boli lepšie, rýchlejšie, predpokladám, že budú aj spravodlivejšie. Závisí aj od toho, aký bude prístup účastníkov súdnych konaní k celému procesu. 

Veľmi záleží aj na tom, akí ľudia budú do súdnictva prichádzať, kto ich bude v najvyšších súdnych inštanciách – súdnej rade, najvyššom súde, ústavnom súde – reprezentovať a ako si títo ľudia budú vynucovať etické správanie alebo morálku. To súvisí s tým, kto ich bude vyberať. Tak, ako sa to stalo pri ústavnom súde, že sme mali možnosť vidieť, kto sa prihlásil, že bolo vypočutie, že ich parlament vybral, že ich prezidentka menovala – to je proces, ku ktorému by sme sa mali priblížiť v rámci výberu najdôležitejších ľudí v justícii. 

Súdna rada je orgán, ktorý rozhoduje o tom, kto sa stane sudcom a za akých okolností. Tam budú sedieť okrem sudcov aj ľudia, ktorí budú z prostredia mimo súdnictva. Majú totiž na niektoré veci, prirodzene, iný pohľad. Chceli by sme zaviesť pravidlo, že práve vláda, parlament a prezident budú do súdnej rady nominovať ľudí, ktorí nie sú sudcami. Mali by to byť ľudia, ktorí reprezentujú to najlepšie z nás.

Môže sa stať, že to budú bývalí politici?

Nemôžem to vylúčiť, ale museli by sme mať pre takýto výber mimoriadne dôvody. 

Ľudia sa mohli v médiách dočítať, že sudkyňa sa nechala kúpiť za kabelku. Ako chcete posudzovať morálny kredit, aby sa niečo také neopakovalo?

Je to veľmi jednoduchá a zároveň veľmi zložitá otázka. Úplatkárstvo je neakceptovateľné a je jedno, či hovoríme o sudcovi, štátnom tajomníkovi alebo inom verejnom funkcionárovi. Na podmienkach, ktoré sú v našom súdnictve, musíme pracovať. Treba však dodať, že sa netýkajú najviac sudcov, ale ľudí, ktorí na súdoch pracujú – vyšší súdni úradníci, tajomníci, asistenti. To sú ľudia, čo majú obzvlášť v Bratislave nízke platy, dochádza k veľkej cirkulácii osôb, čo v konečnom dôsledku ovplyvňuje kvalitu rozhodnutia a rýchlosť procesov. 

Takže riešenie je zvyšovať platy?

V podstate áno. Žiadny plat ale nezaručí to, že nebude existovať korupcia. Priestor na korupciu sa dá len zmenšovať, a to rôznymi spôsobmi. Keď na ňu prídeme, tak ju musíme byť schopní veľmi efektívne trestať.

V pláne máte tiež napríklad elektronizáciu súdnictva. Čo chcete, aby o 4 roky fungovalo?

Najkľúčovejšia vec, čo nás čaká, je nový obchodný register. Je to mohutný, robustný informačný systém, chceli by sme, aby to fungovalo rýchlo, spoľahlivo, prehľadne, a aby obchodný register fungoval na moderných platformách. Chceme, aby bol spojený či prepojený s inými registrami, aby ste sa dozvedeli všetky súvisiace údaje. Aby zápisy trvali naozaj tak krátko, ako to predpokladá zákon a navyše aby to, čo nájdete na obchodnom registri, bolo v podstate okamžite aj právne záväzné a použiteľné na právne úkony. A aby sa všetky zmeny, ktoré sa v ňom dejú, mohli diať online. 

Na to sa najskôr musí zmeniť informačný systém a príslušné zákony. Bol by som rád, ak by sme v horizonte dvoch či troch rokov predstavili fungujúci systém a mohli sme sa dopracovať k tomu, že niekto, kto si chce založiť firmu, to zvládne do dvoch hodín. Druhý veľký cieľ je takzvaný súdny manažment – ako sa jednotlivé úkony a konania dejú. Mali by sa diať skoro výlučne elektronicky.

zdroj: STARTITUP/Michal Luciak

Znie to ako dosť pracná a medzirezortná. Sú dva roky reálne?

Myslím si, že si všetci dobre uvedomujú, v akom stave je obchodný register. Neviem si predstaviť prekážku, ktorú by sme neboli schopní zdolať. Potrebujeme to a to prostredie, ktoré vytvoríme, musí byť hodné 21. storočia.

V agende máte aj ľudské práva. Maďarsko nedávno odmietlo Istanbulský dohovor. U nás sú „spoločensky nebezpečné“ témy LGBTI a aj spomínaný dohovor. Plánujete sa venovať aj takýmto pre Slovensko výbušným témam?

Slovensko je súčasťou EÚ a z dobrovoľného členstva vyplývajú rôzne povinnosti. Politická situácia je v rôznom období rôzna. Mne sa ale veľmi páči, že sa aj tá časť o ľudských právach, občianskej spoločnosti a národnostných menšinách dostala do programového vyhlásenia vlády. Vláda v takomto znení získala dôveru 93 poslancov Národnej rady SR. Som rád, že medzi politickými stranami, ktoré dnes tvoria vládnu koalíciu, sme sa aj napriek citlivosti tém dopracovali k veciam, ktoré práve v oblasti ľudských práv budeme chcieť presadzovať.

Čo konkrétne chcete presadiť?

Celý systém ochrany ľudských práv na Slovensku by sa mal zmeniť vo vzťahu k verejnej ochrankyni práv, Slovenského národného strediska pre ľudské práva a ďalších inštitúcií, ktoré spolupracujú aj s mimovládnym sektorom.

Je tu tiež záväzok vlády, že sa usporiadajú majetkové práva osôb žijúcich v spoločnej domácnosti a sú tam zároveň záväzky, ktoré sa týkajú našej minulosti, no majú priamy dosah na súčasnosť – ako sa budeme učiť vnímať na školách našu vlastnú minulosť. Komunistický režim, Slovenský štát, to bude mať veľký dosah na to, ako vnímame nás samých.

Môže to spôsobiť koaličnú krízu?

Nemyslím si, keďže to je záväzok z programového vyhlásenia, na ktorom sa dohodli všetky štyri koaličné strany.

Strana na Za ľudí sa tesne dostala do parlamentu. Bola označovaná ako strana Andreja Kisku, no dnes to tak celkom neplatí. Ako vidíte budúcnosť strany?

Očakávania volebného výsledku boli vyššie. Realita je, že sme dostali 5,8 % vo voľbách. Sme v parlamente a podieľame sa na vládnutí, máme ústavnú väčšinu. 

Všetci členovia strany stojíme pred otázkou, čo v tejto zložitej situácii robiť. Pri troške šikovnosti a rozvahe budeme schopní a budeme to my, strana Za ľudí, ktorá môže reprezentovať hlas normálnosti, hlas rozumu. Hlas pre tých, ktorí očakávajú normálnu politickú robotu, výsledky. Do veľkej miery to bude závisieť aj od toho, ako sa bude Veronike Remišovej a Márii Kolíkovej vo funkciách dariť, a ako rýchlo budú schopné výsledky doručiť – citeľné, hmatateľné. A tak, ako ich poznám, jednu i druhú, som presvedčený, že sa im dariť bude.

Andrej Kiska zvažuje, čo bude pre stranu najlepšie.

Prečo ste sa rozhodli vstúpiť do strany? Nebolo to práve preto, že mala silnú značku – Kiska?

On osobne bol ten najdôležitejší dôvod, prečo sa nielen ja, ale aj mnohí ďalší rozhodli vstúpiť do strany. Nechcel by som to však zúžiť na to, že „Andrej Kiska“. On reprezentoval niečo, čo bolo pre všetkých dôležité, spájal to najdôležitejšie, s čím sa vieme všetci stotožniť – vedel sa postaviť Robertovi Ficovi a úspešne, bol to vynikajúci prezident, reprezentoval jasnú orientáciu Slovenska na EÚ a NATO. 

Určite ste mali ideály, ciele, keď ste vstúpili do strany. Zmenili sa, keď ste videli podporu ľudí po voľbách v podobe %?

Nie; princípy, program aj ciele zostávajú rovnaké a sú mojou hnacou silou. Volebné percentá vnímam ako podnet na diskusiu v rámci strany a po nej nasledujúcu tvrdú prácu. Máme na ňu štyri roky.

Kto bude lídrom strany? Andrej Kiska sa vyjadril, že ak sa dohodnete v strane, že najlepšie riešenie bude výmena predsedu, potom to bude aktuálna otázka, koho on podporí. Nevylúčil teda, že už nebude lídrom strany.

Andrej Kiska zvažuje, čo bude pre stranu najlepšie. Či jeho aktívne zotrvanie v strane, alebo naopak – podpora novému predsedovi. Toto rozhodnutie ovplyvní aj jeho zdravotný stav. Ak sa rozhodne neviesť stranu v budúcnosti, samozrejme, bude mi ľúto. Je to človek, ktorého si veľmi vážim. Avšak budem plne rešpektovať jeho rozhodnutie.

S Andrejom Kiskom ste spolupracovali už keď bol prezident. Aký je to človek?

Vtipný, pozorný a počúva. To, čo sa mi na ňom veľmi páči, je, že sa za päť rokov, čo spolu spolupracujeme, nezmenilo to, ako vníma sám seba. Nestal sa z neho človek, ktorý si pre funkciu prezidenta vyžadoval zvláštny typ pozornosti. Vedel aj po rokoch pochváliť, poďakovať sa a aj skritizovať, ak bolo treba.

Zmenila ho „veľká politika“ po tom, čo odišiel z úradu prezidenta?

Podľa mňa ho to nezmenilo, myslím si, že si uvedomoval, že vstúpil do iného boja. Každého z nás, čo by bol v jeho situácii, by to prinútilo správať sa trochu inak.

Úžerník, pozemková kauza, z prezidentskej kampane ešte scientológ. Ako on osobne vnímal takéto tvrdenia? Lomcovalo to ním psychicky?

To, čo som mal možnosť vidieť, je, že veľmi dlhú dobu útoky zvládal veľmi dobre. Čím väčšmi sa blížil termín volieb a situácia bola čoraz napätejšia, tak nielen Andrejom Kiskom, ale každým lídrom politickej strany tento typ útoku určite zalomcuje. Myslím si, že to je prirodzené, ľudské.

Hovorí sa čoraz častejšie o strane a jej budúcnosti. Hovorí sa dokonca aj o spojení s mimoparlamentými subjektmi. Je takáto verzia na stole?

Strana Za ľudí si musí v otvorenej diskusii medzi členmi povedať, ako bude najbližšie roky fungovať. Nielen vo vláde, ale aj na politickej scéne. Jednou z prirodzených alternatív je aj tá, že budeme spolupracovať so stranami, ktoré sa do parlamentu nedostali.

Narážam, pochopiteľne, na PS/Spolu. Neľutuje nakoniec, že ste sa nespojili? 

Vyhodnocovali sme to v čase, keď bolo treba spraviť rozhodnutie. Nikto sa k tomu, či sme sa mali alebo nemali spojiť, už vehementne nevracal. Ak by som sa predsa len vrátiť mal, zopakujem to, čo som povedal už v jednom z predchádzajúcich rozhovorov: že aj v tom čase sme zachytili viacero signálov, že v skutočnosti si takúto širokú spoluprácu neželal nik. 

Stali ste sa politikom, to do značnej miery ovplyvňuje aj súkromný život. Ste viac na očiach, ako tajomník máte novú agendu. Vnímate rozdiel?

Súkromný život do veľkej miery ustúpi životu verejného funkcionára. Všetci do toho ideme dobrovoľne, sťažovať sa by bolo nemiestne. Ale áno, zásah je veľký.

V čom cítite najväčšiu zmenu?

Nikto nemohol čakať, že nová vláda nastúpi v čase mimoriadnej situácie a núdzového stavu. To ovplyvňuje takmer všetko. Nerobíte desať, ale dvadsať vecí naraz. To je asi najväčšia zmena. Hoci teraz, keď nad tým premýšľam, ja som vlastne nikdy nemal veľa voľného času,.. A na tenis ho mám teraz, logicky, ešte menej (smiech).

No keď ho už mám, alebo si ho spravím, tak ho trávim s ľuďmi, ktorých mám rád. S rodičmi; pozerám filmy, počúvam operu. Tanečnú hudbu; Clean Bandit, Kygo, Freemasons. Chodil by som na dostihy, ale tie sa zatiaľ nesmú konať, tak ich aspoň pozerám. A tesne pred tým, než zaspím, tak si stihnem prečítať asi tak jeden a pol strany o dejinách španielskej kultúry. Niekedy.

Ako vyzerá pracovný deň štátneho tajomníka? 

Vstávam zväčša okolo pol šiestej. Jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote bolo zaobstarať si Daru (pozn. Dara je maltézák), čiže každé ráno začína prechádzkou s ňou. Teda, okrem tých dní, keď prší. Medzi deviatou a piatou sa stretávam s ľuďmi, chodím na porady, raz do týždňa na ústredný krízový štáb, potom sa pokúsim nabúrať program pani ministerky a dostať sa aspoň na chvíľu k nej (smiech). A potom si prvý raz sadnem k e-mailom, úlohám, svojmu programu. Končím okolo ôsmej, niekedy neskôr. 

O politickom živote politikov sa hovorí neustále, o súkromí menej. Premiér dnes razí cestu odhaľovania súkromia a zblíženia sa s ľuďmi. Rúca bariéru ja „som politik, ty si len volič“. Nie je aj to cesta, ako zlepšiť dôveru v politika? A zároveň aj v súdnictvo?

Možno som staromódny, ale mám radšej osobné rozhovory a stretnutia s ľuďmi ako komunikáciu cez sociálne siete/médiá. Uvedomujem si ale, že aj tá je potrebná a pokúsim sa „polepšiť“ (smiech).

Čítajte viac z kategórie: Rozhovory